Pokračuje voľba prezidenta SR

Západ mohol byť pre nás príťažlivý dovtedy, kým mravné náhľady do problémov a technologické náhľady boli rovnako dôležité. Teraz už nie sú.

„Pritakávačov je zrejme na Slovensku stále dosť. Pritakávame extrémne premnoženým medveďom. Boli to slovenskí pritakávači pri vstupe do EU a fenomén Brusel, ktorý urobil zo Slovenska skanzen pre medvede. A keby len to. Aj z hľadiska správania politických strán za posledných tridsať rokov môžeme ich rozdeliť na tie ktoré zdôrazňovali viacej adaptáciu k fenoménu Brusel a fenoménu kapitalizmus s jeho súčasnou agendou, preferujú pritakávanie“.

Pri voľbách prezidenta SR sa môžeme opýtať, aký obsah má víťazstvo, aký obsah má prehra. Na Slovensku máme veľa problémov a málo pokusov nájsť k tým problémom vysvetľujúci rámec s ambíciou otvoriť diskusiu a nie konflikty. Aj v prípade voľby prezidenta, prvého kola, sa treba opýtať čo vyhralo a čo prehralo také čo sa nás týka všetkých. Pre potrebu jednoduchého porozumenia sa vyhneme množstvu rozličných teórii. Všeobecne ľudia majú skúsenosť, že sa na zmenu buď prispôsobia, adaptujú sa, alebo sa pokúsia o iniciatívu vyjadriť rozdiel medzi tým čo je a čo by chceli aby bolo, pretože sa berú vážne. Potom chcú vyjednať lepšie podmienky. Predpokladá to rozumieť svojmu vlastnému vývoju. Ešte v roku 1912 bola napísaná kniha J. Lajčiaka, absolventa Sorbony, „Slovensko a kultúra“.

V tejto knihe autor píše, že Slováci majú ťažkosti pochopiť kategóriu vývoj. Preto sú nesvorní. Uvádza, že na Slovensku sa pestuje šport-deštrukcia. Znaky takéhoto stavu sú tu aj v súčasnosti. V minulosti vyhral voľby kandidát, ktorý prišiel s konštrukciou „dobrého anjela“. Verejnosti celkom neznámy. Väčšina voličov sa neriadila vlastným názorom založeným na vlastnej analýze toho čo Slovensko potrebuje, ale hľadala autoritu, ktorá by im z vonku odobrila, že odpovedajú správne.

Dobrý anjel bol síce atrapa, ale pre tých nesamostatných, ktorí nerozumeli kategórii vývoj, stačil aby vytvoril ilúziu, že toto je tá želaná správna odpoveď. Pritakávačov je zrejme na Slovensku stále dosť. Pritakávame extrémne premnoženým medveďom. Boli to slovenskí pritakávači pri vstupe do EU a fenomén Brusel, ktorý urobil zo Slovenska skanzen pre medvede. A keby len to.

Aj z hľadiska správania politických strán za posledných tridsať rokov môžeme ich rozdeliť na tie ktoré zdôrazňovali viacej adaptáciu k fenoménu Brusel a fenoménu kapitalizmus s jeho súčasnou agendou, preferujú pritakávanie. A zase tie strany, ktoré majú iniciatívy pre vyjednávanie. Môžeme hovoriť o pritakávačoch a vyjednávačoch. Kandidát, ktorý vyhral prvé kolo p. I. Korčok, patrí viacej k tomu prúdu politiky ktorá hľadá a zdôrazňuje, prispôsobenie sa „adaptáciu“ k danému stavu veci a javov moci ako sa v súčasnosti prezentuje zo Západu. Pritakáva Západu.

Západ mohol byť pre nás príťažlivý dovtedy, kým mravné náhľady do problémov a technologické náhľady boli rovnako dôležité. Teraz už nie sú.

Český filozof J. Patočka, preto píše o časoch proeurópskych. Napísal o tom knihu. Potom ako sa na Západe radikálne zrelativizovali hodnoty, mravné náhľady nie sú tak dôležité. Rodová ideológia sa chce stať ideológiou Západu. Potrebujeme vyjednávačov, aby sa udržal kurz našej hodnoty ako ľudí. To čo by sa žiadalo je rozlišovanie. Kedy a prečo budeme súhlasiť a kedy a prečo máme iný názor.

Kandidát, ktorý v prvom kole bol druhý, p. P. Pelegrini je voči fenoménom Brusel a fenoménu „kapitalizmus“, v rozlišovacom postoji s ambíciou vyjednávať a vyjadrovať naše postoje a hodnotenia. Naše národnoštátne záujmy. Medzi „adaptorov“ by som ešte zaradil aj KDH. Ako vysvetľujúce by sa dalo uviesť, že táto strana neurčitosť spája s ohrozením Slovenska v jeho existencii. Lenže neurčitosť je súčasťou každého problému, predpokladá analýzu a definíciu problémov. Bez toho sa problémy pozametajú pod koberec. Ľudia tým trpia.

Nepríjemné je, že sociálne encyklika Rerum novarum, osobitne Qadragesimo Anno, sú kritické tak ku kapitalizmu ako aj komunizmu a obe predstavujú krstný list kresťanskej demokracie. Nechce sa vidieť, že sa kresťanstvo rýchlo rozpúšťa v tom, čo by sa dalo nazvať „humanitas“. Kedy Stvoriteľ prekáža, veď človek sa stvoril sám. To je o „humanitas“, bez kresťanstva. To je tých 66 pohlaví a ďalšie človekom „stvorené“ fenomény. U progresívcov je kresťanstvo historický prekonaná kategória. Toto sú veľkí pritakávači, par exelence.

Tolerancia ľudí k pritakávaniu má svoje hranice. Limituje ich očakávanie, že pritakávanie nemá ohroziť tie najvšeobecnejšie predpoklady duševného zdravia, že totiž javy budú predpovedateľné, záťaž bude vcelku primeraná a že veci majú zmysel. Žiaľ práve toho je na Slovensku málo. Má toto priami súvis s pritakávačmi. Voľby sú o tom či si toto voliči kandidátov na prezidenta uvedomia a zamyslia sa nad tým. Na Slovensku je predstava, že „poslušnosť“ k dominantnej moci je najlepší spôsob ako odpovedať správne. Žijeme v enormných negatívnych tlakoch, ktoré sú dôsledkom takéhoto pritakávania.

Nanucujú sa nám imigranti, nanucuje sa rodová ideológia, ako jedine správna, nemáme vo svojich rukách vlastné, pre nás dôležité zdroje ekonomiky, pritakávači ich odovzdali do cudzích rúk.

Ani menej početní Slovinci nie sú takí pritakávači ako sú Slováci. Hlavné banky ostali v slovinských rukách. Pritakávači spôsobili, že máme enormne veľký štátny dlh. Že potravinová sebestačnosť Slovenska je zlá. Ceny stúpajú. Pritakávači nie sú žiadnou zárukou, že Slovensko nebude zatiahnuté nejakým spôsobom do vojny. Pritakávačov nezaujíma rozdiel medzi tým čo je a čo by malo byť na Slovensku. Len to čo si želá fenomén Brusel. Ak prirovnáme situáciu k poľnohospodárstvu, Brusel tvrdí, že on má také pole na ktorom sa urodí pohodlie. Že nebude pre všetkých to nepovie.

Pritakávači tvrdia, že ten najlepší pritakávač niečo toho poľa dostane. Sú závislí na tomto poli. Neberú v úvahu, že máme svoje vlastné polia, ktoré stoja neraz ladom, ktoré predávame do cudzích rúk, na ktorých sa môže urodiť zmysel života a vedľajším efektom bude spokojnosť. Brusel tvrdí, najprv treba byť v pohodlí a potom pracovať. Najprv treba súhlasiť s rodovou ideológiou, stať sa osobne beztvárnou hmotou a dať sa formovať touto ideológiou a potom bude pohodlie.

Dôležitá osobnosť vied o človeku, akým bol V. E. Frankl hovoril: iba mačka potrebuje homeostázu, človek potrebuje príležitosti pre duševnú aktivitu. To čo človeka ťahá dopredu je motív po zmysle života. Pritakávači si nevedia predstaviť, že by človek mohol mať vlastné postoje, názory, hájiť univerzálne platné hodnoty, pravdy správať sa podľa toho ako sa odpovedá na otázky, ktoré sa týkajú jeho životnej postati. To čo vyhralo prvé kolo volieb, vyzerá na ďalšie pritakávanie. Na začiatku, kedy sa vyjednávalo o vstupe do EU, malo Poľsko nápad aby sa vyšehradská štvorka spojila a spolu vyjednávala podmienky vstupu do EU. K tomu bola aj konferencia v Krakove, pod názvom „Spoločne, alebo jednotlivo“.

Česko a Maďarsko neboli za spoločný postup a tak z toho nebolo nič.

V súčasnosti sa stáva stále očividnejšie, že regionálne združenia majú svoj význam. Napríklad BENELUX. V strednej Európe V4. Je to cesta ako zefektívniť vyjednávania. Brusel, bude podporovať pritakávačov. Za ich pritakávania V4 sa môže rozbiť. Vývoj potrebuje vyjednávačov. V. E. Frankl tvrdil, že podmienky neurčujú mňa, ale ja určujem či sa im poddám, alebo postavím. Pritakávači sa podmienkam poddali, bez ohľadu na dôsledky. Vyjednávači majú ambíciu vyjednať lepšie podmienky. Voľby prezidenta SR sú o tom, či budeme vyjednávať, alebo iba pritakávať. Veľa závisí komu odporúčajú dať hlasy strany vyjednávačov. V ľudskom poznávaní možno rozlíšiť dôraz na rozdiely, alebo dôraz na to čo je spoločné. Alebo dôraz na zaostrovanie či zaobľovanie. Preferovanie šírky, alebo iba úzkeho pruhu, podobného egoizmu.

Prosociálny človek vie premosťovať tak aby spájal, keď treba. Vyjednávači môžu vyhrať prezidentské voľby ak sa spoja. Zaoblia rozdiely a budú preferovať šírku. Pretože nakoniec platí to slovenské porekadlo, každý si je strojcom svojho osudu. Chcime byť aj prezidentskými voľbami strojcami svojho lepšie osudu.

 

Stanislav Hvozdík

zdroj: https://alianciazanedelu.sk/archiv/16273