sobota, 19 apríla, 2025
KomentáreNovéO čom je reč

Najvyšší čas na plošnú výmenu mocenských elít v Európe

Európa prechádza v posledných desaťročiach od jednej krízy k druhej. Na prekonávanie kríz je vytvorená Európska únia, na čele ktorej stoja veľmi dobre platení politici, vlastne úradníci. Možno povedať, že ani jednu z kríz nedokázali zabrzdiť, alebo dokonca prekonať.

 

Všetky krízy si museli riešiť národné vlády samostatne. Nastala obzvlášť komplikovaná situácia, pretože okrem tri roky trvajúcej vojny na Ukrajine sa pridružila zostrená situácia a v podstate vojna na Blízkom východe a navyše sa v Bielom dome vymenili vládcovia a nový muž, Donald Trump, sa predstavil ako rázny politik, ktorý si ani nedáva servítky pred ústa a rovno a tvrdo pomenuje veci okolo seba. Takto vyľakal a naštval Európsku komisiu a pravdepodobne aj ďalších európskych politikov, keď vyhlásil, že chce, aby sa vojna na Ukrajine skončila, a to čo najskôr, ale predovšetkým myšlienkou, že bude, na aké účty išli peniaze smerujúce na Ukrajinu, a to nielen zo Spojených štátov amerických. Viem si predstaviť, ako zamrazilo mnohých politikov predovšetkým v Bruseli.

Najnovšie existuje ešte aj otázka, či sú Európa a Amerika v nejakej forme vojny. Potrebné je vrátiť sa o nejaký ten rok dozadu, keď pri formovaní súčasnej Európskej únie Angela Merkelová vyhlásila, že Európska únia má byť konkurentom pre USA (forma ekonomickej vojny). Zároveň v západnej Európe začala prebiehať šovinistická protiruská vlna. Viditeľne príprava na nasledujúce udalosti. Zarážajúce je, že kompletná mocenská elita v Európe naskočila na túto vlnu, pričom nevie, ako poraziť USA aj Rusko.

Používam termín mocenská elita, a nie žurnalistami preferovaný termín elita či lídri, pretože ide o ľudí, ktorí sa za záhadných okolností a s využitím volebných systémov dostali do rozhodovacích miest, kam vôbec nepatria. Podľa definície je elita tá časť spoločnosti, ktorá vytvára duchovné hodnoty a je schopná vytvoriť perspektívu vývoja pozitívnu pre celú spoločnosť, nielen pre seba a svojich verných. Takéto elity v Európe nevidím. No nastal čas, keď zhoršujúca sa medzinárodná situácia zhoršuje perspektívy existencie obyvateľov Európy.

Pripomeňme aspoň poslednú udalosť, mám na mysli americké vysoké clá na zahraničné tovary. Človek by očakával, že nastane diplomatická aktivita a do Bieleho domu prídu ekonomickí diplomati, ktorí budú rokovať o odstránení tohto nového útoku na Európu. Problém však je, že Európska komisia nemá žiadnych diplomatov, teda ani pre oblasť ekonomiky, financií, zdravotníctva, ozbrojených síl, vedy, vzdelávania a tak ďalej. Preto išiel do Washingtonu eurokomisár Šefčovič, vysoký a dobre platený úradník, ktorý sa rozumie všetkému úplne rovnakým spôsobom. Preto tam nevybavil nič. No a predsedníčka Európskej komisie sa ani len nepokúsila vyjednávať s americkým prezidentom. Asi by došlo k podobnému trapasu, aký zažil ukrajinský prezident. Starý pán v Bielom dome je dynamickejší, aktívnejší a viditeľne aj rozhľadenejší ako celá Európska komisia, doplnená vládami štátov EÚ.

Európa prežíva krízu svojej identity už viac ako jedno storočie. Zažila dve veľké vojny, z ktorých im museli pomáhať Spojené štáty americké a v druhej vojne aj Sovietsky zväz. Pritom si obidve tieto vojny začala Európa sama. Aj v tých časoch diplomati zlyhali, generáli sa chopili rozhodovania a usilovne sa pustili do seba s vidinou rýchleho víťazstva. Desiatky miliónov mŕtvych a obrovské materiálne straty nikoho netrápili. Pred vojnami boli národy hecované do šovinistických nálad proti údajným nepriateľom, a tak sa ochotne dali obliekať do uniforiem a posielať na front. Až tam zistili, že nejde o turistickú vychádzku, ale že na fronte sa umiera, pretože zmyslom každej vojny je zabíjanie ľudí a ničenie majetku.

Ak nedôjde k plošnej, teda celoeurópskej výmene mocenských elít, Európania doplatia na ich neschopnosť riadiť osudy národov predovšetkým ekonomicky, pokračujúcou stratou medzinárodnej prestíže a čo by bolo najhoršie, možno aj ďalšou vojnovou skúsenosťou. Opäť vidíme, že v západnej Európe existuje mocenská vôľa zabojovať si, no a, samozrejme, zvíťaziť. Ak niekto porovná stavy pozemných armád Ruska na jednej strane a kombinovanej Európy, teda Európska únia a NATO, pochopiteľne aj s nejakými zahraničnými jednotkami, tak sme na tom mohutne lepšie ako Rusi. Časť obyvateľstva, desaťročia ovplyvňovaná protiruským šovinizmom, by rada videla takúto rýchlu vojnu, no spomeňme si, že aj Nemci sľubovali blitzkrieg, ktorý sa však podaril iba vo vzťahu k Poľsku a Francúzsku. Ďalej sa spomaľoval, až sa zastavil pri Stalingrade a Leningrade a vojnové smerovanie sa otočilo k Berlínu.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia som na jednej konferencii vyslovil myšlienku, že Slovensko je ohrozené predovšetkým dvomi faktormi: hlúposťou a korupciou. Domnievam sa, že tieto dva faktory ohrozujú nielen Slovensko, ale celú Európu a ženú ju do priepasti.

Eurokomisárka Kalasová pri jednej príležitosti prezradila zjavnú pravdu, keď povedala, že Európe chýbajú lídri. Je trápne počúvať z úst členky Európskej komisie, že Európska komisia nie je kolektívnym lídrom Európy a že predsedníčka Európskej komisie je vlastne len osoba na výslní svojej kariéry, no vysoko neužitočná. Ako však prísť k lídrom typu de Gaulle, Adenauer, Palme, Kreisky, Brandt a podobní?

Politické strany v Európe nie sú bázou na vytváranie pozitívnych vízií, ani na generovanie silných osobností na posty lídrov. Všetky majú nejaký názov aj nejakého predsedu a v prípade volebného víťazstva alebo parlamentných intríg aj predsedu vlády; no nejde o lídrov, ale o príslušníkov mocenskej elity. Vládnu, ale nevedú. V tom je tragédia celého kontinentu, pričom to vyzerá, že iba katastrofa môže otvoriť priestor pre silné a tvorivé osobnosti.

Zdá sa, že najbližším faktorom na kryštalizáciu politickej scény v celej Európe je otázka vojny. Politika zvyšovania výdavkov na zbrojenie môže byť zdôvodňovaná iba vojnou. Zároveň sa bude zhoršovať sociálna situácia bežného obyvateľstva, teda nemám na mysli miliardárov, ani iných zbohatlíkov, ktorí si poradia a v krajnom prípade jednoducho zdúchnu na Maldivy alebo na Madagaskar, do priestoru, kde je malá pravdepodobnosť dopadu vojnového besnenia. Bezočivé tvrdenie politikov, že keď sa vyrábajú zbrane, tak rastie počet zamestnaneckých príležitostí, je presne rovnaké, ako tvrdil v medzivojnovom období Adolf Hitler a tiež zvyšoval počty príslušníkov armády, veď vojaci sa majú lepšie ako bežní ľudia. Problémom je, že to, čo sa vyrobí, by sa malo aj používať, a že zmyslom armády je bojovať. Predsedníčka Európskej komisie dokonca zašla tak ďaleko, že vyzvala ľudí, aby mali aspoň trojdňové zásoby jedla a pitia. To už je viditeľná príprava na vojnu, no a po troch dňoch sa predpokladá, že začnú lietať jadrové zbrane a teda že už nebude treba žiadna potrava, nebude ju mať kto jesť.

Intelektuáli v Európe by sa mali zmobilizovať a vytvoriť predstavu rozvojovej Európy, lepšieho postavenia Európy vo svete, predstavu o mieri a blahobyte obyvateľstva. Napokon, jedinou legitímnou príčinou akejkoľvek vlády je blahobyt, bezpečnosť a spokojnosť občanov. Žiadna iná legitímna príčina pre existenciu vlády či už jednotlivej krajiny alebo európskeho združenia neexistuje. Intelektuáli by mali opäť vytvoriť niečo podobné Rímskemu klubu, kde by sa zišli spoločne s umeleckou elitou, teda nie umeleckými celebritami, a vytvorili príjemný, efektívny, uskutočniteľný a aktivizujúci obraz budúcej Európy. No a na to by bolo potrebné nájsť ľudí, ktorí by túto víziu uskutočnili. Ideálne miesto je vždy akademický priestor, napríklad na niektorej univerzite Bologni alebo vo Florencii, kde by mimo sa mocenského zasahovania mohli schádzať duchovné elity.

Pri revolúciách existuje dobrá poučka, že revolúciu vymyslí jedna skupina ľudí, uskutoční ju druhá skupina ľudí a po revolúcii bude vládnuť tretia skupina ľudí, je to užitočné, ale aj nebezpečné. To isté platí aj pri víziách spoločnosti. V 19. storočí intelektuáli vytvorili obrazy budúcnosti, ktoré dostali všeobecné označenie ako politické ideológie a na ich báze vznikali politické strany, takže tieto mali celkom identifikovateľný obsah a smerovanie. Dnešné politické strany nemajú ani jedno ani druhé. Niektoré strany používajú názvy z dávnych čias, no obsahovo sú vyprázdnené, a preto im môže šéfovať ktokoľvek. Občas sa stane, že do vedenia sa dostane aj tvorivý človek, ktorý myslí aj na obyvateľstvo všeobecne. No spravidla zostáva osamotený, a preto viaceré jeho myšlienky sa jednoducho nezrealizujú.

Takže ide aj o obnovu politických strán s duchovným obsahom, teda aj ideovým zámerom a smerovaním. No a, pochopiteľne, musí v nich byť efektívny systém personálnej práce, v ktorej chyby budú iba ojedinelé.

Ryba smrdí od hlavy, hovorí prostý ľud a má pravdu. Takže náprava musí nastať v Bruseli, no bez systémovej, efektívnej a bezkorupčnej aktivity jednotlivých vlád členských štátov takáto zmena nenastane. Preto hovorím, že musí nastať plošná výmena mocenskej elity za politických lídrov. Tu sa však dostávame do začarovaného kruhu, pretože musí dôjsť k paralelnému pôsobeniu občianskej masy a duchovnej elity na proces politického riadenia štátu, medzinárodných organizácií, teda aj riešenia krízových situácií.

Čo je to vláda? Vláda je krízový manažment v kombinácii s vizionárstvom. Nič viac! Teda nejde o korytá pre prešibaných ľudí, čo si však musia uvedomiť aj občania s voličským právom. No a, pochopiteľne, bez zmeny v médiách nemôže nastať ani zmena v občianskom vedomí. Tu by sme však mohli pokračovať donekonečna, pretože by sme museli spomenúť aj výchovnovzdelávací proces, ktorý sa zvrhol v najlepšom prípade vo vzdelávací proces, horšom prípade na proces získavania akademických titulov.

Nájdu sa teda aktívni ľudia, ktorí sa odhodlajú vytvárať akési oázy rozumu a zodpovednosti za osudy národov, ľudstva, ale aj jednotlivých ľudí?

 

Rastislav Tóth
5 1 hlasovanie
Article Rating
Odoberať
Upozorniť na
guest

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

0 Comments
Najnovšie
Najstaršie Najviac hlasov
Vložená spätná väzba
Zobraziť všetky komentáre
0
Bol by som rád, čo si myslíte, prosím, komentujte.x