Na margo jednej knižky

 

V roku 2023 bola publikovaná knižka, ktorú zostavil historik František Vnuk: Noc pred popravou (F. Vnuk je na ilustračnom obrázku). Odsúdeným bol prezident I. Slovenskej republiky J. Tiso. Redakciu knižky urobila E. Šebová. Predmetná knižka má už tri dobre napísané recenzie. Prvú napísal Juraj Vrábeľ a bola publikovaná v časopise Extraplus. Druhú recenziu napísal J. Mikloško a mohli sme si ju prečítať na stránke „Slova“ internetovej prílohy časopisu Pravdy. Tretiu recenziu, napísal J. Maršálek na svojom blogu „Priestronet.

Prečo písať ďalšiu? Kniha, ktorá popisuje krok za krokom čas, ktorý odsúdený na smrť povrazom, Jozef Tiso prežíva spolu s kňazom v príprave na smrť, má tak zásadne dôležité kresťanské súvislosti, ktoré nemožno na nijaký spôsob zabudnúť. Nezanedbateľný je aj prínos tejto publikácie k problematike psychológie smrti a umierania. Pre postmoderného, súčasného človeka, je smrť tabu. Umiera sa najčastejšie anonymne v nemocnici. Uvedomovanie si smrti druhého človeka je spojené so smútkom, ale môže napomôcť k tomu, že si človek začne osvojovať osobne transcedenciu.

Uvedomí si že bytie nezaniká, zaniká iba jeho dobovo, časová, javová podoba. Prechod z časnosti do večnosti je udalosť, ktorá sa týka každého človeka. Pri čítaní knihy môžeme krok za krokom sledovať myšlienky, postoje správanie človeka, ktorý bol podľa vedomia a svedomia samotného odsúdeného nespravodlivo odsúdený. Ale takéto vedomia mala väčšina súčasníkov tejto udalosti a majú ju aj v súčasnosti mnohí ľudia. Jozef Tiso je človek, ktorému idú odňať život, násilným spôsobom. Spôsob ktorým človek prijíma svoju smrť, prípravu na ňu a v umieraní sa pokúsil vyjadriť E. S. Shneidman, americký psychológ, ktorý sa zaoberal problematikou vzťahu človeka k smrti.

Vyslovuje hypotézu, že proces umierania človeka, rekapituluje jeho spôsob života. Umieranie súvisí s rekapituláciou dôležitých udalosti života človeka. Ak v nich zlyhal, aj umieranie sa prijíma ťažšie. Podľa toho ako sa človek vyrovnával v priebehu života so stresmi, v rozličných životných situáciách a ako sa vyrovnával so záťažou spojenou vo vývine s prechodmi z jedného vekového obdobia do druhého, ovplyvňuje jeho postoj k umieraniu a smrti.

Takéto kritické situácie v živote človeka predstavujú aj záťaže samoty, osamotenia. Podľa spôsobu ako sa Jozef Tiso vyrovnal so smrťou, môžeme usudzovať, že aj predchádzajúce kritické udalosti v živote zvládol tak, že ho urobili silnejším. Je zrejmé, že aj ľudia, ktorí sa stávajú priamo svedkami posledných hodín života človeka, ich postoje k tejto dramatickej udalosti, budú ovplyvnené aj vlastnými spôsobmi vyrovnávania sa so stresmi a životnou záťažou. To je vo vzťahu aj k tomu ako prežívajú svoj čas, aké korekcie táto skúsenosť so smrťou iného človeka zanechá v osobnosti.

Ako zistil M. Makselon, profesor psychológie a poľský kňaz, najviac autokorektívne, poučne aj pre seba, prežívajú blízkosť smrti iného človeka osoby, ktoré kladú dôraz v prežívaní času na budúcnosť. Nežijú iba prítomnosti. Významne menej prítomnosťou pri smrti iného človeka, sú v tomto smere ovplyvňovaní ľudia, ktorí kladú dôraz v osobnom živote iba na prítomnosť a minulosť. Dôraz, v prežívaní času, iba cez prítomnosť, je často spojená s vyhľadávaním pôžitkov, hedonistickým spôsobom života. Hoci sa nebránia novému, hľadajú v ňom príležitosť najmä pre osobné benefity.

Nepochybne táto skutočnosť ovplyvnila aj správanie protagonistov, ktorí si želali smrť Jozefa Tisu na šibenici. Boli to ľudia tejto profilácie. Napríklad údaj z knihy, kedy dozorca Jozefovi Tisovi núka večeru, s ironickou poznámkou, veď to je naposledy, odsúdený Jozef Tiso odmieta večeru so slovami, kresťan neumiera ako americkí gangstri. Odmietajú mu dať pomaranče od príbuzných, potom mu predsa len prinesú iné, odmietne.

Hovorí, že jemu nešlo o pomaranče, ale o to, že boli prinesené s láskou. Pri čítaní knihy pozorujeme materialistické vnímanie významov u protagonistov tejto tragickej udalosti, ktorí ju schvaľujú, alebo je im indiferentná. Ale skúsenosť s tým ako Jozef Tiso verí v Božiu všemohúcnosť, ako vkladá svoj osud do Božích rúk, mení aj niektorých zaujatých protagonistov celoživotne k lepšiemu. Osobitne sú ale známe agresívne postoje E. Beneša, K. Gotwalda. Veta „musí viset“ charakterizovala E. Beneša.

O ňom je známe že v čase okolo vzniku I. Č-SR prehral v Monte Carle mnoho peňazí, čo bolo príčinou napätia k Štefánikovi. Mohlo to súvisieť so Štefánikovou smrťou. Aj predseda senátu Daxner, žalobcovia, žijú svoj čas podľa všetkého iba v prítomnosti. Možno u nich predpokladať tabuizáciu ich vlastnej smrti a konečnosti. Žijú „masami“ doby. Benefitmi prítomnej chvíle. Rozhodujúci je motív moci. Tam kde je moc, je aj príležitosti k hedomizmu, tam „niet“ smrti.

E. Sheidman popísal činitele ktoré ovplyvňujú vývin okolo procesu umierania človeka.

1. Prítomnosť či neprítomnosť narušenia mysle, ktorá môže ovplyvní seba reflexiu. Popisované udalosti v knihe sú dôkazom, že sebareflexia u Jozefa Tisu nebola narušená.

2. Stavy bolesti a utrpenia umocňujú reakcie človeka a môžu súvisieť s nárastom pocitu bez moci, ohrozenia, strachu zo všemocnosti daného stavu, choroby, alebo ultimatívnej, nemennej situácie. Odsúdenie na smrť je takou ultimatívnou udalosťou. Jozef Tiso sa s ňou vyrovnáva ako kňaz a kresťan.

3. Štádium života, v ktorom umieranie prebieha, má vplyv na situáciu približujúceho sa konca života. Životné obdobie v ktorom Jozef Tiso sa musel s neprirodzeným koncom života vyrovnať, je bilančné obdobie života. Jozef Tiso bilancoval aj tak, že svoju násilnú smrť berie ako obetu pre slovenský národ. Cíti sa byť obeťou nastupujúceho komunizmu

4. Prežívanie približujúcej sa smrti má tendenciu prepojenia, lokalizácie do niektorej etapy života ako významnej. Sheidman sa prikláňa k tvrdeniu, že proces umierania je proces interfázový, že sa v ňom v nejakej miere objavia problematické obsahy niektorej životnej fázy človeka. Odsúdený Jozef Tiso si spomína na svojich príbuzných, ako toto môže byť pre nich ťažké. Nie je sentimentálny k sebe. So životnými obdobiami svojho života bol vyrovnaný.

5. Epistemologické východisko znamená, že silné skúsenosti s poznávaním ťažkých skutočnosti v priebehu života nastavia poznávanie človeka v nejakej optike. Ako vedel človek, alebo nevedel prijať skutočnosti, ktoré vytvárali okolo človeka osamotenie. Nepochybne, ako poznáme zo životopisu Jozefa Tisa ( M.S. Ďurica, 2006 ), prešiel mnohými takýmito životnými skúškami. Viacej krát predpovedal, že to čo urobil a bolo pre mnohých záchranou, pre neho bude mať fatálne dôsledky. Napríklad keď zabránil zrovnaniu so zemou troch slovenských miest, spojených s povstaním, ako trest Nemcov tým, že vyznamenal nemeckých vojakov. Vedel, že nebude pochopený.

6. Okolnosť, ktorá ovplyvňuje proces umierania je hypotéza sveta, alebo svetonázor. Jozef Tiso svojim teologickým a filozofickým profilovaním, ako kňaz, ktorý pozná výkupnú cenu obety, ale aj príklonom ku komunitárnemu kresťanskému personalizmu, sociálnej náuke cirkvi a vedomím, že plnou váhou svojej osoby chce, aby tieto princípy boli určujúce v spoločnosti na Slovensku, sa dostal do konfliktu s inými svetonázormi.

V správaní prezidenta Tisa môžeme pozorovať nezlomnú vieru, že život sa završuje vo večnosti. Svoju túžbu po večnosti investoval, spájal s nadprirodzeným. Oproti ľuďom, ktorí do poslednej minúty popierajú, že život sa završuje vo večnosti. Svoju túžbu po večnosti, ako uvádza francúzky filozof M. Blondel (1861-1949) investujú do časnosti, akoby chceli časnosť, veci tohto sveta urobiť večnými. O diele M. Blondela na Slovensku písal Š. Polakovič (1940). Do češtiny dielo M. Blondela: Filozofia akce, bolo preložené v roku 2008. Možno povedať, že tí, ktorí boli aktérmi politických procesov, cez ktorých sa tieto uskutočňovali, patrili do tejto kategórie ľudí.

Súčasťou toho je tabuizácia smrti. Čím viacej sa správajú svojvoľne, bezprávne, tým viacej ich ovláda motív mať moc. Moc pre túto chvíľu, tento moment. Dostávame takto obraz za obrazom z procesu s Jozefom Tisom. Proces je dobre zdokumentovaný. V človeku je túžba po večnosti. Rozdiel medzi Jozefom Tisom a tými, ktorí ho súdili, je v tom, že Jozef Tiso svoju túžbu po večnosti adresuje Bohu, spája ju s vedomím večného života.

Jeho protivníci túžbu po večnosti vrhajú do konečných veci, chcú ich urobiť večnými a takto chápu aj proces s prvým slovenským prezidentom, ako večný a nikdy nemenný. Majú svojich pokračovateľov aj v súčasnosti, čoho prejavom je aj neochota prehodnotiť politický proces so slovenským prezidentom Jozefom Tisom. Ten bol nútený prijímať rozhodnutia v krajnej núdzi. Každý právny systém berie na toto ohľad. Len politické procesy nie. Takéto javy ako bol tento proces, delia ľudí na tých ktorí patria iba tomuto svetu a tých, ktorých život je prepojením časnosti a večnosti. Môžeme si iba želať konverziu tých, ktorí k tomu ešte nedospeli.

 

Stanislav Hvozdík

zdroj: https://alianciazanedelu.sk/archiv/17410

obrázok-titulka: Autor: JankoKK – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=134055341