Herec, na akého sa nezabúda

Jozef ADAMOVIČ nebol len seriálový svetobežník a dobrodruh Móric Beňovský. Pokúste sa niekedy, trebárs aj vo väčšej spoločnosti, spomenúť meno Jozefa Adamoviča a opýtať sa, koho alebo ktorú postavu z našich dejín pripomína.


Na odpoveď by ste asi nemuseli dlho čakať. Možno jednohlasne budete počuť meno Móric Beňovský. Takúto odpoveď dostanete vďaka celkom úspešnému trinásťdielnemu televíznemu seriálu, ktorý po premiére televízia viackrát vysielala. Pre veľký, takrečeno neutíchajúci záujem divákov možno televízia tento seriál ešte vysielať bude. Bez ohľadu na to, že dátum jeho vzniku je rok 1975.Adamovičovo meno, teda meno predstaviteľa Mórica Beňovského v rovnomennom televíznom seriáli, sa spája najmä s týmto divácky úspešným titulom. Napokon v spomienkach a myslení toho obyčajného diváka, ktorý bol možno dva či trikrát v živote v divadle, niet sa čomu čudovať. Adamovič v tomto seriáli skutočne zažiaril, a to nielen príťažlivým zjavom, ale aj schopnosťou presvedčivo vytvoriť cestovateľa, objaviteľa a dobrodruha, osobnosť zvedavú a zanietenú pre poznanie, teda pre získanie skúseností a vedomostí. Samozrejme, je škoda, že mnohí, ktorí ho v tomto seriáli obdivovali a sú jeho ctitelia, nevideli a nepoznajú širšie rozpätie jeho tvorby, záujmov a činov. Takže aj obdivovateľom televízneho Mórica Beňovského, ale aj tým, ktorí Adamoviča poznajú z divadla, filmu, iných televíznych inscenácií či rozhlasových hier, pokúsime sa, aj keď len v náznaku, ten široký a impozantný rozsah jeho umeleckej, ale aj pedagogickej práce priblížiť.


ZACHAROV ŽIAK     

Jozef Adamovič (nar. 1939) ukončil štúdium herectva na VŠMU v roku 1960. Jeho hlavným pedagógom bol Karol L. Zachar. V istom zmysle bolo to pre neho šťastie, lebo Zachar začínal tiež ako herec, neskôr bol príležitostne režírujúcim hercom a od roka 1960 definitívne režisérom činohry SND. Patril v šesťdesiatych rokoch popri Budskom a Rakovskom k profilovým režisérom divadla. Možno s tým rozdielom, že viaceré  Zacharove inscenácie mali v SND rekordný počet repríz a viacero obnovených premiér. Zacharove inscenácie sa vyznačovali vysokou hereckou kultúrou a aj jeho dramaturgická orientácia sa sústreďovala na hry, ktoré vytvárali hercovi priestor na tvorivosť, ale aj individualitu. Originalitou a divadelnou podmanivosťou sa vyznačovali  jeho inscenácie slovenských klasikov ‒ Záborského, Palárika, Tajovského a Stodolu.  Práve v Zacharových réžiách v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vytvoril Adamovič niekoľko významných, ale aj populárnych postáv. Boli to veľké postavy, napríklad v Sne noci svätojánskej (Lysander), v Učiteľovi tanca (Aldemaro), v Cyranovi z Bergeracu (Christian de Neuvillette), v Najdúchovi (Jablonkay) či v Maríne Havranovej (Dušan Havran). Zachar si cieľavedome vyberal hercov, ktorí dobre vyzerali, dokázali sa herecky uvoľniť a boli spôsobilí naplniť jeho predstavu o hre, jej vnútornej hodnote a posolstve. Nečudo, že Adamovič popri Michalovi Dočolomanskom, Emílii Vášáryovej či Božidare Turzonovovej dokázal tieto jeho požiadavky svojou hereckou tvorivosťou naplniť. Mimochodom, z tých menovaných Božidara Turzonovová sa stala  Adamovičovou manželkou, majú dve dcéry a spolu vydržali až do Adamovičovej smrti.


PESTRÝ DIAPAZÓN

Tak ako roky plynuli, Jozef Adamovič bol jedným z najobsadzovanejších hercov činohry SND, hrával postavy rozmanitého zamerania u viacerých  režisérov, jeho herectvo oťažievalo a z trochu patetického romantika vyrástol herec silných dramatických, tragických i tragikomických polôh. Vnášal do svojho herectva drsnosť, nadhľad a odstup. Aj vďaka tomu ho potom režiséri obsadzovali do takých hier, ako boli napríklad Kráľ Lear, Richard II., Kto sa bojí Virginie Woolfovej, Matka Guráž,  Richard III.  Dekameron a veľa iných.  Viacero významných postáv hral aj v dielach súčasných dramatikov, čím sa zaslúžil o príťažlivý a divácky úspešný javiskový tvar pôvodnej slovenskej dramatiky tak klasickej, ako aj súčasnej. Tie postavy herecky stvárnil v hrách Záborského, Palárika, Tajovského, Stodolu, Soloviča, Zahradníka, Kočana, Rusnáka a iných slovenských dramatikov.


■ MÁMENIE RÉŽIE

Jozef AdamovičAdamovič si dobre uvedomoval miesto a poslanie herca v inscenácii, ale vedel aj to, že jej  skutočným a výhradným tvorcom je režisér. Práca režiséra ho lákala, chcel ju hlbšie poznať a preniknúť k jej podstate, Uvedomoval si, že jedno z najlepších divadiel na svete sa robí v Rusku. A tak sa tam vybral na štúdiá v rokoch 1983 až 1985. Študoval najprv na GITIS-e  a potom na vysokej filmovej škole GOSKINO. Štúdiá zakončil písomnou ašpirantskou prácou a divadelnou réžiou  Štrelingerovej  hry Spolok drobnochovateľov  v DJZ Prešov. Jeho ašpirantskou filmovou prácou bola réžia krátkeho filmu Ilda na námet poviedky Jiřího Wolkra. Režíroval aj v niekoľkých českých vidieckych divadlách. Svoje angažmán v SND ukončil v roku 1991. Počas celej hereckej kariéry hrával vo filmoch a popri asi šesťdesiatke divadelných postáv vytvoril  aj tridsaťpäť filmových postáv a niekoľko v televíznych inscenáciách a rozhlasových hrách. Prvýkrát sa vo filme objavil ako šestnásťročný v Štvorylke (1955), ktorú  nakrútil režisér Jozef Medveď. Okrem iných hral vo filmoch Valčík pro milión, Majster kat, Vrah zo záhrobia, Noční jazdci, Šípková Ruženka, Pták Ohnivák, Kráska a netvor, pričom posledné dva hral v rokoch 1997 a 2010. Viac ako polovicu  postáv zahral v českých filmoch.


RANY ŽIVOTA

Adamovičovu mladosť napĺňali skôr radosti, úspechy a víťazstvá než tie smutnejšie stránky života. Bol to vysoký čiernovlasý herec s charizmou, podmanivým hlasom a talentom. Ženám sa z neho podlamovali kolená. Určite učaroval aj Božidae Turzonovovej, jeho konškoláčke na VŠMU, ktorá sa potom stala jeho manželkou. Mali spolu dve dcéry Andreu a Luciu a majú aj päť vnúčat. Ich vzťah vydržal veľa, aj tie veľké rany osudu, ktoré postupne Adamoviča postretli na ceste životom, najmä po tom, čo už bezstarostná a krásna mladosť bola minulosťou.  Najprv to bola autohavária, po ktorej zostala na hercovej tvári trvalá jazva a jedna kratšia noha. V roku 1985 prežil leteckú nehodu s horiacim lietadlom a núdzovým pristátím. A potom prišlo to najhoršie, keď sa do neho zahryzla rakovina, ktorú si sám liečil demineralizovanou vodou a kozím mliekom. Vraj sa dokonca vyliečil...

Po vzniku Akadémie umení v Banskej Bystrici v roku 1997 začal tu vyučovať hereckú tvorbu na Divadelnej fakulte a pedagogicky viedol naštudovanie niekoľkých školských inscenácií, ktoré potom hrali aj pre verejnosť. V tomto čase sa zas manželke dostávali rôzne „zaručené“ správy o jeho nevere. Z Banskej Bystrice odišiel do Košíc, kde bol najprv riaditeľom rómskeho divadla Romathan a potom pedagógom herectva na košickom Konzervatóriu, ktoré teraz právom nesie jeho meno. V tomto čase sa opäť pripomenuli jeho problémy zo srdcom, pričinením ktorých  v roku 1991 odišiel z divadla. Napokon práve to srdce ho definitívne zradilo a druhý august 2013 bol posledným dňom jeho rušného, plodného, dramatického a zaiste aj trochu dobrodružného života. Možno práve to jeho spontánne a dobromyseľné vyhľadávanie dobrodružstva stálo v pozadí faktu, že vytvoril taký sugestívny, podmanivý a nezabudnuteľný portrét Mórica Beňovského, na ktorého sa v televízii vždy radi pozrieme.


Milan POLÁK
divadelný kritik a historik

zdroj: https://snn.sk/news/herec-na-akeho-sa-nezabuda/
obrázok-titulka: IMDb - https://www.imdb.com

obrázky doplnila redakcia

ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Z osudov slovenských geografických názvov (13)

Slovenské geografické názvy a ich umelá maďarizácia

Rozhovor s českým prezidentom Milošom Zemanom

Ak chceme obstáť a účinne sa brániť proti šialenosti z Bruselu, musíme postupovať v rámci EÚ spoločne (V4)

Kde sú dnes ekonómovia?

Práve dnes som dostal mail, ktorého autora textu v maili nepoznám, ale si dovoľujem zopakovať niekoľko viet. Verím, že tie objasnia môj nadpis aj ďalší text.

 
Odber noviniek na stránke

captcha