sobota, 24 februára, 2024
Slovensko

Slávnosť na pamiatku černovskej tragédie

V piatok 27. októbra 2023 sme si dôstojne pripomenuli 116. výročie Černovskej tragédie. V Kaplnke Svätej Rodiny v areáli kaštieľa v Kotešovej v okrese Bytča sa konala spomienková slávnosť na pamiatku obetí černovského masakru. Kaplnku, v ktorej sa pri tejto príležitosti prvýkrát slávila sv. omša, vybudoval operný spevák Gustáv Beláček so svojou rodinou. 

 

V úvodnej reči privítal Danielu Suchú, predsedníčku o. z. CYRILOMETODIADA, historika Antona Hrnku, konateľa nadácie Pro Patria, Miroslava Minárčika, primátora mesta Bytča, Štefana Klusa, starostu Predmiera, Antona Barcíka, zakladateľa Skalného Sanktuária na hore Butkov, podporovateľa kultúry – filantropa Kornela Snadíka a všetkých prítomných.

Spomienkovú slávnosť otvoril hrou na fujare Štefan Suchý. Historik Anton Hrnko vo svojom príhovore uviedol:

Zišli sme sa tu pri významnej príležitosti. Jednak preto, že pán Beláček chce toto krásne miesto venovať Pánu Bohu a jednak kvôli tomu, aby sme si pripomenuli, že cesta Slovákov k svojej štátnosti bola tŕnistá a sprevádzaná mnohými a mnohými obeťami. Potom a krvou sme si vybojovali svoju štátnosť a hoci sme na nikoho neútočili, akosi nám tú štátnosť nikto nechcel dožičiť. Najskôr nás chceli maďarizovať, potom čechizovať a dnes tí istí ľudia, respektíve ich potomkovia by z nás chceli opäť urobiť nejakých beztvarých svetoobčanov, bez viery, bez náboženstva, bez národnosti, skrátka nejakých nových páriov Európy. 

Slováci však prežili na tomto území viac ako tisíc rokov a majú dobre naštartované na ďalších tisíc. Na tejto ceste treba si nám pripomínať aj našich martýrov, ktorí za to, aby sme my mali dnes štátnosť, ktorej sa niektorí vysmievajú, položili svoje životy. Krvou platili za to, aby sme mohli my dnes slobodne žiť. Pripomíname si Černovú – jednu z udalostí, ktorá otriasla, obrazne povedané, celou Európou. Pre väčšinu Európanov bolo nepochopiteľné, že pri vysviacke kostola, ktorý si postavili miestni veriaci, je možné použiť brachiálnu moc a postrieľať nevinných dedinčanov. Tamojší veriaci vyzbierali na kostol svoje vlastné peniaze a zbierku organizoval kňaz, občan, respektíve rodák z obce, farár z Ružomberka, kde Černová patrila. Postavili si kostol, ale v situácii, ktorá nastala po roku 1895, keď sa vehementne začala presadzovať na Slovensku nová politická strana, katolícky orientovaná ľudová strana, sa maďarizátorská vláda zľakla. Na rozdiel od predchádzajúcej politiky národniarov (SNS), ktorá bola viac-menej kabinetná a ktorá výrazným spôsobom neoslovovala široké masy, nová politická strana oslovila ľudí a pod heslom „Za tú našu slovenčinu, za tie naše haleny“ dostala do politického pohybu široké masy slovenského obyvateľstva. 

Ďalej povedal:

Nová strana prelomila slovenskú politickú pasivitu a začala sa opäť zúčastňovať vo voľbách. Nebolo ľahké zvoliť si vtedy do parlamentu slovenského národného poslanca. Ešte aj v roku 1914 len 6% obyvateľstva malo volebné právo. Volilo sa presne tak, ako ste to videli vo filme Zemianska česť, ktorý vznikol podľa Kalinčiakovej novely Reštavrácia. Volič musel predstúpiť pred volebnú komisiu a deklarovať: ja taký a taký volím tohto kandidáta. Bol tam pisár, ktorý pre potreby úradov zapisoval, koho vyhodiť z práce, koho potrestať, komu zvýšiť dane. Takže voliť slovenského kandidáta bolo odvahou a postaviť sa na kandidátku bolo ešte väčšou odvahou. V roku 1905 sa v Ružomberku ako slovenský kandidát postavil Vavro Šrobár a Andrej Hlinka mu robil volebného agitátora. Takmer prešiel, ale tesne ho nezvolili pri známych praktikách.

A čo sa potom stalo? Hlinku obvinili z búrenia proti národnosti, pretože tvrdil, že treba voliť slovenského kandidáta a to bolo podľa vtedajších poriadkov búrenie proti maďarskej národnosti. Takže ho obvinili a odsúdili na dva roky väzenia. No kým sa spracovával rozsudok, išiel Hlinka ešte na turné do Čiech, do dedín v južných Čechách. Vtedy sa vrchnosť na podnet vlády rozhodla, že Hlinkom postavený kostol vysvätia; kostol, ktorý nezaplatili, kostol, ktorý si ľudia postavili z vlastných mozoľov; kostol, ktorý vzišiel zo zbierky organizovanej Andrejom Hlinkom. Chceli ho dať vysvätiť kňazovi, ktorý nemal s ním nič spoločné. Príslušný spišský biskup A. Párvy povolal farára z inej farnosti, ktorý kostol išiel posvätiť. Keďže obyvatelia povedali, že to nepripustia, štátna moc povolala oddiel žandárov. Pretože Černovčania nechceli pustiť týchto kňazov ku kostolu, žandári začali do nich bez výstrahy  strieľať. Trinásť na mieste zabili, ďalší dvaja zomreli neskôr, teda zomrelo pätnásť ľudí, a okolo tridsať bolo ranených –  bol to veľký masaker.

Udalosti v Černovej rozvírili hladinu verejnej mienky v celej Európe. Za Černovčanov sa postavili osobnosti ako Tolstoj, Björnson, Denis a ďalší. Európa bola rozhorčená, že národ, ktorý sa hlási k liberalizmu, je schopný strieľať do ľudí len preto, že chcú, aby sa v ich kostole kázalo po slovensky, aby v ich kostole kázal kňaz, ktorého si oni sami vážia a ktorý im bude kázať tiež v ich rodnom jazyku. Smrť Černovčanov, samozrejme, vyvolala obrovskú búrku aj v Uhorsku, ale opačnú. Z tých ľudí, ktorí boli zmrzačení a ponížení, vo veľkom masovom procese poslali ďalších 38 do väzenia v súčte na vyše 36 rokov.

Dnešné 116. výročie nie je okrúhle, ale predchádza výročiu vzniku česko-slovenskej štátnosti v roku 1918. Pani prezidentka sa rozhodla položiť veniec Masarykovi, ale obete černovského masakru, ktorý rozbúril celú Európu, si neuctila.  Buďme hrdí na náš národ,vážme si všetkých, ktorí prispeli k tomu, aby sa nám žilo lepšie.

 

Po príhovore pán Gustáv Beláček zaspieval hymnickú pieseň Mikuláša Schneidera Trnavského Hoj vlasť moja.

Svätú omšu celebroval otec Roman Titze, miestny farár, a hrou na organe sprevádzala pani Janka Ostrochovská.

Na záver sv. omše Gustáv Beláček zaspieval hymnickú pieseň Kto za pravdu horí.

 

Daniela Suchá

zdroj: https://www.cyrilometodiada.sk/spomienkova-slavnost-na-pamiatku-obeti-cernovskej-tragedie-v-kotesovej/