Na margo vystúpenia M. Rubia

Je treba obratu od transhumanizmu, opäť k humanizmu v ktorom má miesto aj náboženské určenie človeka.

Rezignácia na náboženské, duchovné, v ateistickom východisku a spätosti nádeje iba s týmto svetom v jeho štruktúrach, dospelo k nečakanému úpadku, tak v osobných životoch, ako aj v spoločnosti

Doba ktorá prišla po roku 1989 je neraz nehodná obeti komunizmu. Pokračuje zápas o významy. Prebieha boj o význam nesmrteľnej ľudskej duše, boj o význam rodiny, o význam sociálnej spravodlivosti, zápas o význam kresťanstva, úsilie o správne chápanie hmotných dobier, popri dobrách duchovných. Zápas o význam práce, ktorá nevyvoláva u človeka úzkosť, či pri takom tempe vydrží so silami.

Také neosobné chápanie práce. Akoby človek bol iba nejaká zložitejšia podoba stroja. Nezriedka máme nepríjemný pocit, že si na nás nárokuje nejaká štruktúra významov, ktoré sú nám cudzie. Napríklad na začiatku je to právo na poznávanie, ale nakoniec nájdeme tam aj odmietnutie zámerov, ktoré Stvoriteľ s človekom má. V mene „poznávania“. Sú tu ale aj znaky obratu. Prejav M. Rubia na bezpečnostnej konferencii v Mníchove, vo februári 2026 vyzýval k obratu od neosobného k osobnému.

K obratu k ľudskej osobe ako ku kritériu vo vývoji. Od neosobného kritéria, ktorým je sociálna štruktúra, opäť k ľudskej osobe. Je to výzva k oslobodeniu človeka od jeho vlastnenia sociálnymi štruktúrami, akými je multikulturalizmus s jeho cieľmi masových imigrácii a „výroby“ nového ľudstva a svetového národa. Výzva k obratu od vlastnenie človeka štruktúrou ekologizmu, ktorá má neraz podobu, akoby nového náboženstva, obratu k ľudskej osobe, ktorá v sebe pestuje duchovno a z neho vyplývajúci zodpovednosť.

Obratu od človeka dirigovaného sociálnou štruktúrou a pasívneho konzumizmu, opäť k aktivite ľudskej osoby, jej tvorivosti, aktivity, v jej bytostnom, duchovnom určení. Obrat od obrazu civilizácie ako stroja, mechanizmu, ktorý charakterizujú štruktúry predstáv a predpisov, cez ktoré sa vyrába človek, obrat od takej mechaniky k ľudskému bytiu. Bola to výzva od iba časnosti a hmoty štruktúr, k transcedencii, seba transcedencii ako súčasti poznávania zmysluplnosti aj nad časových horizontov.

Bol to prejav pripomínajúci prínosy euroamerickej civilizácie pre svet, nie ako nejakej neosobnej štruktúry, ale ako diela osôb, ktoré sa chceli pričiniť o povznesenia, osobným pričinením sa aj v duchu. Akoby návrat k pevnému bodu a výzva pokračovať v tom. Bola to výzva obratu od pasivity, pohodlia, kedy sa zodpovedný domnievajú, že nádej je v mutácii neosobných štruktúra a cieľ v stále väčšom pohodlí pre človeka. Potom boj o najvýhodnejšiu štruktúru, ktorá najviac vynáša. Zmysel dejín a zmysel ľudského života nemožno oddeliť.

Ruský filozof, vyhnaný z Ruska Leninom, podobne ako mnohí iní N. Berďajev v knihe „O zmysle dejín“ uvádza, že dejinným nemôže byť iba objekt dejín, pozorovaná udalosť, ale aj subjekt dejín. Teda človek. Iba ak v sebe človek osobne objaví dejinnosť začne chápať veľké obdobia dejín. V Tolstého románe Vojna a mier sa za veľké dejinné udalosti skrýval sám Napoleon. Radšej sa ukazoval ako súčasť ich pochybnej pozemskej slávy. Končí zle.

Ale dejinne významný je obyčajný „mužík“ Karatajev, svojim monológom s dobrom o dobre. Rozprával sa so Stvoriteľom a našiel pokoj. K dejinným udalostiam chce patriť mladý Rostov, pre slávu, ale málo čo chápe. Hranicu bytia a nebytia prežíva Bolkonský a cíti, že je dejinným subjektom. Jeden starší páter spomínal na jedno svoje pôsobisko, farnosť, kde bola veľmi skromná osoba, žena kostolníčkou. Taká nenápadná, jedna z tisícov. Vždy pokojná a starostlivá. Páter hovoril, že keď zomrela, mala už svoj vek, pri je truhle bol taký hlboký pokoj a akási blaženosť. Aj Božia prítomnosť má dejinný význam. A každý túto dejinnosť môže zažiť cestou náboženského, kresťanského života.

M. Rubio spomenul aktérov vývoja európskej civilizácie, západnými Európanmi zabudnutého pohybu, ktorým hýbali ľudia s európskym osudom. V jeho jadre je kresťanstvo. Oni sami nepochybne kresťanmi boli. Trebárs Kolumbus, alebo národy, ktoré kolonizovali starú Ameriku. Spomínal Európanov, Talianov, Španielov, Nemcov v strednej Amerike a iste ďalších, sám sa považujúc za potomka Európanov. Prisťahovalci z Európy do vtedajšej Ameriky boli kresťania a žili svoj život vo vedomí, že majú nesmrteľnú dušu, na spôsob ako to sformovalo kresťanstvo. V prejave nebolo kresťanstvo spomenuté, hoci nepriamo bolo prítomné. Nebola osobitne pomenovaná židokresťanská civilizácia, antické Grécko, Rím, ako zakladateľov vedomia dejinnosti, ktorého súčasťou tento prejav bol. V židokresťanskej tradícii, v ktorej starobylé židovstvo je to, ktoré nesie obrovské dedičstvo Biblie, ktoré ako na to poukazuje N. Berďajev, vo svojej knihe „O zmysle dejín“, je tak späté s týmto svetom a nádejou, že bude spravodlivý a dobrý.

Ale aj kresťanstvo, ktoré nesmie byť zamlčané, ktoré transcenduje ponad tento svet, aby sa z neho nestala štruktúra, ktorá ľudskú bytosť zmení iba na mechanizmus. Kvet tejto Biblie, ktorý nechce byť prijatý, pretože jeho vôňa nie je pozemská. Ale nanovo prepája nebo a zem, prirodzené a nadprirodzené, ako každodenne potrebné. Ako uvádza N. Berďajev v knihe o Zmysle dejín, ako späté s pravdou o nesmrteľnosti ako osobnej skutočnosti. Taká je viera Kratajeva. Duch bez tela môže byť, ale telo bez ducha nie.

N. Berďajev píše, že Židovstvo bolo spojené s pozemským ako s miestom obratu k spravodlivosti a dobrám, naplneniu svojich očakávaní mesiáša ako Kráľa, ktorým chce toto na zemi uskutočniť. Mesiáš ako pozemský kráľ finalít pozemských dobier. Nie že by neuznávali večné dobra, ale večnosť to je čosi čo patrí všemohúcemu, v pokore človeka sa nevyjadrí, pozemský človek je viazaný na zem, očakáva sa mesiáš pre túto zem, v nej pre tento ľud pozemský. Spravodlivosť, dobro, kráľovstvo ktoré našlo svoje naplnenie už tu na zemi. Odkazom pre ľudstvo je, ako uvádza N. Berďajev, že Boh sa tu zjavuje v národe, ľuďom, kdežto v pohanstve iba v prírode. Poznávanie ukončené iba pozemskými, hoci s tými najlepšími cieľmi, ale pozemskými, sa mení nečakane v horšie štruktúry, ktoré vlastnili človeka už v onom čase, kedy vládol cisár a Rím.

To je o štruktúre, ktorá sa spomína v Evanjeliu, že v sobotu neslobodno uzdravovať, ale aj o slovách: ak spadne osol v sobotu do studne, nevytiahnete ho? To je aj o štruktúre „daňového peniazu“. Oslobodzujú slová: Dajte cisárovi čo je cisárovo a Bohu čo je Božie. To je o štruktúre dávajúcej právo kameňovania, za prichytenie pri hriechu. To je o odpustení a novom začiatku, ktorý zlú štruktúru, ktorá je na obraz tej ktorej doby. To je od štruktúry k osobe, ktorej duchovno rozpoznáva lepšie čo je potrebné, ako slepá sociálna štruktúra. Síce potrebná ale nie ako hlavný obsah neúplne vyjadreného života, v ktorom sa stráca bytie.

Ale Kristus ukázal na transcendentnú povahu poznávania, musí sa opustiť to čo už splnilo svoje poslanie. A to je obrat. To je metanoia. To nie je strata Zeme, ale jej spojenie s Nebom. Uskutočnenie večnosti v osobe, toho ktorého človeka, ako jeho povolanie, nie iba ako uskutočnenie sa vo vonkajškovom, pozemskom. N. Berďajev uvádza, že v Marxovom obrate od náboženstva od Biblie, iba k tomuto svetu, je stelesnenie určitej rezignácie na očakávanie mesiáša v poňatí starobylosti Biblie.

Ale takýto obrat je aj u filozofa Lévi Straussa, ateistu, k idei predstáv okolo prvotnosti sociálnej štruktúry a vzdania sa ľudskej osoby ako nositeľa miery vo vývoji v prospech tejto sociálnej
štruktúry. Ale N. Berďajev varuje, že aj antisemitizmus je zlá štruktúra, ktorá vlastní človeka a od ktorej sa treba obrátiť k osobe a duchu a dialógu. N. Berďajev uvádza, že nesmrteľnosť, tá osobná, mala v starobylom židovstve znamenať, povyšovanie sa na úroveň Boha. Prísľub večnosti sa týkal národa, nie tak jednotlivca, večnosť ako pokračovanie v potomkoch, analyzuje situáciu N. Berďajev.

A toto je vo vzťahu k takej sociálnej štruktúre, bez ktorej je psychika iba prázdna škrupina. Bez duše. Iba ti čo vidíme ako vonkajší prejav života tej prázdnej škrupine dáva život. Žiadna nesmrteľná duša. Teda starý problém z čias marxizmu v novom šate. Ale toto uvažovanie, táto rezignácia na náboženské, duchovné, v ateistickom východisku a spätosti nádeje iba s týmto svetom v jeho štruktúrach, dospelo k nečakanému úpadku, tak v osobných životoch, ako aj v spoločnosti. A čo viacej nárokovalo si právo aj na krutosť politických procesov, ako nevyhnutnú obeť budúcemu raju na zemi, v komunizme. Ale najnovšie aj v ateistickom štrukturalizme. K absurdnostiam a antihumánnym teóriám.

Transhumanizmus a jeho dve tváre.
Treba tu pripomenúť transhumaniznus. P. C. Vitz v knihe „Analógovi hlad v digitálnom svete“, uvádza, že na prvý pohľad si transhumanizmus kladie kladné ciele. Napríklad znižovať utrpenie, ale nájdeme tam aj eutanáziu. Alebo podporuje ľudské poznávanie, ale nájdeme tam opozíciu voči Božím plánom s človekom. Proklamuje rovnosť mužov a žien, ale zároveň tam nájdeme zahmlievanie prirodzených rozdielov medzi mužmi a ženami. Bagatelizovanie rodiny. Proklamuje, že človek je viacej ako telo, ale nájdeme tam odcudzenie sa telu dôrazom iba na pôžitky a bagatelizovanie duchovna, ktoré propaguje umelú inteligenciu, ale nájdeme tam aj podriadenie bytia jej mechanizmom.

Je treba obratu od transhumanizmu, opäť k humanizmu v ktorom má miesto aj náboženské určenie človeka. Nebolo toto tak v prejave M. Rubia pomenované, aj keď to nepomenované si doteraz temer celkom podrobilo západnú Európu, aspoň sa upevnilo ako program vedenia EU, ktorý síce má opozíciu, ale rovnako zamlčiavanú. A tu nemyslím iba na Le Penovu či AfD v Nemecku ale to obrovské vedenie európskeho a amerického personalizmu. Jeho absenciu. Personalizmus, ako úžasné prepojenie bytia a osoby, ktorou sa ona uskutočňuje vo svojich možnostiach, nie podľa „kompetencii“ danej doby, ale podľa toho čím bytie sa od začiatku má stať. A s ním aj politika ako obrat k zodpovednému ľudskému duchu ako osobe. Ktorý jedine môže naplniť výzvy M. Rubia. Ako obrat na ktorý sa čaká v duchu tradícii kresťanskej Európy.

Stanislav Hvozdík

zdroj: https://alianciazanedelu.sk/