piatok, 14 júna, 2024
KomentáreO čom je reč

Atentát na premiéra SR Roberta Fica ako prejav diktatúry relativizmu II.

 

To čo je jednotiace na Slovensku, by mala byť štátnosť, to čo by malo byť pluralitnou mnohosťou je legitimita rozličných politických názorov. A práve tu je porucha. Jej súčasťou je aj to čo sa stalo“.

O diktatúre relativizmu napísal knihu taliansky filozof a historik Roberto de Mattei. Kniha bola preložená do mnohých jazykov. Do Slovenčiny preložená nebola. V publikácii sa uvádza, že sú zásady o ktorých nie je možné vyjednávať. Garantujú napríklad legitimitu práva na život. Zákerný pokus o vraždu premiéra SR, Roberta Fica, je následkom takejto relativizacie. Zásada týkajúca sa hodnoty života je odvodená z dekalógu.

Z publikácie „Diktatúra relativizmu“ vyplýva, že táto diktatúra je založená na snahách o antidekalóg. Táto nová diktatúra chce zrelativizovať ten typ hodnôt, ktoré majú charakter absolútny. Sú ako objektívne pravdy. Hodnota života je takou hodnotou. Je prirodzeným právom vpísaným do života každého človeka, ako súčasť jeho bytia a zmyslu. R. de Mattei píše, že človek si ho môže „odčítať“ rozumom, tiež svedomím a vzťahovať samého seba k nemu. Jeho legitimita sa opiera o práva Božie.

Právo na život platí aj v takej situácii, v akej bol premiér pri jeho stretnutí s občanmi. Zhoda v širšom občianskom názorovom spektre, ktorá odsudzuje tento zločin a je sprevádzaná želaním, aby sa premiér uzdravil, je dôkazom, že hodnota života je prirodzeným právom zavinutým v ľudskej existencii. Solidárne postoje a vyjadrenia zahraničnými politikmi rozličnej názorovej orientácie, sú rovnako potvrdením, že sú zásady, o ktorých sa nedá diskutovať. Sú súčasťou prirodzenosti človeka. R. de Mattei upozorňuje, že postmoderná doba neguje prirodzenosť človeka. Najnovšie odmietnutím dvojpohlavnosti. Pohlavia muža a ženy. Pohlavnosť, píše, je podľa postdmodernistov, marxštrukturalistov z oblasti sociálneho života. Je to len sociálny konštrukt, nemá povahu biologickú, alebo prirodzenú.

Človek je štruktúra materiálna. Ona je iba jedno ohnivko v reťazci evolúcie. Z tohto titulu sa táto diktatúra dovoláva zmeny platnosti rolí, ktoré sú ustálené. Odmietnutie rolí, ktoré sú spojené s rolami muža a ženy. Teda aj povaha manželstva je spochybnená a tiež povaha rodiny. Aj tu je známy postoj R. Fica a prijatie ústavného zákona o tom, že manželstvo je vzťahom muža a ženy. Za pomoci vtedy strany Smer – SD a konsenzom s politickými stranami, ktoré vtedy v parlamente boli.

R. de Mattei píše, že negácia takejto tradičnej rodiny bola v pláne všetkých utópii. Termín diktatúra relativizmu použil ako prvý pápež Benedikt XVI. v roku 2006, ako kritiku snáh zničiť objektívnu pravdu. R. de Mattei upozorňuje, že diktatúra relativizmu chce nahradiť hodnoty predpismi, ktoré doslovne sú pre každú situáciu a nenechávajú na osobnej príčinlivosti človeka nič, čím by mohol osobne, prejavom dobrej vôle prispieť k životným formám. Nestoja o osobné dobro, buduje sa systém, ako mechanizmus neosobný prideľovaním toho, čo človek potrebuje. A aké potreby to majú byť, to určí systém. To je nová totalita.

Zabráňme novej totalite
V mene „raja“ na zemi. Taká štandardizácia, normovanie človeka. Pripomína rakúskeho právnika H. Kelsena (1881-1973), ktorý tvrdil, že právo sa má opierať o povinnosť záväzku k týmto predpisom, ako sa v ktorej situácii správať. Akoby „normy“ tvorili samu povahu života. Akoby nemal aj vnútorný pôvod, iba vonkajší. Tvrdil, že právo ako zákon, nepotrebuje nijakú “metafyziku“, niečo univerzálne platné aj v morálnom ohľade. Dôveroval systému „normatívnemu“, ktorý má charakter nadradený, ako najvyššia autorita. Z úrovne súčasnej EÚ neraz prichádzajú „normy“ rozličnej povahy. Množstvo predpisov bez toho, aby bruselský úradník poznal miestnu situáciu. Premiér R. Fico patrí k politikom, ktorý EÚ chcú vrátiť jej pôvodnému poslaniu robiť svet ľudskejším a nie bezduchým mechanizmom množstva „predpisov“. Bytie sa zamenilo za „mechanizmus“.

Princíp subsidiarity, ktorý bol dôležitý už v začiatkoch európskej spolupráce znamená, že miestnym centrám sa ponecháva všetko, čo sú schopné riadiť samé a centru sa ponecháva iba to, čo miestne vlády nemôžu dosť efektívne riadiť. Toto predpokladá legitimitu vlastného názoru a diskusiu. V prejavoch premiéra R. Fica zaznieva požiadavka na právo vyjadriť svoj názor, aj menším štátom. Povinnosť obhajovať záujmy Slovenska v spoločnom priestore európskych štátov. Zachovanie práva „veta“ pre členské štáty. Pluralita znamená mnohosť za podmienky jednotiaceho princípu.
To čo je jednotiace na Slovensku, by mala byť štátnosť, to čo by malo byť pluralitnou mnohosťou je legitimita rozličných politických názorov. A práve tu je porucha. Jej súčasťou je aj to čo sa stalo.

Obnova legitimity mať svoj názor
Na Slovensku pozorujeme seba abdikáciu. Sme taký malý, že si pravdu ani nemôžme dovoliť povedať. Obnova legitimity hľadať a vyjadrovať poznanú pravdu je nevyhnutnosť. Premiér R. Fico obhajuje právo na názor ako právo ľudskej osoby. Odmieta seba abdikáciu na túto legitimitu. Vražedný útok na osobu R. Fica je následkom krízy v chápaní legitimity. Tento omyl má viacero prameňov. Po roku 1989 sa legitimizovala iba súperivosť. Akoby život sám nedával dosť prirodzených príležitostí pre súťaž. Podobne ako v športe abdikovali sme v celých oblastiach na legitimitu k prosociálnosti. To čo je treba legitimizovať je záujem o preskúmanie toho, aké mám ja osobne poslanie vo svojom každodennom živote. Vo vzťahu ku konkrétnym ľuďom, k sebe. K rodine. Koľko dobra som odovzdal, koľko prosociálnosti. Je spoločnosť organizovaná tak, aby mala prosociálnosť príležitosti? Nie je. Niektoré média akoby chceli démonizovať život. Poslanie v živote môžeme objaviť tak, že robíme retrospektívu svojej životnej cesty. Prehodnocujeme významy toho, čo sa stalo. To čo sa potvrdilo, ale aj to čo ľutujeme že sa stalo, má význam. Kto nikdy neklamal nech dvihne ruku. Učíme sa prejavovať dobrú vôľu, kritické myslenie, realizmus. Pokoru, ale aj odvahu. Nie abstraktne. Nie na spôsob nad človeka.

Obnovme legitimitu skutočnosti, že človek má nesmrteľnú dušu
Kým minulý ateistický režim popieral nesmrteľnú dušu, ako aj Stvoriteľa. V súčasnosti sa toto deje sofistikovanejšie. Slovenský psychológ Ján Rybár v knihe „Duša a telo“ už v roku 1943 konštatuje že psychológia bez duše, ale aj filozofia bez duše, človek bez duše, vedie k F. Nitzschemu, ktorý prišiel s predstavou nad človeka, ktorý sa riadi „panskou“ morálkou neobmedzenej moci. Legitimity názoru, ale iba toho svojho. Ako to robia progresívci. Neobmedzená moc mu zadováži voľné rozpätie jeho túžob a snáh.

Nadčlovek považuje lásku k ľuďom za útrpnosť. Nadčlovek relativizuje všetky hodnoty, ktoré doteraz vytvárali ľudstvo v jeho úsilí o dobro. Hodnoty sú barličky pre slabých. Nadčlovek sa riadi vôľou k moci. Vitálne biologické je rozhodujúce pre jeho život. Hlása smrť boha a čas nadčloveka.
Všetko čo prekáža vitalistickému, biologickému, živelnému zážitku života je zle. Aj morálka. Konečnosť chce urobiť večnou. Aj cynická vražda J. Kuciaka a jeho priateľky, aj vražedný útok na premiéra R. Fica majú tu svoj pôvod. Transformovať národ, občanov na dav. Podľa ovocia ich poznáte, píše sa v Písme. Také ovocie je aj pokus o vraždu tohto typu. Taká pohnútka k zabitiu má svoj pôvod v tom, že sa utópia zamieňa za realitu. Stupňovanie seba lásky vyprázdňuje človeka. Ostáva pocit prázdna, nenávisť a zasa utópia. Bludný kruh sa uzaviera. Aj vraždou. Je tu podobnosť s postavou Raskoľnikova ako ho popísal F.D. Dostojevski. Právo zabiť toho s iným názorom, aby nastal raj iba podľa vlastných predstáv. Každá iná legitimita je nepriateľská.

Obnovme legitimitu tradičných strán
V politických systémoch bola legitimita vždy viacerých strán, najmä v polarizácii konzervativizmus – liberalizmus, ľavica a pravica. Ako sa mohla stratiť ich legitimita? Súhlasím s názormi, ktoré poukazujú na to, že v čase zápasu s komunizmom, ktorý Západ na východ vyviezol a on sa vymkol z rúk, došlo k dohode medzi konzervatívcami a liberálmi. Časom sa presadil liberálny spôsob života a konzervativizmus ostal pri niekoľkých frázach, mimo skutočnosti jeho pôvodného obsahu. Treba ho obnoviť. Táto fúzia zotrela aj ľavo pravicové delenie aspoň v niektorých oblastiach života. Slovenská sociálna demokracia za svoje sociálne postoje, úsilie o sociálnu spravodlivosť vo vzťahu ku kapitalizmu, bola napomínaná centrálou, z úrovne celoeurópskej organizácie. Je pravda, že na sociálnu spravodlivosť niekedy treba peniaze a tie sú z daní. Menší podnikatelia toto mohli prežívať ako tlak zvýšením požiadaviek, daní, preto toto neraz odmietali. Chýba nám ekonomická idea. Slovensko nemá sebe vlastný ekonomický model. Povrchné frázy, ktorými sa mnohí politickí funebráci chceli páčiť nereálne idealizovanému Západu, nestačia.

Slovenský ekonóm prof. Husár, v internetových novinách „Slovenské slovo“ napísal, že pre Slovensko by mohol byť zaujímavý švédsky ekonomický model. Mať model ekonomiky je niečo ako mať šaty na svoju postavu. Rozdiely medzi konzervativizmom a liberalizmom sú založené zrejme aj v istom dispozičnom nastavení. Tak ako je to pri temperamente, či to konzervatívne, alebo liberálne bude klad alebo zápor záleží od kultivovanosti človeka, jeho hodnôt, mravnej stálosti. Liberál má tendenciu k otváraniu sa stále novému a novšiemu. To ho vychováva k tomu, že to čo je ohraničené, vzbudzuje nedôveru. Bude radšej hovoriť o ľudstve ako o národe, bude prehliadať lokálne a miestne a presadzovať celosvetovosť, aj keď v tom „miestnom“, práve tam sa uskutočňuje dôležitý ľudský sociálny život. Byť rodičom, manželom, pracovníkom, mať domov sa dá iba na nejakom konkrétnom mieste. Väzba človeka na miesto má vzťah k utváraniu jeho identity a domova.

Konzervativec bude etické hodnoty považovať za dôležité v ekonomickom živote. Preto sa pričiňuje o inštitúcie, ktoré ich konštitutívnosť garantujú. Národ sa vzťahuje k ľudskej osobe. Filozofia personalizmu sa núka ako filozofia konzervativizmu. Bez nej je konzervativizmus vnútorne vyprázdnený. Čo môžeme neraz pozorovať. C. S. Bartnik v diele „Personalizmus“ uvádza, že národ je odvodený od ľudskej osoby. Je jej rozvedením. Lepším, alebo horším. Konzervativizmus má sklon skúmať to, čo sa potvrdzuje personálnosťou. Liberál príde s tvrdením, že nezáleží na procesoch, iba na výkone. Konzervatívca zaujímajú tak procesy ako aj výkon. Potom demokracia pre neho nemôže byť iba „mechanizmus“, ktorý sa naštartuje a potom ide sám od seba. On môže robiť čo chce. Liberál to tak môže vidieť, to je lákavé ako technológia.
Liberál má tendenciu v demokracii vidieť individuálne práva jednotlivca na slobodu. Neraz na slobodu od všetkého.

Konzervatívec, kladie dôraz na osobnú zodpovednosť. Etika je nad ekonomikou. Osobná príčinlivosť sa očakáva. Ľavica má rada rovnosť. Má rada dialektiku. Nemyslím si, že pravda a dobro sa dajú odvodiť iba dialekticky. Najprv sa musí stať niečo zle a na základe toho vyvodíme to, čo je pravda. Aj tento Sokratovský prístup má svoje opodstatnenie, ale je tu aj analektika, poznanie objektívnej pravdy. To znamená, že medzi rozdielmi sú dané predom vzdialenosti. Ale na Slovensku sa stalo niečo podobné ako na Západe v čase existencie komunistického bloku. V mene boja proti ľavici, sa zjednotili konzervatívci s liberálmi, tak ako sa stalo na Západe. Hoci komunizmus zničil aj sociálnu demokraciu. Pohltil ju. Nechce sa rozdiel vidieť. Osobitný podiel má tu OĽANO. Sociotechnikou sa po neúspechu odrazu stalo stranou Slovensko. To hovorí za všetko. Postupne sa zničila legitimita aj tradičných strán, aj vo vzťahu konzervativizmus a liberalizmus, ľavice a pravice. Ako sa to stalo na Západe.

R. de Mattei pripomína A. Gramsciho (1891-1937), talianskeho komunistu, ktorý bol za revolúciu zhora tak, že sa postmodernistami typu marxštrukturalistov, infiltrujú inštitúcie a v nich dosadení ľudia budú riadiť vývoj k cieľom utópie komunizmu. Potom už vidíme iba výsledok. V súčasnosti povinné adorovanie rodovej ideológii.

Javy súčasného kapitalizmu zo strany konzervativizmu, ktorá splýva z liberálmi, neboli analyzované. Prijímal sa vývoj na spôsob sociálneho darwinizmu, kedy akumulácia moci kapitálu určovala život. Jeho hmotnosť sa vteľuje do duchovného sveta. Nie naopak. Jednostrannosti takého stavu vyburcovali ľavicu aj na Slovensku. Tá sa hľadí pozrieť pod povrch javov. Je na čase vrátiť sa k legitimite najmä tradičných politických strán. Západ sa nepoučil. Veď snaha o unifikáciu je známa. Napríklad Veľká Británia neznamená koniec bytia Írov, Škótov, Welschanov, aj keď toto bolo v pláne. EÚ chce podobne národné štáty. Brzdí takto európsky rozvoj. Nemôže to mať úspech. Stredná Európa si musí uvedomiť vlastnú kultúru. Tá je viacej vo vzťahu ku konzervativizmu. Pripomenúť si históriu. Aj tú zlú. Ale nemôže sa uzavrieť iba do negácie toho čo bolo zle. Musí transcendovať k novým významom. Monarchia na Dunaji sympatizovala so zjednocovaním Nemecka namiesto toho, aby organizovala subsidiaritu pre vlastné národy. Preto sa rozpadla. Stredoeurópska spolupráca je aktuálna. Premiér R. Fico a súčasná vláda sú za V4. Vyšehradská štvorka môže prekážať iba nadčloveku.

Obnovme etiku médií. Média musia odolať zvodom imaginatívnej moci
Mnohé média, tie tlačené aj audiovizuálne, možno priradiť k nástroju nadčloveka. Ten tvrdí, že človek je manipulovateľný. Áno, ale je aj vychovávateľný. Aby obstal v súťaži musí zažiť obdobie v živote také detstvo, dospievanie, kedy pozná, že má hodnotu. Že sú tu ľudia ktorým na ňom záleží. Že určitosť je možná a potom aj neurčitosti sa ľahšie riešia. Zažije tak vývoj k vlastnej integrite, pretože iba integrovaný človek je zrelý pre zdravú súťaž. A práve tu je skaza nadčloveka a jeho diktatúry relativizmu. Napadol toto obdobie najmenších. Napríklad štandardy pre deti a mládež ako rozpoznať viacero pohlaví. V čase detstva, ako obdobia čistých duší. Veci človeka za zavŕšia vo večnosti. A toto vedomie sa spája s povedomím o nesmrteľnej duši, ako jej rozumie kresťanstvo. Západná spoločnosť je bez duše a takou sa stáva aj tá na Slovensku. V ilúzii všemoci sociotechník bola ničená legitimita politických strán klasického typu. Nájdeme pri tom stopy po nadčloveku. Toto vyprázdňuje obsah demokracie. Robí z nej a ľudského bytia iba mechanizmus. Časom hrozný v tom, že zamieňa zlo za problém.

Aby to až tam nedošlo, je potrebná ešte jedna legitimita. Legitimita práva na pred politický život. M. Lobkowic v knihe „Duša Európy“ konštatuje, že iba tak ak politika bude vytvárať pre pred politický život podmienky a nezaplavovať ich, môžu sa tieto rozvíjať. Politika ich zaplavuje zneužívaním médií. Treba obnoviť legitimitu povedomia vzťahu tela a duše, v ktorom sa utvára psychika. Nadaná sebatrascedenciou, presahom k pravdivejším významom. R. Fico patrí medzi tých slovenských politikov, ktorí legitimitu toho uznávali. Okrúhly stôl môže byť iba tak, že sa obnoví legitimita na názor a eliminuje sa utópia, presadzovaná diktatúrou relativizmu, ktorá sa dostala k moci pomocou metódy, ktorú navrhol svojho čau A. Gramsci.

 

Stanislav Hvozdík

zdroj: https://alianciazanedelu.sk/archiv/16576