O troch domoch a bytí, ktoré nemalo domov
“Mesiac je poverený odovzdať svetlo, ktoré dostal, ale ktoré nie je jeho. To môže byť pokušením tých ktorí by mali zastupovať ľudí. Stále menej majú ľudia pocit, že sú zastupovaní niekým a niekde”.
V Košiciach, neďaleko konečnej zástavky električiek, popri ceste smerom na Čermeľ, stoja dva domy. Nebolo by na tom nič divné, keby ten vyšší dom nestal tesne pred priečelím toho nižšieho domu.
Neomietnuté, tehlové múry tohto druhého, nižšieho domu sa červenajú ako semafor, ktorý stratil možnosť meniť farby a regulovať skutočnosť cestnej premávky. Priečelie tohto druhého domu má podobu polo oblúku. Podopierajú ho stĺpy na spôsob klasiky. Zadná stena domu, ktorý postavili tesne pred ním, mu vzala význam. Obidva domy sú nové. Ten druhý, tienený, ostal nedokončený. Dlhší čas na ňom visí tabuľka „Na predaj“. Nedarí sa ho predať. Všimol som si, že aj ten druhý dom, ktorý je na predaj, je postavený na hranici dvorčeka menšieho rodinného domu. Tak tam stoja tri domy.
Malý rodinný dom, ktorému tieni ten väčší neomietnutý a tomu zase tieni ten o poschodie vyšší dom. Akoby tam stálo napísané, čo si urobil ty mne, nech sa stane tebe. Kto vie ako to bolo naozaj. Nepočul som nijakú verejnú mienku o tom. Aj ja so svojou mienkou mám pocit, že mi je k ničomu. Akoby bola iba na to aby zavadzala. Mieniť niečo znamená byť si vedomý niečoho, že je. Ako tie tri domy, ktoré sú. Ako veci, ale aké je bytie ľudí, ktorí sú s nimi spojení to neviem. Možno čakajú na živú vodu. Aby ožilo ich bytie. Ale o bytie dnes akoby nikto nestál. Podstata veci a javov nie je dôležitá. Dôležité sú iba dôsledky javov, aké materiálne benefity prinášajú.
Tieto tri domy mi pripomínajú sociálny darwinizmus. Silnejší vyhráva. Vyžaduje sa premýšľať tak aby ostal ten najsilnejší. Myslím správne, pretože ja som ostal. Bytie vymenil za mechaniku a silnejšia mechanika vyhráva. Pri západe slnka na chvíľu nedokončený dom ožije sviežou červenou farbou tehál. Ale potom ako slnko zapadne, múry opäť pôsobia pusto. Akýsi sociálny život má iba ten najväčší dom. Sú tam nejaké prevádzky. Niečo sa predá, niečo sa môže kúpiť. Možno si tam posedieť. Vypiť kávu. V lete na stoličkách pri stolíku, na chodníku. Na ceste do Čermeľa a potom ďalej na Spiš je cesta plná áut. Niečo zdanlivo končí, niečo začína. Konečná električiek je aj ich začiatok opačným smerom.
H. Bergson vo svojej knihe „Dvojaký zdroj morálky a náboženstva“ píše, že sa najprv preberá to čo je v sociálnom svete uložené aj ohľadom vonkajšej stránky náboženstva. Nazval to statické náboženstvo. Ak sa neprepodstatní, k zvnútorneniu, aby bolo dynamické, pomáha nevdojak ateizmu. Možno hovoriť aj o statickom živote. Pripomína to to Decartesove, „myslím teda som“.
Ale nádej je aj opačnej povahy. Od toho som, od bytia k mysleniu. Prišli s tým filozofi, ktorých vyhnal známy sociálny darwinista, Lenin. Nemohol ich zabiť. Boli príliš známi. Statický život zažijeme najmä vtedy ak mienku v nás tvoria média. Ale dozrievaním nahliadame, že to svetlo, ako prejav života, ktoré cez to sociálne preniká, nemá zdroj v sociálnom svete iba ho presvetľuje ako cez sklo. Neraz veľmi špinavé. Zdroj života nie je v médiách. Nie je v kariére, ani tej prezidentskej. Aj tá môže byť ako okná, ktoré nikto dávno neumýval. To svetlo, ktoré nimi presvitá je prejav Bytosti. Nekonečne nás presahuje. Človek má možnosť svoje bytie týmto svetlom preniknúť, píše Bergson. Potom je toto cesta od bytia k mysleniu.
Ale bytie presahuje každú mienku o bytí. To je nádej na lepšie. Lepšie, ktoré pochádza z dobrého, ktoré sa takto uskutočňuje. Lepšie ako iba opak zlého, je ako prvá pomoc pri nehode. Zisťujeme potom, že to je ako mesiac ktorý chce svietiť sám od seba, bez slnka. V momente, kedy na politikov ľudia upierajú svoje pohľady ako na nádej, je veľké pokušenie považovať mesiac za zdroj svetla. Mesiac je poverený odovzdať svetlo, ktoré dostal, ale ktoré nie je jeho. To môže byť pokušením tých ktorí by mali zastupovať ľudí. Stále menej majú ľudia pocit, že sú zastupovaní niekým a niekde.
Novozvolení neraz zabúdajú, že ich zvolilo to že boli súčasťou nádeje. Oni sami, tí novo zvolení, nie sú nádejou sami od seba. Za zachovanie tej nádeje by mal zvolení byť ochotný aj čosi obetovať, zo seba. Len tak budú odrážať svetlo, ako mesiac odráža. Aby noc nemohla prikryť provokácie a iné neduhy. Aj vojny na objednávku. Ale tmy pribúda, keď novozvolení prikývnu tam, kde to netreba. Akoby provokácie neboli. To preto, lebo o sebe myslia, že oni sú slnko aj keď nie sú. To iba výhovorky majú, že by nesvietili, ale tma, ktorú spôsobujú, ich usvedčí, že zradili nádej, keď súhlasili, vtedy kedy nemali, miesto toho, aby nádej udržali. Za hmotu sa kúpiť dajú. Hyeronym Bosch ich raz navždy zobrazil na lodi bláznov. To je vždy o scestnom myslení. A Bytí, ktoré nemá kde potom bývať.
Nádej pre nás je, že začneme cestu od bytia k mysleniu. Od bytia, ktoré sa nechá preniknúť absolútnym Bytím. Dovolí mu prebývať s nami a vymaniť nás tak z mrákot hmoty. K plnostiam bytia, ktoré raz príde. Potom čo stálo pri našich dverách a klopalo či otvoríme. Aby potom otvorilo svoje dvere tým, ktorí sú ako múdre panny z Evanjelia, ako dôkaz svetlo mali. Tí nemúdri, ktorí na provokácie dali s provokatérmi jeden koniec vzali v mrákotách hmoty, ktorá odmietla vzťah k Stvoriteľovi. To je pokušenie, ktoré trvá od čias toho prvého, kedy zaznelo, „nebudem slúžiť“.
Potom to Judáš zopakoval, keď mierami mešca večnosť chcel merať a sklamal sa. A mešec pretrváva, ako pokušenie, že všetko sa dá kúpiť. Služba Bohu sa cení osobitne v také zlé časy. Západ, čo celou Európou chce byť, zamenil vieru za pohodlie hmoty. Mnohí mocní tam hovoria „nebudeme slúžiť“ Večnému. Ale viera nekončí, žije aj u nás na Slovensku, prenikavo hľadí a nachádza Bytie, ktoré nás chce preniknúť, nenechať samých, ale obnoviť a nanovo povzbudiť k službe Večnému.
Stanislav Hvozdík
zdroj: https://alianciazanedelu.sk/archiv/16827