piatok, 14 júna, 2024
Osobnosti

Ocenenie otca Šebastiána Košúta

3. novembra 2023 sa v Dome kultúry v Dolnom Ohaji konala slávnosť pri príležitosti osláv narodenín otca Šebastiána Košúta a odovzdávania ocenenia nadácie Pro Patria jubilantovi.

Podujatie otvoril fujarovými fanfárami Štefan Suchý. Daniela Suchá, predsedníčka združenia CYRILOMETODIADA, prítomných privítala a predniesla Žalm cyrilo-metodský Karola Strmeňa. Pani Veronika Čelechovská, riaditeľka Domu seniorov v Dolnom Ohaji, kde otec Šebastián žije, mu s kyticou kvetov zablahoželala a poďakovala mu za to, že svojou dobromyseľnosťou, optimizmom a obetavou činnosťou kňaza pomáha vytvárať príjemné, pokojné prostredie pre život všetkých seniorov.

Pri príležitosti 1160. výročia príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda k našim predkom udelila nadácia Pro Patria otcovi Šebastiánovi 19. septembra 2023 pamätnú medailu a dekrét za zásluhy o rozvoj slovenského národa a vytvorenie samostatnej a demokratickej slovenskej štátnosti. Nakoľko otec Šebastián bol vtedy v nemocnici, Anton Hrnko, zakladateľ nadácie, mu odovzdal ocenenie na slávnosti. V príhovore vyjadril veľmi úprimnú vďaku pátrovi Šebastiánovi za všetko, čo urobil pre Slovákov v Poľsku, pre Slovákov doma i pre Slovákov v zahraničí, jeho prácu vidieť a je natrvalo zapísaná v našich análoch. Medaila je drobným vyjadrením jeho zásluh.

Slávnostnú svätú omšu celebroval šuriansky dekan vdp. Štefan Vicen, koncelebrovalo dvanásť kňazov. Homíliu otca Jána Košiara uvádzame v plnom znení:

 

Milý Šebastián, drahí spolubratia kňazi, milí bratia a sestry!

Si vo veku, milý Šebastián, o ktorom hovorí žalmista, že „vek nášho žitia je rokov 70, 80 pre tých silnejších“, a preto každý deň navyše je Božím darom nielen pre teba, ale i pre nás, ktorí sa s tebou dnes tešíme.
Toto je deň, ktorý učinil Pán. Božie cesty sú nevyspytateľné a často nie sú našimi cestami, ale aj dnes sa stretli. A spolu s vami, milí priatelia, spolubratia kňazi, drahí bratia a sestry, stretnú sa aj s Pánom Ježišom, ktorý príde medzi nás pod spôsobom chleba a vína a ktorého si odnesieme domov v našich srdciach.
Božie cesty nie sú vždy našimi cestami, lebo my často akosi nesledujeme cestu, ktorú pre nás vybral Pán. Lebo bol to On, všemohúci a milosrdný Boh, ktorý nás povolal do života už pred pár desaťročiami. A pred viac ako 50 rokmi povolal do mimoriadnej služby aj nášho jubilanta, aby mu ako kňaz zasvätil svoj život. Bolo to v roku Pána 1965.
Ježiš Kristus, Dobrý Pastier, pre nás všetkých ustanovil Cirkev, ktorú brány pekelné nepremôžu, a vo všetkých dejinných obdobiach povoláva do svojej služby kňazov, aby ľud, ktorý si on vyvolil, nebol bez kňazov, ale aby Božiemu ľudu tu na zemi nikdy nechýbali robotníci vo vinici Pánovej.
Ježiš vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých chcel, a ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a posielal ich kázať. To platí pre každého kresťana, no najmä pre nás kňazov. Toto poslanie je tajomstvo najhlbšieho vnútra našej existencie a prameňom sily našej služby. Ježišovo osobné povolanie! Bez toho by to nešlo a ani nejde. Kňazské povolanie je veľké tajomstvo, tajomstvo hlbokého duchovného vzťahu medzi živým Kristom a človekom, ktorý sa rozhodne ho nasledovať. Ak toto tajomstvo nepochopíme, nepochopíme, ako sa vôbec niekto môže dať na cestu sviatostného kňazstva, ako sa môže stať, že mladý človek, keď počuje slovo: Nasleduj ma, dokáže kvôli Kristovi nechať všetky istoty sveta, domy, polia, majetky a poslúchnuť Boží hlas, ktorý najprv ticho, ale potom čoraz hlasnejšie a hlasnejšie hovorí: Poď za mnou, poď robiť do mojej vinice, poď pracovať na pole ľudských duší, lebo žatva je veľká, ale robotníkov málo.
A ty, milý Šebastián, si to zrealizoval. Tvoj kňazský život hovorí jasne, že ani Pán sa v tebe nesklamal a ani ty si sa nezmýlil, keď si ho nasledoval.
Dnes, drahí bratia a sestry, milý jubilant, dnes sa s nami nikto nebude hádať o Ježišovi Kristovi, či žil na tomto svete ako historická osobnosť, dnes o tom už nikto seriózny nepochybuje. Poprieť jeho existenciu v čase by znamenalo poprieť aj Aristotela a Platóna či Homéra a mnohé ďalšie osobnosti antiky. Celý svet predsa počíta roky pred Kristom a po Kristovi, kedysi sme hovorili „nášho letopočtu“ a „pred našim letopočtom“, lebo sme sa báli priznať, že príchodom Krista, jeho pôsobením, smrťou na kríži, ale hlavne zmŕtvychvstaním sa totálne zmenil beh sveta.
Problém a otázka kresťanskej viery však nie je v tom, či Ježiš Kristus žil na tomto svete ako historická osobnosť, alebo nie, ale či ho my v našom živote uznávame za Božieho Syna a Spasiteľa!
Keď to povieme my tu v kostole, a hovoríme to často, lebo je to základ našej viery v Boha, že Ježiš Kristus je Boží Syn a je jediný Vykupiteľ človeka, je to normálne a samozrejmé, ale keď to povie Turek, moslim, je to prinajmenšom hodné našej pozornosti. A to povedal Turek nie hocijaký: bol to Ali Agča, ten, ktorý postrelil na Námestí sv. Petra 13. mája 1981 pápeža, dnes svätého Jána Pavla II. Dňa 27. decembra 2014 prišiel do Vatikánu a na Námestí svätého Petra prekvapil celý svet. Prišiel tam ako turista, navštívil hrob sv. Jána Pavla Veľkého a položil naň dve kytice bielych ruží. Nad hrobom sa aj pomodlil. Potom prešiel na Námestie sv. Petra, kde do televíznej kamery povedal: „Prišiel som dnes, lebo 27. december je deň môjho stretnutia s pápežom. Vrátil som sa na miesto zázraku. Tu sa naplnilo tretie fatimské tajomstvo. Ja tým, že som spáchal atentát, naplnil som zázrak. Áno, vrátil som sa tu po 34 rokoch, aby som kričal do sveta, že nastáva koniec sveta. Panna Mária Fatimská ohlásila koniec sveta. Dnes som sem prišiel, lebo 27. december je deň môjho stretnutia s pápežom, 27. december 1983. Som veľmi šťastný, že som na Námestí sv. Petra, na mieste zázraku a na mieste kresťanstva.“
A tu sa informácia svetových médií končí. Nič viac. No Ali Agča neskončil! Urobil len kratučkú pauzu na jedno nadýchnutie a jasným hlasom dodal: „Viva Gesù Cristo, l’unico redentore dell’umanità! Nech žije Ježiš Kristus, jediný vykupiteľ ľudstva!“
A či sa čudujete, drahí bratia a sestry, alebo nie, dnes je taký svet: túto dôležitú vetu svetové médiá neuverejnili! Slová mohamedánskeho atentátnika a teroristu, ktorými verejne uznal Krista za jediného vykupiteľa ľudstva, médiá nezaujímajú! Radšej sa venovali nepodstatnej veci, akou bolo, že Ali Agča nemal platné víza, tak ho talianska polícia zaistila a na druhý deň z krajiny vyhostila.
Médiá toto vážne vyjadrenie viery v Božieho Syna jednoducho zamlčali, lebo pre ne a pre ich majiteľov je to nepríjemné, ako všetko, čo sa týka Ježiša Krista, v ktorého Božstvo neveria. Ale nezmyslami, často neoveriteľnými, nás budú kŕmiť každý deň!
Čítal som v jedných našich novinách, že „Európa stojí nielen na kresťanských základoch. Stojí aj na antickej tradícii. Tam intímne spolužitie mužov nebolo exotikou a spoločnosť sa nad ním nepozastavovala. Európa stojí aj na svojej barbarskej, alebo ak chceme pohanskej tretej nohe.“ Článok mal názov Sloboda mýliť sa. Áno, to je pravda. Mýliť sa je ľudské, to už vedia ľudia dávno. V jazyku Rimanov i našej Cirkvi – Errare humanum est. Lenže táto axióma má aj pokračovanie: Perseverare diabolicum. Zotrvávať v omyle je diabolské. Ako prvý túto všeobecne platnú myšlienku sformuloval ešte Cicero v roku 44 pred Kristom a za svoju prevzal sv. Hieronym a sv. Augustín.
Aj v stredoveku sa Cirkev musela vyrovnávať z rozličnými ťažkosťami nielen zo strany vonkajších nepriateľov, ale aj z vlastných radov. Diskutuje sa, či sa človek môže sám od seba zmeniť z muža na ženu a naopak. V piatom storočí sme mali herézy ako arianizmus, pelagianizmus, manicheizmus, priscilianizmus, nestorianizmus a monofyzitizmus. Dnes sa nad tým veľmi nezamýšľame, ale pokojne si môžeme položiť otázku, aké sú herézy, po slovensky vieroučné bludy, dnes. Majú vôbec dnes svoje mená? Neviem, neviem. Ťažko nájsť ich autorov…
Aké je tu východisko? Jednoduché: držať sa viery našich otcov, tradície a Svätého písma, kde jasne stoja Ježišove slová: Ja som Cesta, Pravda a Život. (Jn 14, 6) A ešte niečo na margo Cirkvi ako Kristovej prítomnosti vo svete, ktorá je vystavovaná denne mnohým útokom, treba dodať: A brány pekelné ju nepremôžu. (Mt 16,18)
Náš jubilant otec Šebastián sa narodil 16. novembra. 1941 v Čiernej Hore, ktorá patrila do Slovenskej republiky, no po 2. svetovej vojne pripadla Poľsku. Po skončení Gymnázia v Jablonke študoval v Kňazskom seminári vo Varšave, vysviacku mal 27. mája 1965.
V rokoch totality sa v Poľsku angažoval v aktivitách organizácie Ruch, čo bolo v tom čase nelegálne, a preto bol v júni 1970 zatknutý. Odsedel si jeden rok. Po prepustení z väzenia spolu s kňazmi Stanislavom Ługowským a Jerzym Borsom – mám česť tých dvoch kňazov osobne poznať – organizoval tajných kuriérov náboženskej literatúry z Poľska na Slovensko. Okolnosti týchto udalostí sú opísané vo viacerých publikáciách, ktoré vydal Poľský inštitút národnej pamäti.
V roku 1980 si ho z Varšavskej diecézy vyžiadal ako pomocníka a sekretára pre slovenskú agendu – myslím tým pomoc pre prenasledovanú Cirkev v našej vlasti – biskup Pavol Hnilica, SJ. A v Ríme, kam som prišiel 12. júla 1983, sme sa spoznali asi v priebehu mesiaca. Otec Šebastián Košút bol vynikajúci a obetavý spolupracovník biskupa Pavla Hnilicu a veľmi ochotne a nezištne pomáhal všetkým utečencom z Východu, najmä zo Slovenska.
Okrem iných povinností u otca Pavla Hnilicu páter Šebastián bol kaplánom pre utečencov v azylovom záchytnom tábore v Latine, ktorý sa nachádzal 60 km južne od Ríma. Tam sme chodievali pravidelne, obyčajne v piatok popoludní, a spevom, hraním na gitare či prenosnom malom klávesovom nástroji sme dávali o sebe vedieť, že sme tam.
Otec Šebastián mal potom svätú omšu i ďalšie pastoračné stretnutia. Boli aj krsty, väčšinou dospelých, i sobáše, aj vo Vatikáne, v kostole sv. Anny či v kaplnke Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Niektoré kontakty, telefonické či mailové, pretrvávajú dodnes. Človek v núdzi – a všetci, čo ušli v tých rokoch na Západ a boli v utečeneckých táboroch, v nejakej núdzi boli, aj materiálnej, ale najmä duchovnej – vtedy akosi viac hľadá Boha a kladie mu otázky. Je nesmierne dôležité, že sa na to opýta aj katolíckeho kňaza, ako to s tým Pánom Bohom vlastne je a ako nájsť v živote cestu i jeho vlastný zmysel. A otec Šebastián, náš vzácny priateľ a laureát ceny nadácie Pro Patria, vedel dávať odpovede, ktoré pomohli ľuďom priamo sa postaviť k novým výzvam v cudzom svete. Otec Šebastián, v mene všetkých, ktorých sme pred skoro polstoročím stretli v tábore v Latine, ti za to vyslovujem veľké Pán Boh zaplať.
V službách biskupa Hnilicu a pre utečencov bol otec Šebastián až do „prevratu“ v novembri 1989. A donedávna, hoci si tu v Dolnom Ohaji tiež nejaký ten rok, si bol farárom v Marano Equo v diecéze Tivoli neďaleko Ríma. Aj tam boli dvere tvojej fary dokorán otvorené pre všetkých. Prijatie a pohostinnosť u teba našli mnohí slovenskí, poľskí i iní kňazi, kresťanská mládež a ďalší pútnici. Boli u teba i známe slovenské detské spevácke zbory ako Melódia či súrodenci Jendruchovci.
Otec Šebastián, ty vojdeš do dejín aj ako podporovateľ umenia. Chodby domu seniorov, kde bývaš, si prerobil na galériu Stana Dusíka, ktorá predtým zdobila faru v Marane. Stanovi Dusíkovi si tiež veľmi pomohol. Aj on prešiel spomínaným utečeneckým táborom a neskôr sa vďaka pánovi biskupovi Hnilicovi i tebe mohol usídliť vo Florencii.
Prvé obrazy Majster Stano Dusík namaľoval v tábore v Latine v roku 1982 na posteľné plachty a potom, hodne rokov neskôr, v roku 2000 u teba v Marane na dlažbu v kostole namaľoval o. i. aj veľkého anjela, ktorý meral dve poschodia. Tento anjel počas Svätého roku 2000 zdobil dve poschodia fasády Veľvyslanectva SR pri Svätej stolici. S nápadom umiestniť ho tam prišiel vtedajší veľvyslanec Marián Servátka, náš priateľ, ktorý aj s ďalšími diplomatmi boli tvojimi častými hosťami.
V Ríme pred Vianocami v roku 2013, odvtedy som ja v Ríme nebol, sme ti práve v sobotu 14. decembra mohli zablahoželať k udeleniu vysokého poľského štátneho vyznamenania Dôstojníckeho kríža Rádu Obrodenia Poľska. Prezident Poľskej republiky Bronislaw Komorowski rozhodnutím č. 340/2011 poctil otca Šebastiána za jeho mimoriadny prínos k demokratickým zmenám v Poľsku. A zmeny nastali nielen v Poľsku, ale i na Slovensku.
Ako vtedy povedal na slávnosti v Ríme veľvyslanec Poľskej republiky pri Svätej stolici Piotr Nowina-Konopka, kňaz Šebastián Košút prispel k nezávislosti Poľska a Slovenska a k znovuzískaniu náboženskej slobody. To je veľká vec a dar, keď takéto slová povie diplomat. To je uznanie celého štátu.
Duchovný dar, ktorý si prijal pri kňazskej vysviacke, ti nedal nejaké obmedzené a obyčajné poslanie, ale veľmi veľké a všeobecné spasiteľné poslanie až po kraj sveta, ako hovoria Skutky apoštolov (Sk 1, 8), lebo každá kňazská práca je účasťou na univerzálnom poslaní tej istej misie, ktorú Ježiš Kristus zveril apoštolomAj tebe, milý jubilant.
Hoci odvtedy už prešlo vyše 50 rokov, Kristus, ktorého aj dnes ohlasuješ, je ten istý stále: včera, dnes i naveky.
Drahý otec Šebastián, zachovaj si aj naďalej vernosť Kristovi, Panne Márii i slovenskému národu. Čo iné ti dnes pri tvojom životnom jubileu možno zaželať!? Nech ti Pán zachová tvoj veselý, otvorený charakter, usmievavú tvár, trpezlivosť i miernosť, dobrotu srdca!
Želám ti, aby náš Pán Ježiš Kristus bol aj naďalej cez teba svetlom života pre všetkých, ktorí ťa ešte v živote stretnú.
Milý otec Šebastián, nech ti Pán k tvojim požehnaným rokom pridá ešte ďalšie, aby si v zdraví a v dôvere v Božiu lásku a milosrdenstvo ohlasoval aj naďalej Kristovu prítomnosť medzi nami.

Amen.

 

zdroj: https://www.cyrilometodiada.sk/ocenenie-otca-sebastiana-kosuta/