Dňa 8. augusta 2022 zomrel v Ríme kardinál Jozef Tomko

Predišiel nás do večnosti v požehnanom veku 98 rokov. Aj keď pri takomto vysokom veku smrť by nemala byť neočakávanou tragédiou, v tomto prípade jeho smrť je bolestnou stratou nielen na jeho rodnom Slovensku, ale v celom katolíckom svete.

Svojím životným dielom, v službe Bohu, Cirkvi a národu, Jozef Tomko zanecháva po sebe veľkolepé dielo, ktorým sa hlboko zapísal so sŕdc vďačného spoločenstva celosvetovej Cirkvi i členov malého stredoeurópskeho národa, z ktorého vyšiel.

Narodil sa 11.marca 1924 vo východoslovenskej obci Udavské, pri Humennom. Základnú školu nasledoval v rodisku, strednú školu (gymnázium) v Michalovciach. Po maturite v roku 1943 začal študovať teológiu na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Na svojich predstavených urobil hneď od začiatku veľmi dobrý dojem. Rektor seminára, pomocný biskup Michal Buzalka, vydal o ňom takéto svedectvo: “Je to jeden z najpríkladnejších a najzbožnejších bohoslovcov. Skromný, tichý, pokorný, poslušný a veľmi usilovný. Bol viceduktorom na prvom ročníku. Je veľmi nadaný.”

Ako vynikajúceho študenta ho poslal košický biskup Jozef Čársky – pri prvej príležitosti, ktorá sa po vojne naskytla – pokračovať v štúdiách v Ríme. V novembri 1945 odchádza so skupinou ďalších slovenských a českých študentov-bohoslovcov do Ríma, aby tam ako rezident pápežského kolégiu pre bohoslovcov z Česko-Slovenska (Nepomucenum) a na Lateránskej univerzite pokračoval v kňazskej formácii.

Bola to strastná cesta. Spomína, ako on a jeho spoločníci najprv cestovali do Prahy, kde sa k nim pridal vicerektor Nepomucena Josef Bezdíček, ekonóm František Planner a niekoľkí českí bohoslovci. Z Prahy vlakom cez Rakúsko, Salzburg a Innsbruck. Prenocovali na Brenneri a odtiaľ pokračovali nasledujúci deň cez Brennerský priesmyk do Talianska. Následky vojny boli viditeľné všade, kade prechádzali a návrat normálnych časov bol ešte ďaleko. “Do vozňov fučalo zo všetkých strán. Namiesto sklenených okien boli drevené dosky. Vozne boli preplnené do prasknutia”, spomína. Po 27 hodinách cestovania unavení a vyčerpaní prišli do Ríma. Na konečnej stanici v Ríme ich čakal chaos a neporiadok. Vicerektor ich varoval, aby si dávali dobrý pozor na veci, lebo okolo sa potulovali indivíduá, ktoré kradli všetko, čo sa dalo. Našťastie Nepomucenum nebolo ďaleko od stanice a po dlhej a únavnej ceste si mohli konečne oddýchnuť.

V Ríme sa Jozef Tomko so zápalom venoval poslaniu, pre ktoré prišiel do Večného mesta. S úspechom zakončil štúdium teológie, aby sa potom mohol vrátiť do vlasti a pastoračnej službe zužitkoval nadobudnuté vedomosti a skúsenosti. Kňazskú vysviacku prijal v Ríme dňa 12. marca 1949.

Medzitým však v jeho rodnej zemi prebiehali búrlivé politické zápasy o moc, ktoré vyvrcholili vo februári 1948, keď sa v “ľudovo-demokratickom” Česko-Slovensku zmocnili vlády komunisti. Z verejného života sa vytratili posledné zvyšky demokracie a začalo sa „budovanie socializmu” s typickými sprievodnými znakmi, medzi ktorými výrazne vyčnieval boj proti náboženstvu. Viacerí domáci biskupi a vicerektor Bezdíček radili, aby novokňazi zostali v Ríme, v nádeji, že protináboženský útlak je len prechodnou fázou a o rok-dva sa situácia zlepší.

Jozefovi Tomkovi medzitým ponúkli administratívnu prácu ako vicerektor kolégia Nepomucenum. Do funkcie, ktorá mala byť iba „prechodná“, nastúpil začiatkom roka 1950. Očakávaná zmena k lepšiemu však neprichádzala a z dočasného postavenia sa stalo 15-ročné zamestnanie. Od roku 1953 už ako ekonóm, čiže hospodársky správca kolégia. Bol prvým Slovákom vo vedení a správe tohto kolégia, ktoré bolo založené v roku 1929 pre českých a slovenských bohoslovcov a odchovalo obom národom mnohých vynikajúcich kňazov.

Funkcia, ktorej sa Jozef Tomko v roku 1950 ujal, bola nielen zodpovedná, ale aj mimoriadne náročná. Aby mohlo kolégium v svojom poslaní pokračovať, bolo treba zaobstarať finančné prostriedky, ktoré predtým poskytovala Katolícka cirkev v Česko-Slovensku. Po februári 1948 tento hlavný prameň podpory vyschol úplne a bolo treba hľadať nové zdroje. Niekoľkokrát navštívil Ameriku a s prosbou o podporu sa obracal na tamojšie krajanské spolky a organizácie a na medzinárodné charitatívne a dobročinné ustanovizne. Takto už v svojich mladých rokoch nadviazal známosti s vedúcimi predstaviteľmi krajanského verejného života v zahraničí.

Toto však predstavovalo iba viditeľnú stránku jeho mnohostranných aktivít. Keď bolo treba pripustiť, že pobyt na druhej strane železnej opony bude pravdepodobne veľmi dlhý, Jozef Tomko sa nastúpil cestu postgraduálneho štúdia. A tak popri hlavnom zamestnaní usilovne pokračoval v štúdiách. Už v roku 1951 sa habilitoval na doktora teológie na Lateránskej pápežskej univerzite dizertačnou prácou (v latinčine!) De inhabitatione Spiritus Sancti secundum B. Petrum de Tarantasia (O inhabitácii Ducha Svätého podľa bl. Petra z Tarentazie; Bl. Pierre de Tarentaise bol dominikánsky teológ, profesor a od januára do júna 1276 rímsky pápež Inocent V.)

V štúdiu pokračoval na pápežskej Gregoriánskej univerzite, kde v roku 1956 získal doktorát zo sociológie. Tentokrát jeho dizertačná práca o pracovných vzťahoch v Česko-Slovensku bola v taliančine (Il rapporto di lavoro in Cecoslovacchia negli anni 1945-1954).

V roku 1961 získal doktorát práva na Lateránskej univerzite. Habilitoval sa dielom o historicko-právnych záležitostiach v súvislosti so zriadením troch biskupstiev – spišského, banskobystrického a rožňavského – na území Slovenska. Tieto biskupstvá vznikli vyčlenením z ostrihomskej arcidiecézy v roku 1776 z podnetu viedenského cisárskeho dvora za panovania Márie Terézie. Svoju dizertačnú prácu predložil v nemčine (Die Errichtung der Diözesen Zips, Neusohl und Rosenau /1776/ und das königliche Patronatsrecht in Ungarn).

Teda v priebehu jedného desaťročia tri doktoráty, tri vedecké práce a každá v inom jazyku!

Do tohto intenzívneho intelektuálneho nasadenie dokázal ešte vložiť aj sériu prednášok na Medzinárodnom inštitúte sociálnych štúdií Pro Deo v Ríme v školskom roku 1955-56.

A napokon: Nezanedbateľná bola aj jeho aktívna účasť pri založení a budovaní Slovenského ústavu sv Cyrila a Metoda v Ríme.

V živote Jozefa Tomku rok 1961 možno v určitom zmysle slova nazvať prelomovým. Končí jeho práca v Nepomucenu, ktorá bola vo veľkej miere zasvätená službe Katolíckej cirkvi na Slovensku a v českých krajinách a začína sa jeho práca v službách celosvetovej Cirkvi.

Jeho novým pôsobiskom bola Najvyššia kongregácia Svätého Ofícia, v tom čase pod vedením kardinála Alfreda Ottavianiho. Bola to najvyššia (a najobávanejšia) sekcia Rímskej kúrie a jej poslaním bola obrana učenia Cirkvi pred bludmi. Jedným jej oddelení bola aj kontrola tlačených publikácii a Jozef Tomko – pretože mal doktorát z troch vedných odborov a ovládal päť, či šesť jazykov – nastúpil do oddelenia Indexu zakázaných kníh (Index librorum prohibitorum), kde pracoval až do októbra 1974, keď bol tento odbor zrušený.

Medzitým sa však – v rokoch 1963-1965 – konal Druhý vatikánsky koncil. Počas trvania koncilu Jozef Tomko úradne bol poradcom pre vieroučné otázky, ale ešte viac bol zaneprázdnený organizačnými a komunikačnými úlohami. Boli to hlavne styky s tými biskupmi zo socialistických krajín, ktorým komunistické vlády dovolili vycestovať do Ríma a zúčastňovať sa koncilových rokovaní. Títo jednotlivci často potrebovali pomoc a radu, aby sa vedeli orientovať v medzinárodnom prostredí biskupov z celého sveta, od ktorého boli ateistickým režimom izolovaní. Mladý, ale v znalostiach rímskej administratívy veľmi zbehlý kňaz Jozef Tomko, im preukazoval cenné a vďačne prijímané služby.

V pokoncilovom období čakali na Jozefa Tomka nové dôležité úlohy. Bolo treba uvádzať do života koncilové reformy, ktoré zahŕňali aj organizačnú prestavbu Kongregácie, v ktorej pracoval. Išlo to dosť ťažko, pretože prefekt kongregácie kardinál Ottaviani nebol reformami nijako nadšený. V roku 1965, v rámci post-koncilovej reorganizácie bol názov Kongregácie Sv. Ofícia zmenený na Kongregáciu pre náuku viery, jej prefektom sa stal pápež a kardinál Ottaviani bol ustanovený za jej pro-prefekta. Reorganizácia znamenala aj zmenu štýlu a niektorých aspekty činnosti Kongregácie. Dôraz sa kládol nielen na ochranu pred bludmi, ale viac na vysvetľovanie a rozvíjanie viery. (Kardinál Ottaviani označil tieto zmeny za “akt pohŕdavého odmietnutia stáročnej tradície”). Tomkovo pôvodné pracovisko, Index zakázaných kníh, bolo v priebehu reorganizácie zrušené.

V januári 1968 kardinál Ottaviani rezignoval na svoj úrad, pápež Pavol VI. jeho rezignáciu prijal a za pro-prefekta kongregácie ustanovil záhrebského arcibiskupa Fraňa Šepera. S novým vedúcim kongregácie Jozef Tomko od začiatku vytvoril veľmi úzky priateľský vzťah. Ovocím tohto priateľstva boli aj niektoré personálne úspechy. Napríklad, nemalou zásluhou Jozefa Tomka bolo i to, že pracovníkmi Kongregácie sa stali aj niekoľkí slovenskí kňazi žijúci v Taliansku, napr. Jozef Zlatňanský a František Škoda.

V rámci pokoncilovej decentralizácie v roku 1967 pápež Pavol VI. uviedol do života Cirkvi celocirkevnú biskupskú synodu (ktorú dnes tak energicky presadzuje pápež František). Jedným z jej tajomníkov bol Jozef Tomko, ktorý bol rok predtým vymenovaný za vedúceho doktrinálneho úradu Kongregácie pre náuku viery. V nasledujúcich rokoch účinkuje ako sekretár Kardinálskej komisie pre miešané manželstvá.

V decembri 1974 bol vymenovaný za podsekretára Kongregácie pre biskupov a o päť rokov neskoršie za generálneho sekretára Synody biskupov. V týchto funkciách sa stretáva, korešponduje a rokuje so stovkami biskupov celého sveta, oboznamuje sa s ich problémami a pomáha pri ich riešení. Pri jeho vynikajúcej pamäti, vie si spomenúť na ich mená aj po rokoch a pri opätovnom stretnutí – pri ich návšteve v Ríme, alebo pri stretnutiach predstaviteľov oblastných biskupských konferencií – ich už oslovuje ako “starých známych” Pri jednom takom pracovnom stretnutí (Sydney 1973) mali sme možnosť privítať ho medzi nami tu v Austrálii.

Do tohto obdobia spadá aj jeho činnosť v ekumenickom hnutí a účasť na viacerých ekumenických stretnutiach ako delegát Svätej stolice.

Významným míľnikom v jeho živote bolo vymenovanie za biskupa 12. júla 1979. (titulárny arcibiskup Duklianský. Duklja, zaniknuté mesto, neďaleko Podgorice, Čierna Hora, bola v staroveku a v rannom stredoveku biskupským sídlom). Bol to sviatok celej slovenskej pospolitosti. Skromne doma, radostne a oduševnene v emigrácii. Jeho biskupská vysviacka vo vatikánskej Sixtínskej kaplnke, ktorej predsedal pápež-Slovan Ján Pavol II., bola – ako to charakterizoval jeho biskupský druh Pavol Hnilica – transfúziou krvi ubolenej a umlčanej Cirkvi. Krátko na to (18. okt. 1979) bol vymenovaný za člena Pápežskej komisie na výklad dokumentov II. vatikánskeho koncilu.

Biskupská vysviacka sa konala 15. septembra, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska. Biskupský erb nového biskupa odzrkadľuje jeho lásku k Bohu, národu a rodnej diecéze. Stredobodom erbu je slovenské trojvršie s cyrilometodským krížom, tri ľalie ako symbol Košickej diecézy a biskupské motto: Ut Ecclesia aedificetur (aby sa zveľaďovala Cirkev).

V nasledujúcich rokoch sa novo-vysvätený biskup venoval hlavne činnosti vyplývajúcej z jeho novej funkcie. Organizoval prípravu a priebeh generálnych biskupských synod a konferencií. Vynaložil veľa úsilia o prekonanie pokoncilových kríz, ktoré sa začali nebezpečne vynárať v niektorých západných štátoch (napr. Holandsko, 1980) ako ovocie sekularizácie, svojvoľného výkladu koncilových dokumentov. Znepokojenie vyvolávali aj také javy, ako bol pokles kňazských a rehoľných povolaní, všeobecný úpadok religiozity a pod.

Pápež Ján Pavol II. s uspokojením sledoval činnosť biskupa Tomka a dôstojne ju ocenil, keď ho dňa 24. apríla 1985 vymenoval za pro-prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu a o mesiac neskoršie, dňa 25. mája 1985, ho kreoval za kardinála.

Oba tieto prejavy pápežskej priazne boli nielen poctou pre Jozefa Tomka, ale aj pre celý slovenský národ. Bol prvým slovenským kuriálnym kardinálom a ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov sa súčasne stal aj veľkým kancelárom pápežskej university Urbaniana.

Radostná udalosť mala však aj svoju neradostnú stránku. Tlač a oznamovacie prostriedky na Slovensku sa o udalosti vôbec nezmienili a pre zahraničnú tlač a oznamovacie médiá bol Jozef Tomko – “Czech”. Arcibiskup Dominik Hrušovský v svojich spomienkach viac so smútkom než v hneve zaznamenáva:
”Keď bol Tomko menovaný kardinálom, nachádzal som sa akurát v Spojených štátoch v Allentowne, kde sa konala konvencia, čiže generálne zhromaždenie Združenia slovenských katolíkov. V hoteli som mal izbu vedľa americko-slovenského biskupa Andreja Grutku. Ráno o piatej ktosi klope na moje dvere. Otvorím a bol to Grutka – ja v pyžame i on v pyžame. Prekvapene sa pýtam: „Čo je, pán biskup?“ „No, radostná správa. Z Ríma ohlásili mená nových kardinálov a medzi nimi je aj náš Jozef Tomko.“

Samozrejme, Grutka dal hneď kúpiť všetky noviny, čo sa dali kúpiť, zvedavo sme ich prezerali a potom aj pri raňajkách sme o tom diskutovali. On to hneď ráno ohlásil konvencii, kde bolo veľké nadšenie a radosť. Ale všetky noviny, spolu 23 amerických denníkov, písali o Tomkovi ako o “českom kardinálovi”. S trpkým humorom sme to telefonovali Tomkovi: „Nie si síce z nášho národa, ale aj tak ti gratulujeme.“

Akoby nás takáto nedôslednosť nemrzela? Od čias Alexandra Rudnaya sme konečne mali kardinála Slováka, a aj toho nám cudzina zaradili k Čechom… Aby som historku dokončil, aj Tomku to škrelo, pretože i on potom protestoval a žiadal opravu na dvoch-troch miestach. Ale to bolo nanič.”

V emigrácii sme mali z toho veľkú radosť. “Už je iba krok od stolca sv. Petra” položartovne-polovážne sme komentovali jeho povýšenie na kardinála. V tejto nálade ktosi poznamenal: “Veď tým pápežom on už aj je!” V rímskom folklóre sa totiž rozpráva o pápežskej trojnožke, na ktorej stojí cirkevná autorita: je to tzv. biely pápež (”Papa bianco”), ktorý sídli vo Vatikáne, čierny pápež (“papa nero”), ktorým je generál jezuitskej rehole a červený pápež (“Papa rosso”), ktorým je prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu.

Kongregácia, na čele ktorej stál teraz Jozef Tomko, sa v minulosti volala Kongregácia pre šírenie viery (Sacra Congregatio de Propaganda Fide) a mala na starosti šírenie katolíckej viery, teda hlavne misionársku činnosť v zámorí. Kardinál Tomko bol jej 37. prefektom a riadil jej činnosť 16 rokov (1985-2001).

Na jeho pleciach ležala starostlivosť a zodpovednosť o územie, ktorého rozsah ďaleko prevyšoval ktorúkoľvek diecézu, arcidiecézu, či cirkevnú provinciu na zemeguli, Rozpočet jeho kongregácie býval vyšší, než rozpočty všetkých ostatných kongregácií dohromady.

Ako prefekt Jozef Tomko pochodil všetky kontinenty, otvoril asi 180 (!) nových diecéz, vysvätil stovky misionárskych biskupov, kňazov a diakonov, požehnal nové kostoly a cirkevné misijné budovy, riešil problémy, urovnával spory… Kedykoľvek pápež konal apoštolskú cestu do misijných krajín, kardinál Tomko ho takmer vždy sprevádzal.

Jozef Tomko nebol však iba sprievodcom, on bol aj blízkym priateľom a dôverníkom pápeža Jána Pavla II,. ktorý ho nezriedka poveroval dôvernými úlohami, alebo vysielal ako svojho osobitného delegáta na viaceré celosvetové cirkevné podujatia a oslavy. Jeho aktivity a blízkosť k Sv. Otcovi neušla pozornosti novinárov a spravodajcov pridelených Sv. Stolici. Jeden z nich, anglický vatikanista Peter Hebblethwaite, vo svojej monografii The Next Pope (Harper, San Francisco 1995) v svojej “prognostickej analýze” o tom, kto bude pravdepodobným nástupcom Jána Pavla II., uvádza 18 potenciálnych kardinálov a medzi nimi ako “papabile” figuruje aj meno Jozef Tomko.

Nečakaný pád komunistického panstva v strednej Európe bol vítanou udalosťou pre všetkých slobodymilovných ľudí. Kardinál Tomko sa teraz mohol voľne vracať do rodnej vlasti, kde sa tešil všeobecnej obľube a požíval autoritu, o akej politik, publicista alebo človek vo verejnom živote mohol iba snívať. S potešením sledoval spoločenský a politický vývoj a svoj dobroprajný postoj vrúcne a presvedčivo vyjadri v prejave, ktorý predniesol pred plénom Národnej rady Slovenskej republiky dňa 25. apríla 1991.

Medzi iným povedal aj tieto vážne a hlboko precítené slová:
“Po 45 rokoch pobytu v cudzine, po dlhoročnom pôsobení v srdci kresťanstva, po desiatkach ciest do rôznych svetadielov — skoro každý rok navštívim priemerne tri kontinenty — som sa stal tak trochu „svetobežcom“, mojím domovom sa stal svet. Napriek tomu mi ostávajú živé v srdci pojmy a skutočnosti ako rodný dom a hniezdo, materinská reč, otcovská brázda a neraz mi zaznie v duši báseň Andreja Žarnova „Ó, zem ty krásna, sladká mati moja!“…. Osobne považujem národné cítenie za jeden z ušľachtilých citov ľudskej osoby a národnú príslušnosť a svojskosť za Boží dar.

Verím, že každý človek sa z Božej prozreteľnosti narodí v istej rodine a v národe, ktoré si osobne nevyberá, ale sú mu dané. V tomto zmysle chápem básnické slová Solženicyna, že „všetky národy sú rozličné tváre Boha“, to jest: sú Božími darmi. Držať sa národnej svojskosti bez preháňania a v úcte iným národom, prehlbovať a zveľaďovať duchovné hodnoty a zušľachťovať vlastný národ, môže iba pomôcť dobrým vzťahom k iným národom a k budovaniu všeľudskej rodiny”.

Bolo to osobné vyznanie i časová výzva; povestné „dobré slovo Slovákom súcim na slovo“. Ja osobne som si vtedy želal, aby každý verejný činiteľ na Slovensku bol prinútený preštudovať tento prejav a určité úseky z neho sa naučil naspamäť. Ale keď sa človek zamyslí nad súčasnou situáciou musí so žiaľom priznať, že celý prejav je dnes už iba zabudnutou epizódkou a aj u mnohých z tých, čo prejav počúvali, to bolo “jedným uchom dnu a druhým von,”.

Kedysi v roku 1999, pri jednom priateľskom stretnutí u profesora Jozefa Brillu, ktorý bol tiež rodák z Udavského a jeho mladším spolužiakom na gymnáziu v Michalovciach, som sa pýtal o. kardinála, či by sa na staré roky nechcel navrátiť na Slovensko ako dôchodca. Tu by sme jeho prítomnosť veľmi potrebovali. Svojou rozvahou, skúsenosťou a autoritou, akej sa teší u všetkých vrstiev národa, by mohol urobiť veľa dobrého. V Ríme sa jeho činnosť niesla v duchu jeho biskupského hesla, t.j. Ut Ecclesia aedificetur – aby sa zveľaďovala Cirkev, na Slovensku by jeho odpočinok plynul v znamení hesla Ut patria aedificetur, – aby sa zveľaďovala otčina. Usmial sa a povedal, že on bude mať veľa roboty v Ríme aj potom, čo pôjde “na odpočinok”. Inak on aj v Ríme bude k dispozícii každému, kto by mal úprimnú snahu prísť sa k nemu poradiť. A potom sa obrátil na mňa s otázkou: “A naozaj si myslíš, že tu niekto zo súčasných politikov o našu radu stojí?”

Kardinál mal pravdu v tom, že aj po odchode z vysokej funkcie (čo sa stalo v roku 2001) bol veľmi zaneprázdnenou osobou. Ostával naďalej predsedom Pápežskej komisie pre svetové eucharistické kongresy, členom kongregácie pre náuku viery, pápežskej rady pre podporu jednoty kresťanov, delegátom Sv. Otca na rozličné sviatočné a spomienkové slávnosti, atď. Jeho posledným verejnosti známym poverením bolo členstvo komisie troch kardinálov (Julian Herranz, Salvatore De Giorgi a Jozef Tomko), ktorých úlohou bolo vyšetrovať pozadie aféry odcudzenia a zverejnenia dôverných správ a dokumentov z pápežského archívu (Vatileaks) o údajných škandáloch vo Vatikáne. Komisia predložila svoju super-tajnú správu pápežovi Benediktovi XVI, dňa 17. decembra 2012 a vraj jej obsah zásadne ovplyvnil prekvapivé rozhodnutie pápeža rezignovať (28. februára 2013).

Inak je známe, že do vývoja pomerov katolíckej Cirkvi na Slovensku výrazne zasiahol pri územnej reorganizácii slovenských diecéz, keď dosiahol rozdelenie slovenského územia do dvoch cirkevných provincií, západnej a východnej, pri čom jeho rodná košická diecéza bola povýšená na arcidiecézu. A tak Slovensko, ktoré pred rokom 1977 nemalo vôbec vlastnú cirkevnú provinciu, od roku 1995 má až dve!

Druhým menej šťastným zásahom bolo jeho presadenie Roberta Bezáka za arcibiskupa do Trnavy. Redemptorista R. Bezák nebol jedným z troch navrhovaných kandidátov, ktorých predložil nuncius Sv. Stolici a Kongregácii pre biskupov ako nástupcu arcibiskupa Jána Sokola. Ako spomína emeritný arcibiskup Bezák (v rozhovore s Michalom Oláhom, .týždeň, 5. aug. 2022), on “za svoje menovanie vďačí kardinálovi Jozefovi Tomkovi… Po mojom odvolaní kardinál však povedal, že to bolo jeho najväčšie sklamanie.”

Ako “dôchodca” emeritný kardinál Tomko mal svoje sídlo neďaleko Vatikánu (Via Concilliazione 44), kde mu domácnosť viedli dve skromné sestričky Sv. Vincenta-Satmárky, sestra Júlia a sestra Pavla. Jeho dvere boli pohostinne otvorené pre každého.

A tu ho zastihla aj smrť. Dňa 25. júna sa pošmykol v kúpeľni a pri tomto nešťastnom páde si zranil niekoľké stavce krčnej chrbtice. Bol hospitalizovaný v rímskej nemocnici Gemmeli, kde jeho liečbu trošku skomplikoval koronavírus. Dňa 6. augusta ho z nemocnici prepustili do domácej liečby. Po dvoch dňoch sa však jeho zdravotný stav nečakane zhoršil a dňa 8. augusta 2022 v skorých ranných hodinách poručil svoju dušu Stvoriteľovi.

Odpočinutie večné daj mu Pane a svetlo večné nech mu svieti”!



František Vnuk 

11. augusta 2022

Písané pre časopis Kultúra

COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


Kto dnes oslavuje ...

Meniny na web

ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Vedecký časopis spochybnil efektívnosť vakcín

Britský medicínsky žurnál publikoval článok na základe dnes známych podrobnejších dát – konkrétne ide o 400 stranové zhrnutie údajov, ktoré je dostupné vo forme viacerých správ/reportov americkej liekovej agentúry FDA prezentovaných pred núdzovým schválením oboch mRNA vakcín.

Pietne stretnutia pri príležitosti 98. výročia smrti gen. Dr. M. R. Štefánika

Pripomínam, že na spomienku v Ivanke pri Dunaji je zabezpečený autobus MO SR, ktorý bude pristavený 4.5.2017 o 9:00 hod. pri Istropolise pred predajňou ADLO.

ZNOVU SPOLU - Desatoro pre občana!

Cieľ - 500 000 občanov, ktorí ZNOVU SPOLU prinavrátia veci tam, kam treba!

Čo sa deje v Európskej únii?

Briti ovládli summit a téma utečeneckej krízy sa dostala do úzadia. Aké jednoduché, však? Británia má opäť výnimku.