Slovenská história a historiografia, naše potiaže s národnými dejinami

„.... človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromada koží otrockých“ (Ľudovít Štúr)


V 20. storočí rástol počet slovenských historikov a košatila sa aj ich kvalita. V súčasnosti máme značný počet pracovísk, ktoré sa zaoberajú výskumom a dokumentovaním národnej histórie: Na HÚ SAV, v Ústave pamäti národa, v Múzeu SNP v Banskej Bystrici, v Historickom ústave Slovenského národného múzea, v desiatkach ďalších múzeí, v sieti archívov, na ôsmich katedrách histórie našich štátnych univerzít a v ďalších inštitúciách pracujú stovky, ak nie tisíce historikov rôznej kvality. Znalcov, kibicov a vykladačov histórie máme ešte viac, keďže história ako spoločenská veda priťahuje. Ba i každý, kto sa dožije šesťdesiatky a nestratil pamäť je tak trocha historikom obdobia, ktoré prežil. Vedecky podkutí profesionálni historici, ale i amatéri publikovali mnoho cenných a objavných poznatkov. Je celkom logické, že medzi historikmi panujú rozpory a rozdiely vo výklade a hodnotení dvoch kľúčových problémov slovenských dejín. Je to v prvom rade etnogenéza Slovákov a pohľad na ich najstaršie dejiny a národná história v 20. storočí. Hlavnými objektmi názorových rozporov sú dejiny prvej Slovenskej republiky, hodnotenie Slovenského národného povstania, postavenie Slovákov v prvej Č-SR a jej prínos. Je tu i obdobie po roku 1945, nie všetci historici sa zhodujú na termíne oslobodenie, stále visí vo vzduchu objektívne zhodnotenie zločinov retribučného súdnictva, historici sa takmer nesnažia vysvetliť ani osvetliť všetky zahranično-politické vplyvy na rok 1968 a pod.

Vývoj po roku 1989 predstavuje obdobie na interpretácie ktorého tiež logicky nemôže panovať v základných tézach zhoda, ale to je ešte príliš čerstvá minulosť.

Slovenská historiografia ako celok sa dodnes nedokázala vymaniť z dedičstva cudzích vplyvov. Maďarská, neskôr česká dominancia v našom priestore dokázala slovenské dejepisectvo nielen ovplyvniť, ale aj zdeformovať. Korunu deformáciam nasadila komunistické ideológia a pokrivený obraz našich dejín sa naďalej upevňuje vďaka pseudo-liberálnej ideológii a silnejúcemu vplyvu neveľkej skupiny v lone našej spoločnosti, ktorá dokáže prostredníctvom svojich mediálnych pák zastrašiť tých, čo sa pokúsia preskočiť zabetónované mantinely interpretácie národnej histórie.

Výklad etnogenézy Slovákov sa aj v súčasnosti potáca v dedičstve cudzích vplyvov, ktoré za posledných 200 rokov deformovali historické vedomie. Slovákom sa systematicky upierala autochtónnosť v Karpatskej kotline, ale rôznymi kapacitami sa pretláčala migračná, dokonca amalgamačná teória. Mali sme do svojej domoviny prísť od dneperských brehov a Pripjaťských močiarov v 6. či 7. storočí.

Aj moderná slovenská historiografia si často odporuje a zmätočne uvádza rôzne fakty dokonca v jedinej kolektívnej práci. V takmer 800 stranovej chronologickej príručke širokého autorského kolektívu historikov z akademického pracoviska, ktoré pod názvom Dejiny Slovenska - dátumy udalosti osobnosti vydal Slovart v roku 2007 v podkapitole „Rimania a Germáni na našom území a sťahovanie národov“ autori k roku 568 uvádzajú, že Longobardi sa v strachu pred Avarmi vysťahovali do severnej Itálie. Na územie Slovenska v tom čase už prenikali prvé komunity Slovanov. O štyri strany ďalej sa zas v súvislosti s misiou rímskeho rétora Priska sa uvádza, že zaznamenal prvé správy o Slovanoch na okolí Dunaja už roku 448, hoci on Slovanov nespomína, ale ľud pijúci medovinu (medos) a konzumujúci strovu [1]. Tak kedy vlastne tu boli Slovania? Príslušná kapitola sa nazýva Starí Slovania a Veľká Morava. Autori tejto časti poznajú Moravanov, Starých Maďarov, občas i Naddunajských Slovanov, kniežatstvo Čechov, ale vyhýbajú sa označeniu Sloveni a božechráň Slováci. Prišli s novým variantom etnonymu Starí Slovania. Zároveň však pomerne dôsledne spomínajú Svätopluka ako kráľa, proti čomu sa často ozývajú niektorí historici a publicisti a postarali sa o odstránenie slova kráľ zo sochy Svätopluka na bratislavskom hrade.

Latinské pomenovanie Slovákov ešte na začiatku 20. storočia bolo Slavi a slovenský jazyk rôzne cirkevné schematizmy nazývali „lingua slavica“. Spoločným menom Slavi sa označovali všetci Slovania. Na základe nevyjasnených pojmov sa Slovákom vnucovalo, že oni tu v historickej dobe nežili, ale len Slovania, najnovšie dokonca Starí Slovania. No nielen cudzie vplyvy, ale aj naši vlastní sa podieľali a ďalej podieľajú na deformáciách. Už Štúrovci sa sťažovali na zástupy národných renegátov a odrodilcov, ktorí sa zapojili do boja proti všetkému slovenskému a stali sa oporou maďarizácie. Žiaden národ nechoval toľko odrodilých synov ako národ slovenský. Svoj slovenský pôvod zaprela šľachta- naše zemianstvo. Slovenskí mládenci ak boli v Rimavskej Sobote, Miškovci alebo v Pešti pár mesiacov na vandrovke, už neprišli domov ako Slováci, ale boli hrdí na pár pochytených maďarských slov a vydávajú sa za Maďarov. [2]

Vzdelané vrstvy okrem maďarizovania nahlodávala ľahostajnosť Slovákov voči materinskému jazyku. Vavrinec Benedikty z Nedožier, autor českej gramatiky (Grammatica Bohemica) z roku 1603 v úvode diela svojim krajanom vyčíta zanedbávanie vlastného jazyk a používanie pololatinčiny i polonemčiny u vzdelanejších Slovákov. O dve storočia neskôr oravský zeman Ján Čaplovič v nemeckom diele Gemälde von Ungarn zdôrazňuje, že žiadny iný národ v Uhorsku nie je tak ľahostajný ku svojmu jazyku ako Slováci. Aj masy ľudu zostávali dlho k svojmu jazyku i pôvodu ľahostajné. V decembri 1830 Pavel Jozef Šafárik napísal z Nového Sadu Martinovi Hamuljakovi: Národ náš w tomto ohledu už tak je otrlý a ze wšeho citu národnosti wyzutý, že mu je jedno, nechť ho tŕebas Židem, Cigánem, Turkem etc. udelagj, nech mu gen chleba a wody nechagj. O 20 nebo 30 let bude po wšem weta.

 Šafárikova predpoveď sa nesplnila, Slováci odolali náporu maďarizácie a hoci bez vlastného štátu a národných inštitúcii jadro národa si upevnilo povedomie. Na sklonku 19. storočia mohol Svetozár Hurban Vajanský vyhlásiť maďarizáciu za daromné úsilie a zdôraznil, že slovenský národ pretrvá naveky.

Ale práve 19. storočie, keď Slováci v multietnickom Uhorsku bojovali o prežitie, bolo z hľadiska budovania národnej histórie kľúčovým obdobím. Naši šťastnejší susedia a iné európske národy si za štátne prostriedky zriaďovali vedecké inštitúcie, akadémie, národné múzeá, vydávali pramene k dejinám, stále početnejšie rady historikov na univerzitách pracovali na koncepcii dejín svojich národov aj s pomocou mytologizácie a historickej fikcie. Aj český národ, napriek tomu, že žil v takzvanom žalári národov, dostal českú univerzitu, na nej pôsobila katedra českých dejín, s pedagógmi a študentmi a k dispozícii boli dostatočné zdroje na rozvíjanie národnej historickej vedy a na budovanie historického povedomia. Dnes sa už takmer nespomenie, že zakladateľ modernej českej historiografie kládol František Palacký bol odchovancom slovenských škôl a národného ducha v ňom prebudili Slováci. [3]

Slováci v liberálnom Uhorsku prišli o Maticu slovenskú, financovanú nie zo štátneho rozpočtu, ale z vreciek a meštekov slovenských patriotov aj o tri súkromné gymnáziá. [4] Maďari Slovákov neuznávali ako národ, ale podľa štátnej doktríny Slováci boli členmi jednotného nedeliteľného uhorského (maďarského) politického národa, íbaže hovorili slovenským jazykom. Teda žiadny národ len bezprávna jazyková menšina, ktorú v druhej polovici 19. storočia bujnejúca maďarská historiografia a publicistika gumovala. V šestnásťzväzkovej Pallasovej veľkej encyklopédii, vydanej roku 1897 na heslo Slováci (Tótok) vyčlenili 30 riadkov textu. Najstaršiemu národu Uhorska, spoluzakladateľovi štátu, na ktorý boli Maďari tak pyšní, sa ušlo menej miesta ako africkým Hotentotom, Tuarégom či Pygmejom.

Prekonali ich naši bratia Česi, ktorí v piatom zväzku Masarykovho náučného slovníka vyčlenili pre heslo Slováci dva riadky: Slováci – kmen slovanského puvodu žijíci v západních Karpatech. Pozri- Čechoslováci.

Je paradoxom, že staršia maďarská historiografia priznávala slovenskému obyvateľstvu autochtónnosť v Karpatskej kotline. Aj profesor trnavskej univerzity a snemový vyslanec Michal Bencsik vo svojom diele namierenom proti slovenskej šľachte Trenčianskej stolice a mešťanom Trenčína zdôrazňuje, že sú priamymi potomkami Maďarmi vraj podrobených obyvateľov Svätoplukovej ríše. [5] Známy uhorsko-maďarský geograf Elek Fényes v podrobnom opise Rakúskeho cisárstva vydanom v roku 1857 tvrdí, že Slováci sú najstaršími obyvateľmi Uhorska a v dobe príchodu Maďarov mali už svoju rozsiahlu ríšu nazývanú Veľká Morava. [6] Prvenstvo Slovákov v Karpatskej kotline však z politických dôvodov Maďarom, najmä po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní, nehralo do kariet a tak sa stvorila nová teória, ktorú vo svojich etnografických prácach ako jeden z prvých šíril spišský Nemec Pál Hunfalvy ( pôvodne Paul Hundsdorfer), rodák z Veľkého Slavkova. Podľa neho Slováci vznikli amalgamáciou Poliakov, Moravanov, Čechov, Slezanov, Rusínov v 12.-15. storočí, keď sa ľudoprázdnych horských údoliach západných Karpát usídlili s dovolením uhorskej vrchnosti. Amalgamačnú teóriu si osvojila aj česká historiografia a po roku 1918 ju s väčším i menším úspechom prostredníctvom školstva implantovala do vzdelávacieho procesu , historiografie a ďalej ju rozvíjali naši nesvojprávni historici poznačení národným bezdomovectvom. Božechráň použiť termín Slováci, prípadne starí Slováci pre obdobie Veľkej Moravy a včasného stredoveku, nanajvýš mohli byť len Slovania alebo Slovieni. Keď sa na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia začali diskusie, či by sme sa nemali vrátiť k termínu Slováci, ktorý sa bežne používal do začiatku 20. storočia, odporcovia tohto trendu dostali hneď miesto v hlavných médiách a verejnosti vnucovali tvrdenie, že v žiadnej serióznej historickej literatúre sa taký pojem nemôže vyskytnúť. Rozsiahly atlas svetových dejín (Atlas der Weltgeschichte) vydaný roku 2000 nakladateľstvom Deutscher Taschenbuchverlag uvádza, že v 6. storočí Karpatskú kotlinu obývali Slováci (Slowaken), severne od nich boli Bieli Chorváti, južne Panónski Slovania, juhovýchodne Avari, na západe Moravania, Česi, potom Srbi, Lužičania, Obodriti atď. Uvádzajú sa aj národy žijúce vo sfére jej vplyvu ríše Karola Veľkého na prelome 8.-9. storočia. Boli to Obodriti, Česi, Moravania aj Slováci (Slowaken). Renomovaní autori atlasu termínom Slowaken – Slováci nazývajú kmeň, ktorý na našom území žil ešte v predveľkomoravskom období. Aj dnes by značná časť našich historikov podobný dejepisný atlas s termínom Slováci viažucím sa k 6. storočiu odmietla, spochybnila, vyhlásila ho za nevedecký a nacionalistický. Postupne sa v tomto smere ľady lámu aj u nás, ale ide to ťažko.

Za Uhorska história slovenského národa bola systematicky falšovaná, rovnako však bola falšovaná aj stará história Maďarov, opierajúca sa o uhorských kronikárov ako Anonymus, Šimon z Kézy a Ján z Turca, ktorí ich predstavovali ako vyvolený národ. Jonáš Záborský trefne poznamenal, že sú to táraniny.... splodené bláznivými hubami vyrastajúcimi na hortobáďskych pustatinách. [7] Slovenský ľud bol v školách, v kostoloch tak poučovaný, že za svoju existenciu, za svoje kresťanstvo i za svoje vzdelanie môže ďakovať len Maďarom, ktorí ho z milosti prijali do svojej krajiny. O Veľkomoravskej ríši o sv. Cyrilovi a Metodovi o Svätoplukovi Slovák jakživ nepočul. Banskobystrický a neskôr Nitriansky biskup Imrich Bende pre istotu nechal z katolíckeho slovenského spevníka vynechať piesne k sv. Cyrilovi a Metodovi.[8] I keď následkom takýchto spoločenských a politických pomerov hrdosť na národnú minulosť vysychala, zvyšky však prekvapujúco prežívali ešte aj v ľudových vrstvách. Maďarský historik Ján Karáčoni (Karácsonyi) vo svojej tendenčnej práci „Historické práva maďarského národa“ v kapitole venovanej Slovákom opisuje udalosť, ktorej bol sám svedkom: Na začiatku 20. storočia kdesi v Bekešskej stolici v samom prostriedku Uhorska slovenský gazda z Poľného Berinčoku (Mezöberény) sa rozprával vo svojom rodnom jazyku. Akýsi maďarský hospodársky úradník mu začal dohovárať, prečo tu hovorí po slovensky, keď býva na maďarskej zemi a je maďarský chlieb. Tu Slovák prudko udrúc palicou o zem skríkol:„To je naša zem, lebo skôr tu bol pánom Svätopluk ako Maďari“.[9] Hneď v nasledujúcej časti kapitoly Karácsonyi konštatoval, že Slováci, v súčasnosti obývajúci Uhorsko nemajú nič spoločné s obyvateľmi Svätoplukovej ríše, ale vznikli amalgamáciou rozličných prevažne slovanských národov, ktoré postupne osídľovali severné časti Uhorska od 12. storočia, lebo tie medzi rokmi 900-1100 boli vraj neobývané. Slováci teda vznikli zmiešaním Rusov, Čechov, Moravanov, Slezanov, Poliakov s pridaním Nemcov a Latinov. Predkami Slovákov nie sú obyvatelia Svätoplukovej ríše, ale skôr z Dolného Sliezska a hôr na severnej Morave pochádzajúci slovanský pastiersky element, ktorému kráľ Ladislav I. (1077-1095) a nasledujúci panovníci umožnili vstup do pustých končín severného Uhorska, lebo si uvedomovali, že Maďari nie sú schopní túto oblasť osídliť a hospodársky využiť.

Mýtus, že uhorskí králi v prvých troch storočiach existencie krajiny umožnili prevažne susedným slovanským etnikám vstúpiť do krajiny a osídliť neobývané horské kraje spolu s amalgamačnou téoriou etnogenézy Slovákov patrili medzi novšie „objavy“ maďarskej historickej vedy, ktoré sa začali konštruovať v druhej polovici 19. storočia a osvojili si ich aj česká aj poľská historiografia.

Pritom slovenská historiografia sa mohla oprieť o rovnako solídne ako aj staré základy, ale to má niekoľko úskalí. Najstaršie slovenské dejiny Viva gentis slavonicae delineatio, od utraquistického kňaza Jakuba Jakobea, ktoré vyšli v Levoči roku 1642 sa nám, žiaľ, nezachovalo. Ešte koncom 19. storočia jeden exemplár uchovávali ešte v knižnici Maďarského národného múzea. Nevedno, či sa stratilo alebo „bolo stratené“. Benedikt Sölöši-Rybnický v Katolíckom spevníku z roku 1655 v latinskom úvode poukazuje na slávnu minulosť Slovákov.[10] Je to národ preslávený mnohými pamätihodnosťami dávnych pokolení a za kráľa Svätopluka hlásaním Kristovej viery apoštolskými mužmi Cyrilom a Metodom primkol sa ku Kristovi. Sölöši - Rybnický, pochádzajúci z dediny Rybník v Tekove ako jeden z prvých poukazuje na stále živú cyrilometodskú tradíciu na Slovensku a pripomína výsadu používania slovanskej liturgie udelenú pápežom ešte v 9. storočí.

Autor prvej uhorskej encyklopédie a rektor trnavskej univerzity Martin Sentiváni (+ 1705) v časti venovanej národom kedysi žijúcim na území Uhorska uvádza, že jeho najstaršími obyvateľmi boli Panónci, ktorí rozprávali slovanským jazykom. Dokonca ich pôvod odvodzoval od Bannona z rodu Sema, ktorý bol synom Noeho. Bannon alebo Panon, praotec Panóncov sa tu usadil 155 rokov po potope sveta a založil tu rod slovanských Panóncov. [11]

Genézu všetkých Slovanov kladie do podhoria Karpát aj ruský mních Nestor, ktorý začiatkom 12. storočia zredigoval staré letopisy zachytávajúce aj dávnu ústnu tradíciu, čím vznikla takzvaná Nestorova kronika, známejšia pod označením Povesť vremenich let. Hovorí sa v nej: „Sloväni sa v pradávnych dobách usadili popri Dunaji, tam, kde je dnes (v Nestorovej dobe, teda okolo roku 1100) uhorská a bulharská krajina. Keď však Vlachovia (Kelti) napadli dunajských Slovanov a usadili sa medzi nimi, títo odídúc usadili sa na Visle a nazvali sa Ľachmi, druhí Ľuticmi, iní Mazovčanmi a Pomoranmi, ktorí sa usadili na Dnepre nazvali sa Poľanmi, druhí Drevľanmi atď“. A tak sa rozišiel slovenský ľud a tým i slovenské písmo.

.... Bol totiž jeden slovenský ľud – Sloväni, ktorí žili pozdĺž Dunaja, ktorých zaujali Uhri [12]

Obaja autori- mních Nestor aj rektor trnavskej univerzity Martin Sentiváni, ktorých delí pol tisícročia, nezávisle jeden od druhého tvrdia v podstate to isté : Karpatská kotlina je kolískou Slovanov a Slovákov.

Michal Miloslav Hodža v diele Dobruo slovo Slovákom súcim na Slovo, uverejnil túto časť Nestorovej kroniky a žiadal, aby sa ju všetci Slováci v záujme posilnenia historického i národného povedomia učili naspamäť... Dodnes sa tak nedeje.

Nie je priestor, aby som sa venoval ďalším postavám historiografie, ktorí písali o uhorskej minulosti zo slovenského hľadiska ako boli Samuel Timon, Matej Bel, Daniel Krman a ďalší, vrátane regionálnych historikov. Ladislav Bartholomeides v Historicko-štatistických poznámkach o Gemerskej stolici z roku 1803 v antickej literatúry spomínané kmene žijúce v Karpatskej kotline Jazygov, Sarmatov, Ossov a Chrabatov suverénne vyhlasuje za Slovanov. [13]

Tu treba pripomenúť históriu slovenského národa od kuklovského rodáka Jána Papánka Roku 1780 vydal dielo Historia gentis Slavae. De regno regibusque Slavorum (Dejiny slovenského národa. O kráľovstve a kráľoch Slovákov). Autor chcel dať do rúk Slovákov zbraň „proti závistlivým hanobiteľom". Papánek vo svojom diele predstavuje dejiny Slovákov od najstarších čias až po prítomnosť. Je písané v duchu Timonovej koncepcie. Začiatky „kráľovstva Slovákov" kladie Papánek už do 4. stor. pred Kr. a od tých čias až po Mojmíra a Svätopluka dokázal naplniť niekoľkými dynastiami slovenských kráľov. Papánek suverénne Slovákom privlastnil Svätopluka, veľkomoravské a cyrilometodské dedičstvo a posilňoval slovenský buditeľ­ský historizmus. Dejiny slovenského národa J. Papánka sú však nielen oslavou slovenskej minulosti, ale aj prítomnosti. Autor podal jeden z najkrajších obrazov prírodnej krásy a bohatstva Slovenska.[14] Papánek ovplyvnil niekoľko generácii Slovákov na čele s Jánom Hollým, ktorý veršoval o zaniknutom slovenskom kráľovstve a jeho predstaviteľoch. A práve Papánkove svojim spôsobom fundamentálne dielo je dobrým príkladom chatrnosti našej historiografie. V slovenskom preklade ho dostal čitateľ do rúk až 238 rokov po jeho prvom latinskom vydaní. Nebola to zásluha akademických inštitúcii alebo štátom platených špecializovaných pracovísk, ale iniciatíva niekoľkých osôb a súkromného vydavateľstva .

V 18. storočí a aj v nasledujúcom ešte i v nasledujúcom storočí slovenské školské deti mali dispozícii učebnice dejepisu, z ktorých sa oboznamovali s najstaršou históriou Uhorska, ale takým spôsobom, že Slováci sú praobyvateľmi Panónie a Karpatskej kotliny. Jednu z viacerých napísal a vydal evanjelický kňaz v Sarvaši Matej Markovič (1707-1762) a v jeho veršovaných dejinách Uhorska žiaci si osvojili tézu, spoločného pôvodu Slovákov a Grékov:

Od veku v Pannony dva národy byly,

Réci a Slováci v ní své hnízdo meli

Dunaj, Tysu, Tatry, Váh Slovák užíval,

Dolní krajinu k Sáve Rék oral osíval.

Sarmatské pleme jsou naši Slováčkové

Z krve ilirické pak tito Rekové... 


O spoločných koreňoch Slovákov (Slovanov) a Grékov napísal viacero cenných, pre súčasníka objavných, no dávnejšie spochybňovaných a neskôr spochybnených prác rodák z moravského Telča Gregor Dankovsky (1781-1857). Dlhé roky pôsobil ako profesor gréckeho jazyka na Kráľovskej právnickej akadémii v Bratislave. Jeho filologické dielo „Matris Slavicae filia erudita vulgo lingua Graeca seu Grammatica... (Gramatika gréckeho jazyka vzdelanej to dcéry slovanskej matky) dokazuje pôvod starej gréčtiny v praslovanskom jazyku a v podstate potvrdzuje to, čo vo svojej učebnici hlása Matej Markovič. 

U štúrovskej i nasledujúcej generácie neboli pochybnosti o autochtónnosti Slovákov vo svojej domovine a svojským spôsobom to koncom 19. storočia vyslovil aj Svetozár Hurban Vajanský: Slovenský národ je prastará, do predhistórie siahajúca individualita etnografická, so svojim teritóriom dosť ostro načrtnutým, ale svojou čisto etnografickou farbou na okrajoch po­nenáhle prechádzajúca a blížiaca sa k susedným, pravda, len slavianskym in­dividualitám etnografickým. Možno, to je i sila i slabosť slovenskej národnosti. Sila je v tom, že slovenčina tvorí jazy­kové centrum iných slavianskych ná­rečí, slabosť v tom, že týmito svojimi ne­určitými etnografickými hranicami celé tisíce môže prípadne tratiť a oddávať v prospech susedného, ovšem nie cudzieho kmeňa slavianskeho.[15] 

V priebehu 19. storočia prebrala vedúcu úlohu v európskom dejepisectve nemecká historiografia, ktorá začala tvrdohlavo presadzovať migračnú teóriu Slovanov z východných končín Európy v 5. - 6. storočí po narodení Krista. Nemeckí historici sa pritom opierali o z kontextu vytrhnuté zmienky u byzantských kronikárov Prokopia a Jordanesa, ktorí žili v 6. storočí. Obaja vo svojich dielach prvýkrát spomínajú Slovänov pod gréckym názvom Sklabenoi. Ich zmienky vyhodnotili ako počiatok existencie Slovänov v strednej Európe Menej si všímali Jordanesove rozprávanie o početnom kmeni Venetov, o ktorých tvrdí, že sa ich mená teraz menia podľa rodov a sídla a teraz, teda v Jordanovej dobe, nazývajú sa predovšetkým Slovenmi (v orig Sklabenoi). [16] Pomenovania rodových klanov a spoločenstiev príslušných k trom hlavným slovanským kmeňom Slovenov, Venetov a Antov bolo v dávnej minulosti rôzne a nestále preto ich ľahko gumovali z dejín strednej Európy pred 6. storočím. Dielo byzantského historiografa Theofylakta Simoktata napísané za vlády cisára Herakleia (610-640) sa nebralo do úvahy, hoci na niekoľkých miestach autor tvrdí, že Sloveni sa v predchádzajúcom období nazývali Géti. [17] Nemeckí dejepisci Nestorov údaj o kolíske Slovanov na strednom Dunaji spochybnili tak, že vraj Nestorova informácia je účelová, lebo zbožný mních si želal, aby Slovania pochádzali z územia, kde bolo v rímskej dobe kresťanstvo rozšírené, teda v Dolnej a Hornej Panónii. Do vleku nemeckej sa dostala česká historiografia a aj slovenskí dejepisci na začiatku 20. storočia pod vplyvom titulovaných profesorských autorít a ich objemných prác o dobe sťahovania národov, ktorí za hranicou Rímskej ríše poznali len Germánov, hoci to nie je etnonymum. Slovom germanus antickí autori označovali bratov a spojencov. Pod vplyvom nemeckej kapitulovala aj česká historiografia a spolu s poľskou i maďarskou si osvojila jej základnú tézu, že Slovania prišli do svojich sídiel v strednej Európe v 5.-6. storočí po narodení Krista. Vetchá slovenská historiografia reprezentovaná niekoľkými nadšencami tiež začala pomaly opúšťať teóriu autochtónnosti. Ešte pred prvou svetovou vojnou začali kolísať a hoci s nevôľou sa priklonili k teórii migračnej. 


Po roku 1918 sa slovenská historiografia a výučba na všetkých stupňoch škôl dostala do vleku Prahy. Kým slovenskí žiaci za Uhorska sa v ľudových školách museli učiť Anonymove bájky, prípadne ako Slováci za bieleho koňa červený kantár ponúkli svoju krajinu Maďarom, od prvých mesiacov existencie Česko-Slovenska sa školopovinná mládež zoznamovala so starými povesťami českými, legendy o praotcovi Čechovi, Tetke, Krokovi, o Přemyslovi oráčovi sa stali základnými kameňmi vzdelávania o našej minulosti. Veľká Morava bola účelovo interpretovaná ako prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, hoci tomu historické fakty nenasvedčujú. České kmene a ich náčelníci sa nedobrovoľne pripojili k Svätoplukovej ríši a keď roku 894 zomrel, kniežatá Spytihnev a Vitizla sa ponáhľali do Rezna (Regensburgu) holdovať Bavorom. V rámci výučby československých dejín bol historický vývoj Slovákov v Uhorsku marginalizovaný, sem-tam nejaká zmienka. Ak sa už v príslušnej učebnici v časti venovanej stredoveku akoby úchytkom spomenul Matúš Čák, tak sa nezabudlo zdôrazniť: ....vojenská moc jeho opírala se také o české rytíře, vstupujúci za žold do jeho služeb.[18]... Hus, Žižka, Jungmann, K.H. Borovský zapĺňali stránky učebníc všetkého druhu, Slovákom zostal Jánošík a ešte i Šafárik a Kollár, ktorého Masaryk hlasistom odporúčal propagovať namiesto Štúra. Nebyť iniciatívy bánovského pána dekana msgr. Jozefa Tisu za dvadsať rokov existencie Č-SR nedostalo by Ľ. Štúrovi pocty vo forme dôstojného súsošia. Filozofická fakulta univerzity Komenského [19] bola od roku 1919 pod dokonalou kontrolou českých pedagógov, ktorých vzťah k Slovákom bol povýšenecký a nepriateľský. Profesor štarších dejín Václav Chaloupecký popudil slovenskú verejnosť výrokmi „ o jakési bastardní kulture Slovákov“. Pán profesor je autorom výroku že slovenština je něco co se za zvláštní jazyk vydáva a svoj protislovenský postoj zaklincoval výrokom, že Slováci sami nikdy nestačí na to, aby byli kulturním národem. Slovenskú verejnosť Chaloupecký pobúril do takej miery, že uvedomelá slovenská verejnosť žiadala, aby slovenská mládež bola zbavená takéhoto učiteľa. [20] V diele Staré Slovensko z roku 1923 Chaloupecký predstavil slovenský národ podobne ako maďarskí historici.: Slováci sú oneskorene vzniknutý konglomerát slovanských národov. Toto a podobné vývody pána profesora museli slovenskí poslucháči humanitných disciplín počúvať až do roku 1938, keď ho autonómne slovenské orgány poslali späť do Prahy. V podobnom duchu účinkoval aj profesor českej a slovenskej literatúry na univerzite v Bratislave. Jeho tendenčné práce zo slovenských literárnych dejín ovplyvnili niekoľko generácii slovenskej humanitnej inteligencie a niektoré Pražákom zavedené pojmy sa azda naveky zabetónovali v našej historiografii. [21] V súvislosti s tendenciou gumovania a prepisovania slovenskej minulosti pán profesor Pražák vyhútal, že, názov a pojem Slovensko do konca 18. storočia vôbec neexistoval až okolo roku 1790 ho vytvoril Josef Dobrovský, ktorému na ceste z Olomouca do okolia Jablunkova ukázal akýsi sprievodca uhorskú Hornú zem a pomenoval ju Slovanskom. Dobrovský, ktorý túto udalosť neskôr aj sám popísal, začal podľa Pražáka používať názov Slovensko-Slovansko pre dnešné slovenské územie a potom ho uviedol aj do vedy a literatúry: Jemu (Dobrovskému) prvnímu nesporne patří zásluha, že dnešní slovenskou zemi pojmenoval Slovenskem a že ji pokud možno i ohraničil, že pojmu dnešního Slovenska vdechl teritoriální a národní smysl.“ [22] 

Za takýchto pomerov sa nezávislá a sebavedomá slovenská historiografia len ťažko rodila, no predsa len sa začala postupne stavať na vlastné nohy. Zásluhou školených historikov Daniela Rapanta, Branislava Varsíka mala slovenská verejnosť možnosť poučiť sa z vlastnej histórie nedeformovaným výkladom. Pre dobu medzivojnového Československa je charakteristické, že prvé samostatné dejiny Slovenska vyšli po nemecky. Ich autorom bol rozhľadený a Slovákom prajný bratislavský žurnalista, právnik a politológ pôsobiaci v redakcii novín Grenzbote Alexander Szana. [23] Absencia národného štátu až do roku 1939 sa podpísala na slabom historickom vedomí širších vrstiev obyvateľstva. Na prahu svetovej vojny osud Slovákom doprial šesť rokov vlastnej štátnosti a hoci sa nad Slovenskom vznášal tieň hákového kríža, aj za tento krátky čas sa podarilo upevniť historické i národné povedomie širších más. Slovenská historiografia sa postavila na vlastné nohy a vďaka dobre nastavenému a pružnému školskému systému sa poslovenčila výučba slovenských dejín na všetkých stupňoch škôl. [24]Na Slovenskej univerzite sa vysokoškolskí poslucháči oboznamovali so slovenskými dejinami v národnom duchu a nie s československou teda viac českou históriou. Začali sa riešiť otázky metodiky vyučovania národných dejín a vlastivedy.[25] Za šesť neľahkých rokov existencie Slovenskej republiky vyšla syntéza slovenských dejín v šiestich vydaniach, jedny Hrušovského obrázkové dejiny a František Bokes napísal Slovenské dejiny pre Slovenskú vlastivedu. Za dve desaťročia ČSR len vyšla len jedna syntéza i to po nemecky, už spomínaná práca Alexandra Szanu. 

Po roku 1945 upadla historiografia do ďalšieho extrému. Kým v rokoch 1940 sa oslavoval deň slovenskej štátnosti, po vojne sa štrnásty marec charakterizoval ako najhnusnejší deň slovenskej histórie. 

Prídavné meno slovenský sa automaticky spájalo s prívlastkom fašistický, Slovenská republika sa povinne musela nazývať takzvaný slovenský štát s malým začiatočným písmenom, lebo vraj to nebol ani štát. Mrzačenie histórie a gumovanie histórických osobností pokračovalo po roku 1948 zrýchleným tempom. Z histórie vygumovali Štefánika, ale i Masaryka, Beneša a spolu s nimi ďalších buržoáznych predstaviteľov. Sochy sa odstraňovali, demontovali, dokonca zakopávali, aby ich v roku 1968 opäť nakrátko inštalovali. Autori, venujúci sa najnovšej histórii nevedeli ako majú písať o Slovenskom národnom povstaní, keďže všetky vedúce osobnosti boli buď vo väzení alebo v exile. Dilemu vyriešil minister informácii Václav Kopecký v dejinách Komunistickej strany Československa z roku 1954 . V tomto diele jednoznačne vyhlásil, že buržoázni nacionalisti, ktorí sa votreli do Komunistickej strany spolu so slovenskou buržoáziou hrdinský boj slovenského ľudu sabotovali. Zdarný priebeh boja ovplyvňoval pokiaľ len mohol súdruh Viliam Široký prostredníctvom motákov z nitrianskej väznice (!) a ešte aj súdruh Ján Šverma. Nuž aj takto sa formovala a deformovala slovenská história. Koncom päťdesiatych rokov však nastali isté pozitívne zmeny. „Buržoázni nacionalisti“ boli omilostení a postupne sa vrátili do politiky, Stalinove sochy mizli z našich námestí. Aj slovenskí historici sa pochlapili a v roku 1961 vyšiel prvý diel Dejín Slovenska do roku 1848. Je vhodné povšimnutia, že je to prvé dielo v slovenskom jazyku, ktoré mapuje históriu Slovenska ako geograficko-štátneho teritória, čo bol rozhodne krok správnym smerom. Do tej doby syntézy s výnimkou Alexandra Szanu niesli názov Slovenské dejiny, približujú históriu národa. Druhý diel syntézy vyšiel až v roku 1968 a autori z rôznych príčin ukončili prehľad dejinného vývoja v roku 1900. Azda si uvedomovali, že na objektívne zhodnotenie slovenskej minulosti 20. storočia ešte nedozrel čas. Obe syntézy sú poznačené marxistickou ideologickou monokultúrou, tak ako ostatné diela tej doby, no z obsahového hľadiska je v oboch zväzkoch badateľný útlm dogmatických hodnotení predchádzajúcej doby. 

Popri domácej historiografii sa vedecké i populárne práce vydávali aj v zahraničí, kde autori mohli oveľa slobodnejšie interpretovať národné dejiny. O týchto dielach sa doma veľa nevedelo, keďže ako sa čitateľom do rúk nemohli dostať. V osemdesiatych rokoch sa postupne popúšťali opraty ideológie. V roku 1985 začala vychádzať akademická syntéza. Dejiny Slovenska boli autorským kolektívom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied spracované do šiestich objemných zväzkov a z faktografického hľadiska dodnes predstavujú základné dielo. Ich ideologická stránka je ale rôznorodá, používanie marxisticko-leninskej frazeológie záviselo od vedúcich autorského kolektívu jednotlivých zväzkov. Dokonca tretí diel pokrývajúci obdobie 1848-1900 je marxistickej ideológie takmer úplne zbavený, keďže vyšiel až roku 1992. 

Zmeny po roku 1989 spočiatku pozitívne vplývali na naše dejepisectvo, Katedra československých dejín a archívnictva na bratislavskej univerzite sa premenovala na Katedru slovenských dejín, názov univerzity sa však neposlovenčil. Padla cenzúra tlače, skončili všetky ideologické obmedzenia a začalo sa voľnejšie dýchať. V marci 1990 v Bratislave prvýkrát zaznelo verejné volanie po slovenskej samostatnosti. Táto doposiaľ nepoznaná atmosféra slobody logicky vyústila do súkromných i verejných debát o slovenskej histórii, o prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi Jozefovi Tisovi. V lete 1990 sa ukázalo, že sloboda názorov vo verejnom priestore bude limitovaná, najmä v prípade 1. Slovenskej republiky. Dňa 8. júla 1990 sa v Bánovciach nad Bebravou zišli odchovanci Rímsko-katolíckeho mužského učiteľského ústavu, aby ako prví na Slovensku od skončenia vojny odhalili na budove, kde ústav do roku 1948 sídlil, pamätnú tabuľu. Takto si chceli uctiť riaditeľa ústavu, bánovského farára a dekana, prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisu. Tabuľa so slovenským znakom a heslom „Verní sebe svorne napred“ niesla nápis: „V tejto budove bol v rokoch 1934 – 1948 rímsko-katolícky učiteľský ústav, ktorý založil a bol jeho prvým riaditeľom bánovský pán dekan, Msgr. Dr. Jozef Tiso, prezident Slovenskej republiky, nástupca Svätopluka“. V podmienkach nadobudnutej slobody, keď padli všetky tabuizované témy minulosti a ideologické obmedzenia, sa nečakala hysterická kampaň časti politického spektra a mediálneho frontu na Slovensku a aj na druhom brehu rieky Moravy. Žiadna odborná alebo vecná diskusia sa nekonala, jednotliví aktéri sa pri argumentácii obslúžili tým, čo za štyri a pol desaťročia vyprodukovala zboľševizovaná historická veda a komunistická publicistika. Výsledkom kampane bolo najprv zahalenie tabule, potom jej demontáž.[26] 

Slovenská národná rada vyčkávala ako zhodnotí osobnosť Tisa nezávislá komisia historikov, ktorú následne zriadila. Jej predsedom sa stal vtedajší riaditeľ Historického ústavu SAV Dušan Kováč. Neskôr vyhlásil: „V roku 1990 začali naberať odvahu domáci ľudáci i novoľudáci, ktorí sa za bývalého režimu nemohli prejaviť. Teraz boli posmelení zahraničnými ľudákmi, zjavnými i skrytými, ktorí sa vracali z emigrácie a predstavovali si, že po páde komunizmu je tu príležitosť pre nich. Ich myslenie však nikdy nebolo demokratické a pohybovalo sa iba v extrémoch.“ [27] 

V historickej obci sa začalo kádrovať, niekoho označili za ľudáka, mladšieho za novoľudáka, nacionalistu, boľševika, čechoslovakistu, internacionalistu. Postupne sa vytvorili dve nie striktne ohraničené skupiny historikov, jedni národne orientovaní, iní nadnárodne, tí prví nezatracovali 1. Slovenskú republiku a kriticky hodnotili SNP, druhá skupina práve naopak.

Rýchlo sa potvrdilo, že zmeny po novembri 1989 boli len kozmetické, pod povrchom ďalej pôsobia tie isté sily a mechanizmy, ktoré aj predtým riadili a kontrolovali každodenný život slovenského občana. Mnohí stratili odvahu. Na sklonku augusta 1993 bola usporiadaný verejný seminár o povstaní pod názvom Dies ater, nešťastný deň. Odzneli tam prevažne kritické príspevky na tému SNP. Seminár i jeho účastníci boli už v predstihu v médiách škandalizovaní a jeho konanie odsúdili. Nik z účastníkov nedostal v médiách slovo, takže odborná diskusia ani výmena názorov sa nekonala. Tento trend sa sotva dodnes zmenil. V roku 1992 usporiadal Historický ústav SAV prvú a na dlhé roky jedinú vedeckú konferenciu venovanú Tisovi, na ktorej sa zišli historici rôzneho zamerania z domova i zo zahraničia. „Boli sme otvorení všetkým názorom, pustili sme medzi seba aj Tisových obhajcov – Františka Vnuka, Milana S. Ďuricu a dokonca Karola Murína, osobného 

tajomníka prezidenta slovenského štátu,“ s odstupom mnohých rokov vysvetľoval Dušan Kováč. „Všetci sa tam však postupne strápnili. Neboli totiž schopní odborne argumentovať, zrejme dokázali vystupovať len medzi svojimi stúpencami. Strápnili sa a potom sa aj stiahli, prestali mať záujem o naše akcie a robili si len vlastné,“ tlmočil svoje subjektívne dojmy vtedajší riaditeľ Historického ústavu. 

V roku 1995 vyšla v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve kniha Dejiny Slovenska a Slovákov vypracovaná profesorom Milanom Stanislavom Ďuricom. Pôvodne ju vytlačili ako učebnú pomôcku pre školy. Na pokyn zo zahraničia, ktoré si osvojilo vedenie štátu na čele s predsedom vlády V. Mečiarom, dielo zo škôl stiahli. Riaditeľ Historického ústavu D. Kováč vydal pokyn všetkým vedeckým pracovníkom, aby v Ďuricovom diele našli chyby a nezrovnalosti. Ústav sa však strápnil najprv tým, že dvadsaťčlenný kolektív rozpitvával prácu jedného historika a v prvom nábehu sa dopustili školáckej neznalosti takže druhé stanovisko vyšlo opravené a pozmenené.  

Medzitým sa na Slovensku presadili nadnárodné sily, ovládli kľúčové hospodárske odvetvia, finančné toky, médiá a politiku. V spolupráci s mimovládnymi organizáciami parazitujúcimi vďaka finančnej internacionále, skorumpovanými politikmi a žurnalistami formujú verejnú mienku, zastrašujú, ba už i prenasledujú všetkých, čo prednesú objektívny a vyvážený názor na prvú Slovenku republiku. Niekoľko Tisových fotografií v nástennom kalendári aktivizovalo policajnú mašinériu. Pozitívne zmienky o Tisovi a Slovenskom štáte sa stali terčom ostrých osobných útokov. Ich obeťami boli arcibiskupi Ján Sokol či Alojz Tkáč, viacnásobne aj Matica slovenská alebo osoby, ktoré sa postarali o rekonštrukciu a pamätnú izbu v rodnom dome prezidenta v Bytči. 

Za obeť gumovania osobností Slovenskej republiky padli pamätné tabule pplk. Jána Šmigovského v Nitre, Msgr. Jána Ferenčíka v Ružomberku, či Alojza Maceka. 

Na Slovensku vyčíňa komando skrachovaných umelcov a chuligánskym spôsobom útočí na pamätníky. Ich obeťou sa stala aj tabuľa v Bytči, Tisov pomníček v Hlbokom nad Váhom a ďalšie. Talibanci v Afganistane a islamskí fundamentalisti v Sýrii potvrdili barbarské a primitívne pudy, keď ničili sochy. Ich klony by neváhali postupovať rovnako v prípade Svätoplukovej sochy na bratislavskom hrade. Veľa nechýbalo, no napokon sa uspokojili s úpravou nápisu a likvidáciou dvojkríža na Svätoplukovom štíte. 

Aj štátne orgány sa k slovenskej histórii stavajú prekvapujúco laxne. Propagandistická mašinéria v súvislosti so storočnicou Česko-Slovenska v roku 2018 pracovala na plné obrátky. Tlač, publicisti, RTVS, prezidentský palác, politické garnitúry aj rôzne občianske zoskupenia neustále pripomínali, že 28. či 30. október musí byť aj na Slovensku pasovaný za štátny sviatok. Zmienku o tom, že 1. januára 2018 sa toľko spochybňovaná Slovenská republika dožíva 25 rokov bolo sotva počuť. Svojsky k tomu pristúpil aj Úrad vlády Slovenskej republiky. Na oslavu štvrťstoročnice nášho štátu, len vďaka ktorému tento úrad jestvuje, naplánoval 5000 Euro, na podujatia spojené so vznikom Česko-Slovenska 170 000 Euro. Na vlastný štát postačili necelé 3 percentá zo sumy určenej na oslavu obnovenia nezávislosti Českého štátu, lebo tak Česko-Slovensko vnímali českí politici. V dňoch 30. a 31 mája 2018 úrad vlády zorganizoval aj spoločné slovensko-české parlamentné zasadanie v rámci osláv vzniku Č-SR a pri príležitosti okrúhleho výročia podpísania Pittsburskej dohody. Súčasťou bol aj pietny akt pri soche T.G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom. Klásť vence k Masarykovým topánkam pri spomienke na Pittsburskú dohodu, ktorú on sám koncipoval a dvakrát podpísal, ale potom ju vyhlásil za zdrap papiera, je ignorantstvo a nehoráznosť. Na úrade vlády asi netušia, že v Bratislave je pamätník Pittsburskej dohody v podobe malej plakety vsadenej do päty stĺpa, z ktorého český lev cerí zuby na Štefánika a Slovenské národné divadlo. 

Ešte jedna vec na prelome tisícročí obohatila slovenskú historiografiu a zviedla ju na nesprávny smer. Je to termín holokaust. Import zo zahraničia, terminologický novotvar, ktorý pôvodne znamenal zvieraciu obeť gréckym Bohom, sa transformoval do podoby, že pod ním rozumieme celú tragédiu európskeho židovstva vrátane ich masového vyvražďovania v nacistických koncentračných táboroch. Termín holokaust sa pomocou médií v posledných rokoch natoľko rozšíril a upevnil, že bez zmienky o ňom prakticky nie je možné hovoriť o minulosti 1. Slovenskej republiky. Naši autori až do konca deväťdesiatych rokov používali termíny perzekúcie, deportácie aj tragédia slovenských židov. Holokaust všetko prekryl a zatemnil. Dokonca sa začalo používať historicky nesprávne a neodôvodnené spojenie Holokaust na Slovensku. I keď v Slovenskej republike židia boli prenasledovaní, niektorí boli pozbavení majetku, zbavení práv a napokon deportovaní, neboli tu ale masovo zabíjaní. Preto termín Holokaust na Slovensku je prísne vzaté nesprávny a napriek tomu sa pod týmto titulom vydávajú pramene a monografie. 

Zákon prísne postihujúci popieranie holokaustu umŕtvil kritické bádanie o tejto dôležitej etape dejín a nahnal mnohým strach. A tak v 21. storočí zahnal historiografiu do slepej uličky. Dostane sa z nej?  

Prednáška z konferencie s názvom Ochráňme slovenskú identitu, ktorú usporiadala Panslovanská únia 8. februára 2020 v Trnave

 

Poznámky:

[1] Ešte v 19. storočí Slováci pojmom strova označovali strukoviny

[2] Dnes pozorujem podobný jav, keď naša mládež po krátkom pobyte v Británii alebo USA už pletie do slovenčiny celé anglické frázy a od nich si tento neduh osvojili aj starší.

[3] Palacký študoval na nižšom gymnáziu v Trenčíne a od roku 1812 na evanjelickom lýceu v Bratislave. Vo svojom životopise opísal trenčiansky príbeh a národné precitnutie. Koncom augusta 1813 sa vracal z domova do Bratislavy a vo Vlárskom priesmyku ho zastihla strašná búrka, ktorá spôsobila neobyčajnú povodeň na celom Slovensku. Palacký nemohol pokračovať v ceste a uchýlil sa na celý týždeň do domu trenčianskeho spolužiaka Jána Bakoša. Ako vo svojom životopise sám priznáva, dovtedy nedbal o materinský český jazyk a latinčina s nemčinou mu boli najmilšie. Spolužiakov otec, trenčiansky mešťan Bakoš mal však záľubu v českých knihách, ktoré hojne kupoval, ale ako Slovák, nie všetkému rozumel a chcel od Palackého, aby mu niektoré neznáme mu výrazy objasnil. Ukázalo sa, že mladý Palacký horšie ovláda češtinu ako jeho hostiteľ. Zahanbený Palacký si predsvzal, že sa bude v češtine cvičiť. U Bakoša si prečítal Komenského aj Jungmanove spisy a spoznal krásu i bohatstvo jazyka, ktorý doposiaľ zanedbával. V Trenčíne sa v srdci Františka Palackého zapálil plamienok vlastenectva a národného citu, ktorý už nikdy nezhasol. Literatúra a umenie. Kedy sa v Kollárovi prebudilo národné povedomie. Slovenské pohľady, ročník XXV. 1905, s. 57 

[4] V roku 1918 Slováci verili, že slovenské stredné školy sa budú nehatene rozvíjať, ba štát ich bude podporovať. Prišlo však sklamanie, štát nechcel prispievať na slovenské stredné školstvo, ale len československé. To ostatne dokumentujú osudy znievskeho gymnázia. Už v marci 1919 sa obnovilo ako prvé spomedzi troch za Uhorska zrušených stredných škôl. Kým obnovené martinské a revúcke boli poštátnené a stali sa československými gymnáziami, znievske si chcelo zachovať čulenovskú tradíciu a konštituovalo sa ako Slovenské patronátne katolícke verejné reálne gymnázium. Od začiatku sa štátne orgány ku škole chovali macošsky, prekážal tu panujúci kresťanský, slovenský a národnobuditeľský duch. Gymnázium bolo odkázané na zbierky ako za Uhorska a na školné. Ministerstvo školstva a národnej osvety dokonca 20. júna 1920 zakázalo na znievskom gymnáziu vyučovanie. Patronát sa odvolal k Najvyššiemu súdu a aj v školskom roku 1920/21 sa žiaci učili, ale za mimoriadne zložitých podmienok. Hromadné petície jednotlivcov i obcí požadujúce zachovanie historickej strednej školy zvrátili nezmyselné rozhodnutie a tak štátna moc sa pokúsila gymnázium zničiť ekonomicky. Nielenže ministerstvo neprispelo ani korunou, ale príslušné orgány zakázali zbierky a milodary na gymnázium a časť už zozbieranej hotovosti zhabali. ´Kľúčovým českým úradníkom kormidlujúcim v tej dobe Slovensko do bažín čechoslovakizmu prekážalo, že na gymnáziu sa vyučuje slovenský a nie československý jazyk ako na ostatných slovenských stredných školách, že žiaci sú vzdelávaní v národnom a kresťanskom duchu.

[5] Bencsik, Michael: Novissima diaeta nobilissima principis, statuumque et ordinum inlcyti regni Hungariae, sive propositiones academiae lege nobilitares... Tyrnaviae 1722

[6] Az Ausztriai Birodalom statisztikája és foldrajzi leírása. Pest 1857, s. 34

[7] Záborský Jonáš: Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových rkp. na internete, s. 155-156 . 

[8] Kompánek Anton Slovák jeho povaha, vlastnosti, schopnosti. 1921

[9] Kárácsonyi János: A Magyar nemzet torténeti joga, Nagyvárad 1916, s. 21. Jednoduchý slovenský sedliak z Poľného Berinčoku mal väčšiu úctu k slovenskému kráľovi celá komisia „historikov“, ktorá roku 2010 pracovala na odstránení Svätoplukovej sochy z nádvoria pred bratislavským hradom.

[10] Gens nostra Pannona, multis antiquorum encomiis, et monumentis celebrata. Postquam sub Suatoplugo Rege, Belgradi sedem habente, Viris Apostolicis Cyrillo, et Methodio Christi fidem annuntiantibus, Chrisito adhaesisset: quamvis in omni genere pietatis, maxime tamen psalmodiae excelluit... Adunatis Christo per Sacrum baptisma cum Rege Suatoplugo Pannoniis, nec non Bulgaris, Moravis, et Borivojo Bohemiae Duce, a Romano Pontifice, Nicolao (Primo) praefati viri Sancti impetrant, ut gentibus a se baptizatis, lingva vernacula obire Sacra liceret. Quod divino responso approbatum esse fertur, ut: Omnis spiritus laudaret Dominum. Hinc credibile est, gentem etiam Pannonam hoc privilegio olim usam fuisse….(Národ náš panonský preslávený je mnohými chválorečmi a pamätnosťami dávnych pokolení. Keď za kráľa Svätopluka, sídliaceho na Belohrade, hlása­ním Kristovej viery apoštolskými mužmi Cyrilom a Meto­dom primkol sa ku Kristovi: hoci vynikol vo všetkej zbožno­sti, jednako najväčšmi vo svojich žalmospevoch. Vysvitá to z rozličných, na cirkevné slávnosti alebo na iné časy podivuhod­ne prispôsobených piesni. Spomnutí svätí mužovia, keď sv. krstom ku Kristovi pripojili Pannonov spolu s kráľom Svätoplukom taktiež i s Bulharmi, s Moravanmi, aj s kniežaťom Česka Borivojom, vymohli od rímskeho pápeža Miku­láša I. , aby nimi pokrsteným národom dovolené bolo v ľudovom jazyku konať služby božie. Čo vraj povedené bolo božskou od­poveďou: Aby každý duch chválil Pána. Preto je vierohodné, že i národ pannonský používal zadávna túto výsadu….

[11] Martin Szentiványi: Curiosora ac selectiora variarum scientiarum miscellanea...Decadis tertiae pars prima. Tyrnaviae 1702, s. 204-205

[12] Ratkoš Peter: Pramene k dejinám Veľkej Moravy, Bratislava 1964, s. 386

[13] Bartholomeides Ladislaus: Inclyti superiosis Ungariae comitatus Gomoroensis Notitia Historico-Geographico Statistica. S . 95

[14] Papánek píše: „V kráľovstve Slovákov „možno nájsť všetko, čo plodí zem. V horách sa dolujú bohatstvá zlata a striebra, nachádzajú sa drahé kamene, kopú sa vzácne kovy a najsilnejšie železo. Chladné bystriny, vyvierajúce svieže pramene, príjemné toky riek zavlažujú zem. Vrchy, údolia, roviny a úrodné lesy živia obyvateľstvo, bohato ich zásobujú mnohorakým ovocím a plodmi. Početné kyselky a liečivé pramene spríjemňujú život roľníkom. Pivo a šľachetné víno obveseľuje ducha. Sú tu vzácne ryby a najrozmanitejšia zverina kaž­dého druhu. Slovom, všetkého je tu hojnosť pre dôstojné zachovanie ľudského rodu.

[15] Báseň uverejnil Slovák 1945, február 14

[16] Pramene k dejinám Veľkej Moravy- Ed RATKOŠ, Peter. Bratislava 1964, s. 28

[17] Tamže, s. 51-3

[18] PEKAŘ, Josef: Dejiny československé. Praha 1921, s. 36

[19] Keď sa Slovensko vymanilo z bratského objatia pražských štruktúr, premenovali našu prvú alma mater na Slovenskú univerzitu. Až v roku 1955 sa, žiaľ, opäť stala Komenského a zostala ňou dodnes. O J.A. Komenskom je málo známe, že kniežaťu Jurajovi I. Rákocimu odporúčal pomaďarčiť Uhorsko, pravda nie násilne, ale humánne.

[20] Slovenské pohľady 1925 (roč. 41), Kronika, s.116-117

[21] PRAŽÁK, Albert a spol. pretlačil do literárnej i všeobecnej histórie názov Katedra českolovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Bratisave, hoci v latinskej zakladacej listine sa nazýva Cathedra slavica. Jej vedúci profeor Palkovič a súčasníci ju nazývali Katedra prešpurská slovenská. Bližšie pozri: MRVA,I: Katedra reči a literatúry československej alebo Slovenská katedra? Historický zborník 18 č. 1/2008, s. 161-164

[22] PRAŽÁK, Albert: K stykum Dobrovského se Slovenskem. Bratislava 1929 (ročník III.) s. 680)

[23] SZANA, Alexander: Die Geschichte der Slowakei. Grenzbote. Bratislava 1930, ss. 327

[24] Do konca roka 1941, teda za menej ako dva roky bolo vydaných 127 titulov nových učebníc: 25 pre gymnáziá, 20 pre meštianky a 82 pre ľudové školy. Tu si treba položiť otázku - koľko titulov nových učebníc bolo vydaných za prvé dva roky existencie druhej Slovenskej republiky?

[25] HRUŠOVSKÝ, František: Národná štátna myšlienka vo vyučovaní vlastivedy. Sborník spolku profesorov Slovákov 1941, s. 31 a nasl.

[26] MRVA, I: Jozef Tiso vo verejnom priestore. Zápas o bánoveckú tabuľu roku1990.

(Zborník z konferencie Dr. Jozef Tiso v pamäti národa, Rajec 12.10. 2017)

Partizánske 2019, s. 124

[27] Tamže, s. 129





COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Zase sme dostali… po nose

V Európe je to už tak, sú rovní a rovnejší. Čo vlastne Slovensko, ale aj V4 ako celok dostáva z Bruselu? Pri obsadzovaní piatich najvyšších európskych funkcii nedostali sme absolútne nič. Nulu.

Podpíšte petíciu!

Denník SME dňa zverejnil viaceré články, ktoré podľa nášho názoru pomáhajú zvyšovať akceptáciu pedofílie v spoločnosti. Vyvolali búrku spravodlivého hnevu. Táto emócia však splní svoj účel, iba ak nás povzbudí  k prijatiu riešenia. Čas na predkladanie zákonov sa kráti.

Nebudeme s podaním žaloby pre kvóty čakať do 18. decembra

Členovia V4 podľa premiéra vnímajú, že kvóty sa nedajú naplniť

CESTA K PRVEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Cesta k slovenskej štátnosti sa nezačala vládnou marcovou krízou v roku 1939. Takto to totiž servírujú majitelia pravdy, ktorí chcú za každú cenu navodiť dojem, že Slováci by nijako inak než s Hitlerovou pomocou neprišli k vlastnému štátu.

captcha 

 
Odber noviniek na stránke