Profesor Milan S. Ďurica vo večnosti

 

Vo štvrtok 25. januára 2024, na sviatok Obrátenia sv. Pavla apoštola, dotĺklo šľachetné srdce Prof. Milana Stanislava Ďuricu, saleziánskeho kňaza a významného slovenského historika. Veľa mu do stovky už nechýbalo.

Svoju dušu odovzdal Pánovi v 99. roku života a 68. roku kňazskej služby.

Pár dní pred sviatkom sv. Jána Boska, ktorý ho takto pozval na svoju oslavu do neba. Prof. Milanovi Ďuricovi vďačím osobne za veľa. Mal som tú česť osobne ho spoznať v roku 1985. S jeho menom som sa stretol po prvýkrát, keď som prišiel do Ríma na štúdiá v roku 1983. Bolo to na stránkach slovenskej tlače, ktorá vychádzala v zahraničí, ale nielen. V Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda bola aj komunita saleziánov, a Milan S. Ďurica bol predsa jeden z nich, aj keď pôsobil už vtedy na Univerzite v Padove. Profesor Ďurica bol pojem, bol niekto. Bol prominentným autorom nielen v Slovenských hlasoch z Ríma, ale aj v Jednote, v Kanadskom Slovákovi, v Slovak Studies, či v Slowakei, aby som spomenul len tie najznámejšie, ktoré sme v zahraniční mali.

K jeho študentom v Padove patril aj Dr. Ján Hnilica, brat biskupa Pavla, a bol to práve on, ktorý mi sprostredkoval prvé stretnutie s Prof. Ďuricom v Padove. Sú momenty v živote, na ktoré sa nedá zabudnúť. Poznať profesora Milana Ďuricu nielen ako vedca, historika, spisovateľa a publicistu, ale aj osobne ako kňaza a človeka, bolo a je pre mňa veľkou cťou a povzbudením. Povzbudením, že netreba sa báť, a že za svojim vypovedaným či napísaným slovom si človek musí stáť.

Naše kontakty a priateľstvo pokračovalo aj na Slovensku po Novembri 1989. Spolu sme boli aj námestí v historickej noci 1. januára 1993 i potom cez deň na slávnostnej svätej omši v Dóme sv. Martina v Bratislave, na ktorej sme spolu s arcibiskupom metropolitom Jánom Sokolom privítali obnovenú slovenskú štátnosť, 2. Slovenskú republiku.

O pár rokov som mal to šťastie pracovať v Slovenskej televízii v čase, keď vrcholila kampaň proti jeho knihe Dejiny Slovenska a Slovákov, kde sa proti nemu postavila celá armáda postkomunistických historikov združených v Slovenskej akadémii vied. A pritom v tejto knihe ide len o stručný prehľad slovenských dejín z národného, slovenského hľadiska, kde okrem bežných známych udalostí sú zaznamenané hlavne tie, ktoré boli zamlčované alebo ktoré boli predstavované v úplne falošnom ideologickom svetle. Kniha vyšla v šiestich vydaniach, naposledy v roku 2021.

Tí, ktorí M. S. Ďuricu najviac kritizovali a kritizujú, s veľkou pravdepodobnosťou nikdy od neho nič nečítali, lebo ak by si dali tú námahu, zistili by, že profesor M. S. Ďurica predstavoval verejnosti historické dokumenty v ich súvislostiach, a nie vlastné názory. Vtedy, písal sa rok 1998, sa nám v STV podarilo pripraviť aj dokument Pevnosť i nádej sedmobrežná, kde veci okolo tejto kauzy boli jasne vysvetlené. Zlaté časy plurality v médiách publikovaných v slovenčine… Moje stretnutia s profesorom M. S. Ďuricom trvali do posledných dní jeho pozemského života a vždy boli pre mňa povzbudením, že Božie talenty (Mt 14, 25 – 30), ktoré sme dostali, v nijakom prípade nesmieme zakopať.

Milan Stanislav Ďurica sa narodil 13. augusta 1925 v obci Krivany. Po skončení saleziánskeho noviciátu zložil svoje prvé rehoľné sľuby 16. augusta 1944. Ako jedného z najlepších študentov ho predstavení v roku 1947 vyslali na štúdiá do Talianska. V rokoch 1951 – 1955 pomáhal dokončiť teologické štúdia slovenským saleziánskym bohoslovcom, ktorí utiekli na Západ po roku 1948 s pomocou odvážnych spolubratov bl. Titusa Zemana a Františka Revesa.

Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1956 v Turíne. Habilitáciu doktora politických vied získal v roku 1961 v Padove. Ako teológa ho pápež Ján XXIII. vymenoval za poradcu Prípravnej komisie pre 2. Vatikánsky koncil v odbore Disciplína kléru a kresťanského ľudu. Od roku 1967 bol
profesorom politických vied a dejín na Padovskej univerzite, kde pôsobil až do dôchodku v roku 1997. Profesor Ďurica spolupracoval s encyklopedickými nakladateľstvami a vypracoval heslá o slovenských a stredoeurópskych osobnostiach pre viaceré náučné slovníky, ako Enciclopedia Filosofica, Lexikon fur Theologie und Kirche, Dizionario Ecclesiastico, Bibliographisches Lexikon zur Geschichte Sudosteuropas, Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska a iné.

Prof. Milan S. Ďurica bol po každej stránke mimoriadnou a vzácnou osobnosťou. Popri svojom kňazskom povolaní sa venoval najmä štúdiu slovenskej histórie, kde – napriek mnohým prekážkam a ťažkostiam, ktoré sú údelom slovenského emigranta v cudzine – sa prepracoval na riadneho profesora politických a ústavných dejín na slávnej Štátnej univerzite v Padove (Università degli Studi, Padova), založenej v roku 1222. Tu ako vysokoškolský pedagóg pôsobil 34 rokov. Ako usilovný a svedomitý vedecký pracovník má za sebou neobyčajne bohatú činnosť, ktorou sa bezpochyby zaradil medzi najznámejších a najrozhľadenejších slovenských historikov vôbec.

V roku 1991 ho minister kultúry vymenoval za prvého riaditeľa Slovenského historického ústavu v Ríme; zaslúžil sa o jeho uznanie vo Vatikáne. Od roku 1993 pôsobil ako profesor cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
a bol aj členom Akademického senátu, Významným spôsobom prispel k vybudovaniu Univerzitnej knižnice Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorá má vo svojich fondoch prakticky celú jeho osobnú knižnicu počítajúcu vyše 30 000 kníh.

Za jeho vedeckú a kultúrnu činnosť ho vysokým štátnym vyznamenaním Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky ocenil aj prezident Talianskej republiky Oscar Luigi Scalfaro. Slovenské štátne vyznamenanie už môže dostať len in memoriam.

I keď názory na jeho tvorbu sa rôznia, nikto mu nemôže neuznať šírku záberu a hĺbku pohľadu jeho mnohostrannej vedeckej činnosti. Bibliografia jeho prác, ako ju zostavil Dr. Jozef M. Rydlo (Scripsi vobis V. zv. (Bratislava : Post Scriptum, 2020), obsahuje 4350 bibliografických jednotiek. V Bratislave v roku 1993 založil v Ústav dejín kresťanstva na Slovensku, ako pokračovanie Centra štúdií dejín strednej a východnej Európy (CESEO), ktoré mal na univerzite v Padove.

V Slovenskej republike sa tento Ústav etabloval krátko po historických zmenách hneď na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, keď sa okolo Prof. Milana S. Ďuricu združila pracovná skupina historikov, ktorí boli presvedčení, že v slovenskej historiografii chýba nielen slobodný prístup k historickému štúdiu, ale najmä výklad zistených skutočností, ktorý by nebol podmieňovaný vládami a oficiálnymi vedeckými inštitúciami, ktoré stále účinne ovplyvňujú značnú časť myslenia i vedeckej a publikačnej činnosti historikov v Slovenskej republike. Tieto neblahé nánosy len veľmi ťarbavo ustupujú z psychiky ľudí, ktorých vedeckú formáciu ako aj dlhoročnú publikačnú a didaktickú činnosť podmieňovala úplná totálna závislosť od ideológie „jediného vedeckého svetonázoru“.

Slovensko dnes však disponuje aj historikmi, ktorí mali to šťastie v nešťastí opustenia vlasti, že sa formovali v slobodnom prostredí zahraničných vysokých škôl a mohli v úplnej slobode študovať aj dejiny Slovenska a Slovákov v najrozličnejších archívoch na svete a v posledných už vyše dvadsiatich rokoch aj na Slovensku. K nim sa pridružuje aj hŕstka domáciach historikov, ktorí tvorili „tvrdohlavé výnimky“ a mali odvahu a silu nikdy neprijať oficiálne výklady režimu, neraz aj za cenu diskriminácie a izolovania. Rastie aj nová generácia celkom mladých historikov, ktorí sa už môžu v takmer úplnej slobode venovať štúdiu slovenských dejín a predkladať verejnosti výsledky svojej práce podľa najlepšieho vedomia a svedomia.

Ján Košiar

Foto: archív autora