pondelok, 17 februára, 2025
KomentáreNové

Zadania ktoré by sa nemali prijať

 

Človek stvorený na obraz Boží. Stvorený ako muž a žena. Zadanie zmeniť obraz človeka? Na Slovensku pozorujeme extrémne polarizovanú spoločnosť, ktorá má dva tábory.

Prvý tábor, to sú ľudia spôsobu života, ktorý sa nechce nanucovať ako povinnosť pre všetkých. V mene jednej teórie, ako to bolo v čase marxizmu. Je to tábor, ktorý sa nespája s gender ideológiou, ktorá chce meniť obraz o človeku a zbúrať obraz Boží v človeku, v mene humanity. Ale v mene humanity sú aj výhrady proti tejto zmene obrazu človeka. Proti tejto zmene obrazu človeka a zničenia obrazu Božieho v ňom, sú stanoviská, či pastierske listy niektorých cirkví na Slovensku, ktoré rovnako nesúhlasia s takouto zmenou. Ale sú aj ďalšie obavy, že sa človek bude prekladať do psychologických teórií. Potom je tu riziko stigmatizovania verejným onálepkovaním, „diagnózami“, čo bolo vždy predmetom nesúhlasu etiky profesií, ktoré sa pomocou ľuďom zaoberajú. Je tu tábor, ktorý má také obavy.

A je tu druhý tábor, ktorý toto chce relativizovať a uskutočniť. Sú tam aj racionálne problémy a relativizácia hodnôt a zmena obrazu človeka, zbaveného obrazu Božieho sa chce popri nich nebadane presadiť. Pluralita predpokladá minimálnu jednotu v niečom pre celú spoločnosť. V tomto prípade jednotu predstavuje predstava vývoja, ktorého mierou je ľudská osoba. Spôsob života sa stáva dôležitým rozpoznávacím znakom. Prvý tábor, ten, ktorý sa nespája s rodovou ideológiou, je podľa môjho odhadu početnejší. Presahuje aj do druhého tábora ľuďmi, ktorí si plne neuvedomujú, o čo v skutočnosti ide. Termín „tábor“ používam ako pomocný.

Prvý tábor zahŕňa ešte rozličné generácie občanov. Je v ňom prítomný vekový rozptyl medzigeneračných vzťahov. Medzigeneračný dialóg znamená, že sa počúvajú generácie aspoň v minimálnej potrebnej miere. Odovzdávanie mladším toho, čo sa vyplatilo starším, prebieha. Nemá tu ešte rozhodujúci vplyv sociálne inžinierstvo a snaha o inštrumentalitu. Človek je bytosť, nie mechanizmus. Za znak pokroku sa nepovažuje výmena kresťanstva za tvrdenia rodovej ideológie. Napríklad ako znak pokroku, uznávanie viacerých pohlaví. Tí ktorí toto odmietajú, sú považovaní za deviantov.

R. De Mateia v knihe „Diktatúra relativizmu“ píše, že sú za to trestaní vylučovaním z verejného života. Aj onálepkovaním. Kresťanstvo sa ešte aspoň v orientačnej miere považuje u väčšiny ľudí, podľa výsledkov štatistík, za súčasť potrebnej obnovy osobného života a spoločnosti. Kultúra si ešte nárokuje, cestou týchto ľudí, kriticky monitorovať v súčasnosti kapitalizmus. Je tu odpor k tomu, aby človek bol iba sluhom kapitalizmu. Je očakávanie, že kapitalizmus bude slúžiť ľuďom. Je tam ešte v nejakej miere povedomie, že kresťanstvo je aj o metafyzickom poriadku, prirodzenom a nadprirodzenom, o večnosti a časnosti, povedomie o nesmrteľnej duši, ktorá sa nezamieňa za psychiku. Povedomie, že javy k ich cieľu ustanovila absolútnosť Božia, ako to uvádza sv. T. Aquinský, ale cestu k tomu ponechal na človeku ako skúšku.

Zadanie nájsť teóriu, ktorá nahradí kresťanstvo ako nové zjednotenie Európy?

Súčasný opozičný tábor sa neraz prejavuje spôsobom života, ktorý sa považuje ako jediný nositeľ pokroku. Za referenčnú mieru sa považoval súhlas s rodovou ideológiou. Zahŕňa skôr mladšie generácie. Mladí sa ešte nepýtajú tak často na podstatu javov. Ba možno aj prehliadajú túto ideologizáciu. Potrebujú sa v živote uplatniť. Riešenia sú zložité. Jednoduchšie je nájsť obetného baránka. Onálepkovať niekoho. Potom už netreba premýšľať, iba skandovať: dosť bolo onálepkovaného“. Nepochybne sa na kríze podieľa aj stav kapitalizmu, ktorý sám je v kríze, odmieta potrebné reformy a spôsobuje aj zhoršovanie spôsobu života ľudí. Maximalizácia zisku extra, produkuje zlé štruktúry. Exploatáciu prírody.

Potom niekomu chýba Sibír, inému zase Grónsko. Zlou štruktúrou je aj relativizácia hodnôt, nezamestnanosť, bezdomovectvo, inflácia a iné. Namiesto, aby kapitalizmus slúžil, do služobného pomeru k sebe stavia ľudí. Absentuje tu personalizmus, ktorý dôsledne uprednostňuje kultúru pred kapitalizmom. Teda rozlišuje civilizáciu, kde sú dôležité účely a úžitkovosť, a kultúru, kde sú ciele duchovné. Rozlíšenie zdôvodnil slovenský mysliteľ L. Hanus. Tragikomické je, že sa z toho obviňujú opozície a koalície, aj keď za mnoho vo vývoji kapitalizmu nemôžu. Elity nepustia. Generácia je veková kohorta, ktorá má spoločné skúsenosti a chce ustáliť to, čo sa ukázalo ako dobré, a odovzdať to mladším generáciám. Isté medzigeneračné pnutie je prirodzené, pretože mladší nechcú iba opakovať starších. Ale malo by tam byť aj povedomie prináležitosti.

Zadanie tohto liberálneho tábora je také, nájsť teóriu, ktorá by bola taká silná, že nahradí kresťanstvo. Chce to byť gender ideológia. Človeka vidí ako mechanizmus a ignoruje jeho bytostné určenie, najmä to, že je v dvoch osobách muž a žena ako jedno bytie. Kresťanstvo je ďalšia obeť neanalyzovania problémov kapitalizmu. Množstvo sociálnych encyklík, ktoré analyzovali kapitalizmus, ostáva bez povšimnutia. Čudné je, že sa takéhoto zadania zúčastňuje aj hnutie, ktoré sa volá kresťanské. Pripomína to „Pacem in terris“, pre duchovných. Môže toto mať pozadie, tí pokrokoví povedia navrhneme to a to, ktoré kresťania nechcú. Ak nás podporíte, nenavrhneme to a to. Ale ktovie, ako to je.

Zadanie urobiť spôsob života ľudí miestom ideologickej kontroly?

Ide zatiaľ zväčša o to, ako prispôsobiť človeka kapitalizmu, ako sa vyvinul iba z hľadiska princípu maximalizácie zisku. Americký ekonóm Milton Friedman v roku 2002 prehlásil, že sa mýlil, keď odporúčal v postkomunistických krajinách privatizáciu. Bolo potrebné najprv transformovať právny systém. Sympatické, že to priznal. Treba vytvoriť neohrozujúce prostredie pre sebareflexiu aj na Slovensku. Aj za dôsledky toho môže R. Fico? V súčasnosti usiluje, aby Slovensko nebolo zatiahnuté do konfliktu a drámy na Ukrajine. Za stredoeurópsky pohľad na problémy, aby sa bral v úvahu. Nie je sám. Za mierové riešenie.

Zaiste, kto nič nerobí, chybu neurobí. Nemali by sme transformovať trpkosti do odbornej sféry a netrestať za ne jedného človeka. Za komunizmu bola taká prax, že sa nepohodlné osobnosti trestali aj vylúčením z verejného života. Kto sa nechcel dať preložiť do marxistickej teórie, bol onálepkovaný, vylúčený, vyhlásený za devianta. Obávam sa, že toto hrozí aj v súčasností tomu, kto sa odmietne dať preložiť do spôsobov gender ideológie, jej zodpovedajúcim teóriám. Spôsob života sa stával miestom politickej kontroly. Mám obavy, aby sa toto nestalo praxou aj v súčasnosti. Pre všetkých, bez rozdielu. Prehraté voľby sa preto neuznávajú. Pripomína to mesianistický prístup. Ak je iný spôsob života súčasnou opozíciou ešte tolerovaný, tak iba do tej miery, že sa pripustí, že zaniká. Týka sa to aj kresťanského spôsobu života. Potom ísť do kostola a do prírody je to isté.

Bývalý režim, marxistický, bol podobne konštituovaný. Volebné správanie predpokladalo, v minulom režime, spôsob života na marxistický spôsob uvažovania, konania a správania. Preto počujeme pre tento tábor aj názov neomarxistický. Časť opozície vychádza z predstavy, že spôsob života, ktorý ponúka, je jedine správny. Kresťanstvo je historický prekonané postmoderným životom a liberalizmom. Národ je potom prekonaný fenomén. Zaniká. Tradičné formy spolužitia mužov a žien v manželstve sa považujú za prekonané. Zanikajú. Výchova deti v rodinách len do najnutnejšej miery. Nahrádzajú ju médiá. Deti čím skôr z rodín preč. Bola tu snaha zrušiť termín otec, matka a nahradiť ich číslami. Šíriť gender už od materskej škôlky.

Je tu snaha rozpustiť rodinu v sexualite a v tomu napomáhajúcich teóriách?

Najmä obraz človeka vytvorený Z. Freudom vyhovuje týmto zámerom. Ďalej ateistická filozofia šrukturalizmu C. L. Straussa, J. Derridea a ďalších o tom, že poznanie je neosobné. Teda nemôže byť ani dobré ani zlé. Osobné dobro je neefektívne. Milosrdný samaritán zbytočný. Systémy a zrejme aj umelá inteligencia sú „nádejou“. Mierou vo vývoji už nie je osoba človeka, ale neosobná štruktúra. Človek už nie je bytosťou, ale mechanizmus, vypreparovaný iba vonkajšími vplyvmi, ako panák v poli, ktorý má odstrašiť vrabcov na poli maku. Negatívne dôsledky toho sú monitorované aj v tradičných západných krajinách. Stredoeurópania v nesúhlase nie sú sami. E. Lukasová, psychologička a logoterapeutka píše, že keby Z. Freud videl, aké početné prejavy agresivity jeho teória vyvolala tým, že sa nič nesmie potláčať, ale všetko ventilovať, pravdepodobne by zmenil názor, uvádza E. Lukasová.

Uvádza, že výchova, bez toho, aby kládla potrebné hranice, ktoré si dieťa samo nevie určiť, ak ich nekladie, aby „nepotláčala“, spôsobuje nedostatok vôle u detí, nedostatok zmyslu pre prirodzenú autoritu. Mamičky, ktoré na toto pristali vo výchove, potom vo veku 15-16 rokov svojich detí konštatujú s ľútosťou, že ich nenaučili zmyslu pre potrebnú autoritu. Autoritu pravdy, svedomia, podstúpenia námahy. A tak dospievajúci iba ventilujú napätia podľa momentálnych nálad. Teórie o človeku v psychológii platia výberovo k problémom a nie tak, že sa niektorá nanúti všetkým, alebo sú na výber ako móda. Človek, ktorý nechá žiť teóriu za seba v sebe, namiesto seba, neberie ju ako situačne platnú, sa môže podobať mravcovi, ktorý sedí na chrbte slona a hovorí: „ale dupeme čo?“ Platí to, čo povedal prof. I. Štúr, že je potrebné život zaviesť do psychológie, nie naopak.

Zadanie stvoriť si boha, ktorý hriechy neodpúšťa ale ruší?

Elity neziskoviek sa nepozerajú, či je teória pravdivá, iba či je účinná. Považujú kresťanské spôsoby života ako zanikajúce a trpené. Je očarená mocou sociálneho inžinierstva. Technologického pokroku. Preto súčasná koalícia, ktorá neraz sa zastala aj kresťanských chápaní života, napríklad manželstva ako vzťahu muža a ženy, je nepohodlná. Opozícia je presvedčená, že ona je mesiášom. Nikomu inému iba jej patrí také postavenie ako je vláda a vládnutie. Ideálom, pokiaľ ide o kresťanstvo, je im Západ. Š. Smoleň v knihe „Cesta na Západ“ píše, že západný človek už nechce Boha, ktorý hriechy odpúšťa, ale ktorý ich ruší ako také. Kresťanstvo áno ale iba také, ktoré dovolí, aby sa do neho vtelil tento svet, teda na obraz časnosti a nie večnosti. Je tu program zbúrať obraz Boha v človeku. Nové predčasné voľby by boli aj o tom. Takémuto vývoju musela predchádzať otázka, či je možná jednota Európanov bez kresťanstva a čím by sa dalo nahradiť. Postmoderný singl spôsobu života je jedna z dôležitých náhrad. Liberálna predstava slobody je taká, mať možnosť sa rozhodnúť, ale nikdy sa nerozhodnúť. Mať imponujúci pocit možností, ktoré ako sa mylne domnievajú nositelia tohto názoru, nesmú zaniknúť. Oproti tomu filozofia personalizmu tvrdí, že netreba strácať to, čo už splnilo svoju úlohu: je treba, aby sa našiel zmysel. Nie meniť ľudí, ale hlbšie nahliadať.

Zadanie nezáleží na pravdivosti teórie, ale na jej účinnosti?

Určité svetlo do toho vnáša už v dejinách zabudnutý kongres psychológov v Sydney v Austrálii v roku 1988. Zúčastnil sa ho prof. D. Kováč (1930 – 2021). D. Kováč cituje teoretika vedy v úvahe o možnostiach psychologického skúmania v ére postmoderny K. J. Gergena. Ten uvádza: „V ére postmoderny sa predpokladá, že psychologické teórie sú užitočné nie ako zrkadlá reality, ale ako formy poznateľnosti kultúr (acultual intellibigility). Takéto teórie slúžia ako významné nástroje udržania alebo zmeny spôsobov ľudského správania. Z toho potom vyplýva, že hlavné oceňovanie teórií sa nemá robiť z hľadiska toho, či sú pravdivé alebo nepravdivé, ale z hľadiska toho, aké formy kultúrneho života podporujú alebo rozrúšajú. Metodologické otázky sa stávajú sekundárnymi, primárny dôraz sa kladie na silu teoretickej konštrukcie niečo rozrúšať a zase niečo nastoľovať. Ak teórie majú potenciál v uvedenom zmysle, majú hodnotu, pretože predstavujú novú alternatívu existujúcemu spoločenskému poriadku“. Tak veru, a toho sme svedkami v súčasnosti, toto reprezentuje tábor, ktorý liberálny spôsob života považuje za progresívny a ostatné spôsoby života sú trpené ako elementy zániku a iba na periférii.

Zadanie niet strednej Európy?

Súčasná koalícia reprezentuje niečo ako stredoeurópsky záujem v zjednotenej Európe. Radikalizujúca sa opozícia zase záujem o to, aby sa stredná Európa mentálne neuvedomila. Nespokojnosť s tým je tu najmä preto, že Západ neberie do úvahy regionálne osobitosti strednej Európy, čo sa týka jej energetických možností, zvláštností jej hodnôt, historického pôvodu. Sú to pritakávači. Cez nich Západ nás nevidí ako subjekty s vlastnými životmi, ale iba ako objekty jeho predstáv. Nasadil tu neziskové organizácie, ktoré uplatňujú technológie sociálneho inžinierstva bez toho, aby sa skúmala ich pravdivosť. Mierou je iba ich sila zmeniť kultúru stredoeurópanov podľa predstáv Západu. To zahŕňa aj plán vymeniť kresťanstvo za postmoderný spôsob života. Stredoeurópania sa dožadujú, aby boli vypočutí.

Premiér R. Fico opakovane konštatuje, že má názor, na ktorý má právo, pretože toto právo sa chce uprieť. Mať názor a trvať na ňom, nie je obsedantné správanie. Západu chýbajú pritakávači. Že si to už ľudia začínajú uvedomovať, sú aj výsledky predčasných volieb, ktoré boli dôsledkom neodborného vedenia spoločnosti. Preto tam bol nedostatok vyjednávačov smerom k Západu a nadbytok iba pritakávačov. Strata pozície pre pritakávačov na Slovensku, ale aj Maďarsku, Poľsku, Bruselu chýba. Prečo investujú do vlastných „neziskoviek“ a vysielajú inštruktorov, veď afinita stredoeurópanov k Západu tu je. Ak sa pozrieme na problémy očami osobností západoeurópskej kultúry, nie očami európskej komisie, nájdu sa prirodzene spoločné názory, postoje, myšlienky, ktoré zjednocujú. Preto zadania, ktoré progresivizmus formuluje pre občanov ako predpísaný a povinný spôsob života, v ktorom napríklad niet muža a ženy, niet záväzného manželstva, ani rodiny, niet stálosti založenej na kultúre, iba improvizácia, provizórium a špekulácia, a hlavne niet už pôvodného kresťanstva, by sa nemali prijať a stať sa mierou kontroly „uvedomelého“ občana. Pozrieť sa na zjednocovanie očami európskej kultúry a doceniť v nej význam kresťanstva prináša novú a potrebnú perspektívu, ktorá chýba.

 

Stanislav Hvozdík

zdroj: https://alianciazanedelu.sk/archiv/17791