sobota, 24 februára, 2024
Komentáre

Ak poprieme to, čím národy po stáročia zdravo žili, ak poprieme alebo potlačíme ich kresťanskú kultúru

 

Z čoho budú tieto národy žiť?  Z čoho bude žiť aj Európa ako celok?

Homília kardinála Jána Chryzostoma Korca počas Národnej púte do Nitry 1.5.2004

***

V 90. Žalme sa modlíme:
„Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ Táto modlitba je veľmi aktuálna aj v deň, keď Slovenská republika spolu s ďalšími krajinami vstupuje po dlhých prípravách
do Európskej únie. To sa dotýka aj kresťanov a Cirkvi.

Európu po celé stáročia zjednocovalo kresťanstvo a evanjelium. Katolícku Európu zjednocoval Rím, veľké rehoľné spoločenstvá benediktínov, klarisiek a iných. Európu zjednocovali veľké postavy svätcov a svätíc od apoštolov cez mučeníkov, cez postavy sv. Augustína, sv. Františka či sv. Kataríny Sienskej. Európu do veľkej miery zjednocovalo evanjelium, z ktorého vyrastali charitatívne a sociálne ustanovizne, školy, univerzity, vzdelanosť a veda, mnohé dobrodenia misijných hnutí, ktoré siahali až do Indie, Číny a Japonska. Európa, zjednocovaná kresťanstvom, bola po mnohých stránkach požehnaním pre svet.

To trvalo až do 20. storočia. Európa bola pre svet predovšetkým požehnaním. No jednotu Európy oslabovalo, keď Európa zabúdala na svoje kresťanské korene a keď sa oslaboval jej kresťanský život, európske národy sa zmocňovali iných krajín a podrobovali si ich ľud i majetok.

Rozdelená Európa národov popri dobrých činoch exportovala do sveta a do celého medzinárodného okolia aj dve svetové vojny, totalitné ideológie nacizmu a komunizmu a do ďaleka imperiálny kolonializmus. EÚ má byť teraz zdrojom novej nádeje pre Európu i pre svet.
Keď po otrasnej Druhej svetovej vojne francúzsky kresťanský politik Robert Schuman predostrel projekt zjednocovania Európy, vážni ľudia to nazvali „najgeniálnejším projektom našich čias“. Po ťarche nespočetných vojen v Európe v priebehu stáročí bolo zmierenie Francúzska a Nemecka takmer neuveriteľným činom. Potom sa zmierili aj Poľsko a Nemecko a iné národy. Niektorí veľkí politici to pokladali za kroky, ktoré „vyrážajú dych“. – Tento projekt zjednocovania žije dodnes a uchránil už Európu na 60 rokov od ničivých vojen, čo je najdlhšie obdobie pokoja v Európe za stáročia jej histórie!

Európa sa aj pred našimi očami zjednocuje. Ak má byť však Európa požehnaním pre svoje národy a pre svet, musí mať dušu, preniknutú zásadami úcty k človekovi a k národom, ako ich stelesňujú pravdy evanjelia, ktoré formovali európsku kultúru po stáročia. Kedykoľvek sa európske štáty a národy odklonili od týchto kresťanských zásad, život európskych národov sa rozpadal, prevažovali vášne, túžba po moci a vládnutí. Panovníci európskych národov bojovali medzi sebou na škodu miliónov ľudí. Naše generácie prežili tie dejiny Európy, v ktorých sa presadili neľudské ideológie a prehnané nacionalizmy, ktoré roznecovali konflikty vnútri národov i medzi národmi až po tragédiu dvoch otrasných svetových vojen.

Dnes nám je jasné, že pre pokojný rozvoj života v Európe sa musia na jednej strane dodržiavať a pestovať národné osobitosti ako základ zdravého života, na druhej strane sa však samotná národná identita môže zachovávať a rozvíjať len cez otvorenosť voči iným národom a cez solidaritu s nimi.

Toto mal na začiatku zjednocovania na mysli štátnik Robert Schuman, ktorý vyhlásil: „Nech myšlienka zmierenej Európy, zjednotenej a silnej, je príkazom pre mladé generácie, aby slúžili ľudstvu, konečne oslobodenému od nenávisti a strachu, ľudstvu, ktoré sa po dlhom rozdelení znova priúča kresťanskému bratstvu“.

To isté opakoval a opakuje Sv. Otec Ján Pavol II. Ten 24. marca 2004 pri preberaní ceny Karola Veľkého za zásluhy o Európu povedal: „Myslím na Európu bez egoistických nacionalizmov, na Európu, v ktorej sa národy považujú za centrá kultúrneho bohatstva, ktoré hodno chrániť a rozvíjať na osoh všetkých“. – Na osoh všetkých – aj celého sveta.

Európa je na ceste k veľkému cieľu a my sa modlíme slovami Žalmu: „Bože, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“
Európa nie je uzatvorené alebo izolované územie. Európa sa rozvíjala tým, že vyšla cez všetky moria v ústrety iným svetadielom a zanášala medzi národy iných kontinentov aj pravé hodnoty kultúry, vzdelania, sociálnej a charitatívnej činnosti, a to šírením evanjelia svojou misijnou činnosťou. Stojíme na posvätnej pôde Nitrianskej Kalvárie, odkiaľ mladí muži ako misionári Božieho slova odchádzali po desaťročia a odchádzajú až dodnes do Indonézie, medzi africké národy Zambie či Zimbabwe, do Brazílie či Ekvádoru a Peru, aby tam šírili kresťanské pravdy a dosvedčovali kresťanskú lásku.

Európa nie je teda len zemepisná jednotka. Je to jednota národov, spájaných uznávaním trvalých hodnôt života. Iba cez tieto hodnoty je možné trvalé spolužitie v porozumení a zdravý rozvoj európskych národov. Ak by mala zaniknúť táto jednota v uznávaní mravných a duchovných hodnôt, začala by aj nová Európa pripomínať len Babylonskú vežu. Len na základe trvalých duchovných hodnôt života možno rozvíjať solidaritu európskych národov – solidaritu väčších s menšími, silnejších so slabšími, bohatých s chudobnejšími, solidaritu národa s národom, človeka s človekom. Len toto bude robiť európsku jednotu odolnou a nádejnou. Táto jednota by nevydržala, ak by sa z nej vytrácal duch kresťanskej kultúry, ktorým žila Európa v najzdravších prejavoch a činoch svojej histórie, duch, z ktorého čerpali silu aj zakladatelia EÚ. To je dnes výsostne dôležité.

A my sa dnes modlíme, aby toto chápali všetci zodpovední činitelia i naše národy – „aby sme našli múdrosť srdca“.
Európska únia vzniká v období veľkých morálnych otrasov. Výroba, honba za ziskom akoby sa vymkli z rúk ľudí a hrozia priam zničením podmienok života na zemi. Šíri sa neskrotný konzumný spôsob života, šíri sa položivočíšna kultúra vášní, hýrivej spotreby, ktoré plodia násilie, nenávisť a teror. Táto živočíšna kultúra vedie priam k sebazničeniu ľudstva. Znečisťujeme si vzduch, ktorý dýchame, vodu, ktorú pijeme i pôdu, ktorá nás živí. Tieto otrasné neduhy zasahujú Európu a svet. Je potrebné sa im vzoprieť.

Dá sa povedať, že globalizácia je pre národy a pre svet dobrá príležitosť, ale aj veľké riziko. Ak poprieme to, čím národy po stáročia zdravo žili, ak poprieme alebo potlačíme ich kresťanskú kultúru – z čoho budú tieto národy žiť? Z čoho bude žiť aj Európa ako celok? Je nevyhnutné znova rešpektovať človeka, jeho hodnotu, potom hodnotu národa a národov Európy. Táto hodnota má byť hlavným kritériom všetkých sociálnych opatrení, kritériom výchovy, hospodárstva, kultúry, celého života.

Ako inak riešiť otázky potratov, eutanázie, klonovania ľudí? Situačnou prispôsobivou etikou? Alebo zásadne? Situačnou etikou sa riadil aj Hitler a nacisti, i Stalin a marxistickí ateisti. Dobré bolo to, čo im osožilo. Preto je pre svet dobré, že je tu hlas kresťanstva, hlas Petrovho nástupcu a iných.

Ak nemá byť všetko v živote relatívne a stavané na piesku, niekto musí vyjadrovať základné zásady života. Vzdelaní ľudia sa aj u nás pýtajú: Keby nebolo pevných duchovných zásad a vodcov, kto by vyjadroval základné zásady života? Idú dokonca ďalej: Kto, ak nie pápež má vyjadrovať morálne zásady pre život sveta? Pevnosť zásad sa však musí opierať o pevný základ, ktorým je Boh a jeho slovo evanjelia. Bolo nedávno prekvapením, keď predstavitelia veľkého európskeho štátu sa vyjadrili, že nechcú mať nijakú zmienku o náboženstve v budúcej ústave Európskej únie. Jeden z nich sa dokonca vyjadril, že nepokladá za potrebné, aby sa náboženstvám v ústave EÚ venovalo čo len jedno slovo.

Naozaj sa hodno modliť so žalmistom. „Bože, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ V tomto duchu bolo preto pochopiteľné, keď 16. decembra 2000 Ján Pavol II. kritizoval chartu základných ľudských práv, ktorú vypracovala EU: Nemôžem skrývať svoje sklamanie z toho, že text charty sa ani raz neodvoláva na Boha. V Bohu je najvyšší prameň dôstojnosti ľudskej osoby a základných právd.“

Pre veriacich a pre ľudí dobrej vôle je preto dôležité, aké miesto bude mať v Európe náboženstvo a Cirkvi? Pápež Ján Pavol II. v exhortácii „Cirkev v Európe“ uviedol: „Pri plnení svojich úloh musia jednotlivé štátne a európske inštitúcie rátať s tým, že ich právne poriadky budú len vtedy plne rešpektovať demokraciu, ak budú umožňovať zdravú súčinnosť s cirkvami a náboženskými organizáciami. Preto sa žiada, aby budúca európska ústava obsahovala aj zreteľné vyjadrenie vzťahu k náboženskému a najmä kresťanskému dedičstvu Európy, a to pri plnom rešpektovaní nezávislosti štátnych inštitúcií od cirkví.

A naozaj, ak má Európa stáť na pevných základoch, je nevyhnutné oprieť ju o pravé hodnoty, ktoré majú svoj základ vo všeobecnom mravnom zákone, v písané do srdca každého človeka. Katolícka cirkev, ale aj iné cirkvi sú presvedčené, že môžu prispieť k rozvoju Európy a humanizovať život podľa evanjelia života a nádeje. Môže to robiť účinne nadväzovaním trvalých zväzkov medzi cirkvami v rozličných krajinách a národoch.

Kresťanstvo už doteraz zjednocovalo milióny Európanov do jednoty nielen vo viere, ale aj v uznávaní základných hodnôt života jednotlivca, rodiny, obce, národa a štátu. Kresťanstvo presadzuje základné zásady spravodlivosti v hospodárskom i sociálnom živote. Tým kresťanské cirkvi utvárajú hlboké predpoklady jednoty Európy, jej solidárnej spolupráce, a to od jednoduchého života otcov a matiek, cez hnutia mládeže, cez školstvo až po strediská kultúry na univerzitách a cez sociálne a charitatívne inštitúcie. Vo východnej Európe to boli práve veriaci kresťania, ktorí svojou jednotou vo viere a láske boli hradbou proti zvôli a násiliu ateistických režimov a udržovali jednotu s veriacimi celej západnej Európy, Katolícki veriaci to robili aj neochvejnou jednotou s Rímom s Petrovým Nástupcom. Kresťanstvo je stále jednotiacim tmelom Európy.

Úlohou dnešnej Európy je utvárať spoločenstvo zmierených národov, otvorené pre i ostatné svetadiely a zapojené do súčasného zjednocovania sveta. Ak má Európa túto úlohu plniť, musí dať vlastným dejinám nový rozmach, musí s tvorivou vernosťou uznať a znova si osvojiť základné hodnoty, ktoré prijímala s podstatným prispením kresťanstva. Kresťanstvo bolo na európskom kontinente po stáročia prvoradým činiteľom jednoty medzi národmi a kultúrami i rozvoja človeka, jeho dôstojnosti a jeho práv. Po tejto stránke je Európa nielen zemepisný celok, ale ešte viac historicko-kultúrny a duchovný celok, ktorý vyjadruje civilizáciu európskych národov, aj nášho Slovenska.

Ak budeme patriť do EÚ, nijako sa nemusíme, ani nesmieme zriekať svojho národa. Patriť svojmu národu je čosi tak blízke, ako patriť svojej rodine, otcovi a matke, bratom a sestrám.

Príslušnosť národu vstupovala do nás od detstva ako čosi, čo nás formovalo ako ľudí. Keby sme sa boli narodili v Afrike v Nigérii, boli by sme istotne v plnom zmysle ľuďmi. Ale boli by sme inými ľuďmi. Boli by sme nielen čierni, ale reč, jazyk, kultúra, vnútorný život každého z nás by boli inakšie.

Máme radi svoj národ, ale modlime sa i za okolité národy. A naši misionári sa obetovali a obetujú za ľudí v Afrike či Ázii a pritom majú stále radi svoje Slovensko. Veď žijú duchom Cirkvi, ktorá si ctí každý národ na svete! U nás k životu národa patrilo a patrí po stáročia kresťanstvo a Cirkev, a to od čias sv. Cyrila a Metoda z roku 863 a od založenia diecézy v Nitre roku 880.

Áno, Cirkev po stáročia zjednocovala národy Európy. Predkladala národom pravdy viery a života a tým odpovedala na očakávania každého človeka. Robila to aj u nás. V encyklike Slavorum apostoli – Apoštoli Slovanov sa píše, že Cirkev odovzdávala odkaz dobra, ktorý každá generácia zanechala potom synom a dcéram. Tým obohacovala národy v priebehu dejín zo storočia na storočie, pravými hodnotami, spájala jednotlivcov i národy medzi sebou i s Bohom v pravde a láske. Ku kresťanskému životu národa patrili i mravné zásady. Otázka morálky je dnes otázkou prežitia ľudstva. Mravné istoty sú dnes pustošené technicistickou civilizáciou. Technicistické chápanie sveta neberie do úvahy pravé hodnoty. Ani hodnotu človeka, ani rodiny, ani národa, ani svedomia, ani večnosti. Technicistické chápanie sa pýta len na praktickú možnosť využitia, nie na to, či je niečo morálne prípustné. Čo je technicky možné, je podľa toho aj dovolené. A to je lož.

Spoznala to už i veda a vedci. Atómová bomba je technicky možná, ale je obludná, neľudská a mravne nedovolená. V genetike je možné technicky všeličo, ale nie všetko je dovolené – vyrobiť nejaký druh baktérií by možno znamenalo zničiť na celej zemi rastlinstvo, zvieratá i človeka. Preto sa robia zmluvy aj proti biologickým zbraniam. Poprieť vo vede, technike a v živote morálku znamená odsúdiť všetko na smrť!

Mnohí jednotlivci i mnohé hnutia akoby dnes stratili zmysel pre záchovné zásady života. V tejto súvislosti ktosi tvrdo povedal: Každý sa riadi pudom sebazáchovy. Výnimkou je zdá sa iba ľudstvo. Národy si dnes podkopávajú korene rodiny, popierajú posvätnosť manželstva, úcty k životu, k deťom i starcom, siahajú po potratoch a eutanázii a chcú vyrábať klonovaním aj človeka. V tejto súvislosti Kardinál Alfonso Lopez Trujillo na kongrese o morálke varoval pred celosvetovým všeobecným útokom na rodinu: „Zákonmi proti prírode sa rodinám stínajú hlavy“, povedal doslova. Pozorovatelia videli v týchto výrokoch reakciu na úsilie o zákonné uznanie rozličných partnerstiev na úrovni manželstva.

Každý národ, ktorý si chce posilniť vlastnú dušu a zabezpečiť humánnejšiu, solidárnejšiu a spravodlivejšiu budúcnosť, musí nepochybne posilniť rodinu ako základnú inštitúciu ľudstva. Žiaľ, aj u nás sa objavili snahy oslabovať rodiny, nestarať sa o ne a znevažovať manželstvo. Ak máme radi svoj národ, budeme ho chrániť pred rozkladom a budeme chrániť piliere jeho života. V tomto duchu v breviári sa kňazi všetkých národov modlia: Bože, nauč nás opravdivo a účinne milovať náš národ i všetkých ľudí bez rozdielu a obetavo sa starať o ich pokoj a dobro.

Máme u nás dosť dôvodov pre ochranu svojho národa. Máme mnoho povzbudzujúcich vecí. Máme bohatú kultúru, vzácne kultúrne pamiatky. Máme výtvarných a hudobných umelcov, hlbokých básnikov a solídnych spisovateľov. Máme obdivuhodných vedcov a pedagógov. Máme podnikateľov, ktorí slúžia spoločnému dobru v hospodárskom živote. Máme obetavých lekárov, obetavých darcov krvi i záchranárov. Je našou úlohou rozvíjať tieto dary v národe.

Máme preto dobré dôvody brániť Slovensko pred neresťami, ktoré ohrozujú náš život.

Západná a dnes už aj celosvetová civilizácia sa dostala do povážlivo nebezpečnej situácie. Na celom svete civilizácia ustupuje z mnohých strán doslova barbarstvu. Je to porušovanie práva, svetová vlna zločinnosti, drogové kartely, narkománia, oslabenie rodiny, uzákonovanie potratov a eutanázia …, hrozba terorizmu, ktorý nepozná hranice zločinu, masakruje civilistov, má potenciál otráviť vzduch, vodu, spôsobiť chaos v pozemnej i leteckej doprave, šíriť strach a rozvrátiť bezpečnosť národov, štátov a sveta.

Pri pohľade na všetky tieto nebezpečenstvá, premýšľaví ľudia i najvážnejší filozofi hovoria o človeku ako bytosti krajnej núdze a najhlbšej neistoty. Naša doba to všetko vyniesla na povrch. Je vtiahnutá do neslýchanej víchrice. Filozof Heideger to vyjadril pri námietkach, že dnes predsa fungujú továrne, letiská i reštaurácie.

Povedal tieto slová: To je práve to nebezpečné, čo mnohých uspáva – že niektoré veci fungujú a vedú k ďalšiemu fungovaniu. Ale v hĺbke? Ľudia sa bavia a hýria, iní zomierajú od hladu. A všetci sú ohrození rastom chaosu. Človek je vykorenený zo stáročných overených tradícií.
Na otázku, či možno tento vývoj ovplyvniť, Heideger odpovedal, že ani filozofia, ani iné čisto ľudské myšlienky tu asi nič nezmenia. A dodal: Už len Boh nás môže zachrániť.

Zostáva nám jediná možnosť – v myslení a umení pripraviť pohotovosť na chvíľu, až sa objaví Boh. Alebo bez Boha zaniknúť“. Je našou úlohou chrániť miesto Bohu a náboženstvu v národe i v Európe.

Boh sa objavuje. Mnohí ľudia začínajú premýšľať a hľadať. Najmä mladí. Kresťanstvo im ukazuje cestu. Aká Európa vstane z popola 20. storočia? A akými hodnotami sa bude riadiť? Kultúrou bez svedomia? Slobodou bez hraníc? Zločinmi bez hraníc? Dostojevskij v románe „Diablom posadnutí“ po rozvinutí života anarchistov, ich myslenia a zločinov napísal toto: „Ak raz vznikne nejaké veľké ľudské spoločenstvo bez Boha, vznikne taká tma a čosi tak neotesané, že sa celá stavba zrúti pod ťarchou ľudského preklínania“. – Dve takéto otrasné stavby bez Boha sa v 20. storočí zrútili. Pod ťarchou ľudského preklínania. Za nacizmu a ateistického komunizmu. Hovorí nám to niečo? Hovorí nám to niečo? Slová žalmu nám naznačujú východisko: „Bože, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“

Pápež Ján Pavol II. v exhortácii „Cirkev v Európe“ sa prihovoril Európe týmito slovami: „Vráť sa sama k sebe! Buď sama sebou! Znova objav svoj pôvod. Oživ svoje korene. Po celé stáročia si prijímala poklad kresťanskej viery. Tá dala základy tvojmu spoločenskému životu. Zásadami evanjelia. Stopy toho sú vtlačené jasne v umení, v literatúre, v spôsobe myslenia, v sociálnom cítení a v celej kultúre tvojich národov, Európa! Toto dedičstvo nepatrí len minulosti. Je to aj plán do budúcnosti, ktorý treba odovzdávať budúcim generáciám. Z evanjelia sa zrodil život ľudí a národov Európy, budujúcich celý európsky svetadiel! – Európa, evanjelium nie je proti tebe! Stojí na tvojej strane, stojí ti po boku!“

A naozaj.
Kresťanské podnety a sily môžu pomáhať premeniť politický, kultúrny, hospodársky a sociálny život na takú formu spolužitia, v ktorej sa všetci Európania budú cítiť doma a utvoria takú rodinu, národov, ktorou sa budú môcť inšpirovať aj iné oblasti sveta. Preto sa modlíme slovami žalmu: „Bože, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca!“

Kardinál Ján Chryzostom Korec, nitriansky diecézny biskup

NITRA – KALVÁRIA – 1. máj 2004 – VSTUP SLOVENSKA DO EÚ
https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=2004050202