sobota, 24 februára, 2024
Komentáre

Prečo lipneme na „hodnotách“ Západu, ktoré Ukrajinu, Rusko a Európu vedú do záhuby ? Časť II.

Ako je možné prehľad stanovisk a názorov predstaviteľov novej vládnej moci, ktoré som uviedol v bodoch A až O v časti I. svojho príspevku vo všeobecnosti charakterizovať ? Je to možné z niekoľkých hľadísk.

1

Nová vládna moc presne plní tie úlohy, ktoré v rámci takých politických subjektov ako je SMER – SD a HLAS – SD boli vždy deklarované ako zásadné a nemenné. Oba politické subjekty sú vernými priateľmi EÚ, NATO a predovšetkým USA a nikdy sa nemôžu a ani nechcú vymedzovať proti ich politike, nech bude akokoľvek zničujúca pre náš národný štát, pre Európu, pre Ukrajinu a proti Ruskej federácií. Patríme k Západu, sme vraj partnermi v rámci západného kapitalizmu a máme svoje záväzky, ktoré si musíme plniť, také je jasné životné smerovanie pod vedením všetkých našich politikov, nielen uvedených politických subjektov. A čo je najhoršie v rámci tejto našej pevne zakotvenej pozícií ?

Na zločiny západného kapitalizmu pod vedením USA sa nesmie prihliadať, na politiku EÚ, ktorá vedie k zániku členských štátov, sa tiež nesmie prihliadať. NATO máme pokladať iba za vojenskú organizáciu, ktorá prináša svetu bezpečnosť a mierový život a preto všetky opatrenia sú len o tom, aby sme žili v bezpečnej Európe. Militarizácia východného krídla NATO a vyzbrojovanie Ukrajiny je len spôsobom, ako zastaviť Ruskú federáciu v jej rozpínavosti do Európy. Keďže Západ robí správnu politiku, tak aj naša vládna moc má za povinnosť si plniť svoje záväzky a úlohy, ktoré pre ňu sú v daných nadnárodných štruktúrach určené, respektíve, za ktoré hlasujú aj naši delegovaní zástupcovia. Je po voľbách do NR SR a preto všetkým občanom bolo jasne oznámené: v hodnotových otázkach sa pozícia Slovenska nezmenila ! Čo vyplýva z takéhoto postoja vládnej moci ?

Že vládna moc na Slovensku sa svojimi aktivitami vôbec nebude v tomto volebnom období zapájať do zrušenia konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou, pretože v skutočnosti všetci jej predstavitelia nie sú si vôbec vedomí, že takáto politika bola pod vedením USA, NATO a EÚ rozpracovaná a v zmysle nej sa odohrávajú najmä v Európe rôzne politické udalosti a práve prebieha vojna na Ukrajine. „Demokratický“ Západ stále pracuje s už ošúchanou tézou, že ide o nevyprovokovanú a útočnú vojnu Ruska proti Ukrajine a na základe toho EÚ bude Ukrajine a jej obyvateľom (!) poskytovať významnú finančnú, hospodársku, humanitárnu, vojenskú a diplomatickú podporu. Už v tomto roku naši dvaja staronoví ústavní činitelia potvrdili, tak na Ukrajine ako aj v Bruseli, že na pomoc Ukrajine je potrebné vyčleniť z rozpočtu EÚ na rok 2024 50,- miliárd eur. Aký režim EÚ a jej členské štáty na Ukrajine podporujú, to ich vôbec nezaujíma. Len pripomeniem, že o režime na Ukrajine sa pokúsim vyjadriť v III. – záverečnej časti môjo príspevku.

Je zaujímavé, že práve EÚ pod vedením Európskej komisie a Európskej rady usilovne začali pracovať na zriadení tribunálu na stíhanie trestného činu agresie proti Ukrajine, pretože Rusko a jeho vedúci predstavitelia musia niesť plnú zodpovednosť za vedenie útočnej vojny proti Ukrajine a za ďalšie najzávažnejšie trestné činy podľa medzinárodného práva, pretože Rusko nesie zodpovednosť za obrovské škody, spôsobenú jeho útočnou vojnou proti Ukrajine. Toto vyplýva zo zasadnutia Európskej rady v dňoch 26. a 27.októbra 2023, ktorého sa zúčastnil aj predseda vlády SR. Aké škody za dlhé roky svojich aktivít napáchal ukrajinskému národu západný kapitál na čele s USA, to nikoho nesmie zaujímať. Ak teda politická strana SMER – SD v rámci kampane pred voľbami voličom sľubovala, že v prípade svojej účasti vo vláde nebude poskytovať Ukrajine vojenskú pomoc, tak sa vôbec týmto sľubom neodchýlila od politiky EÚ, pretože aj na uvedenom zasadaní Európskej rady bolo jasne zdôraznené, že EÚ bude aj naďalej Ukrajine poskytovať významnú finančnú, hospodársku, humanitárnu, vojenskú a diplomatickú podporu a to tak dlho, ako to bude potrebné. Všetko sa v tomto smere deje tak, ako sa to dialo v minulom storočí, keď si Západ v medzivojnovom období vypestoval fašizmus a vytvoril si s ním pokrvné spojenie. Z uvedeného jasne vyplýva, že nevojenská pomoc má svoje dôležité miesto v plánoch EÚ, takže novej vládnej moci zo strany Bruselu nie je čo vytknúť, najmä ak až po voľbách a ustanovení novej vlády SR bolo upresnené, že zákaz vojenskej pomoci sa netýka súkromnej sféry podnikania, čo sa už potvrdilo aj na stretnutí s predsedom ukrajinskej vlády.

Z uvedeného vyplýva, že hodnotových otázkach sa pozícia Slovenska nezmenila a je teda prozápadná. Samozrejme, pozícia Slovenska, je vždy vyjadrovaná cez postoje a praktické politické ciele a konanie jej predstaviteľov. K hodnotovým otázkam, a to si je potrebné jasne uvedomovať a aj presadzovať, patrí aj hodnotenie toho, akú politiku robí „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ. Politika je určitý spôsob ľudského konania či praxe. Samotná prax je ľudské konanie, tak individuálne ako aj spoločné v meniacich sa historických a spoločenských situáciách. Ide o sociálne konanie. Zo vzájomného konania, tak na národnej ako aj na nadnárodnej úrovni sa utvárajú určité normy konania ( konvencie, mravy, zákony, dohody ) a zároveň sa utvárajú a existujú aj určité inštitúcie.

Sociálne konanie ako politická prax potrebuje mať k dispozícií určitú etiku a to preto, aby tá bola nástrojom určitej orientácie, ktorá pomáha hľadať odpovede, či vieme konať z mravného hľadiska dobre a mravne správne. Keďže ide o politiku, tak potom sa zaoberáme aj politickou etikou, ktorá má za úlohu teoretický objasňovať otázky morálky, pretože samotná morálka – mravná prax – je predpokladom dobrej politiky a to tak na úrovni národnej ako aj na nadnárodnej či medzinárodnej. Politická etika v politike a v spoločnosti vôbec nesmie absentovať, pretože pomáha spoločnosti a občanom zorientovať sa v tom, či spoločnosť má dobre zákony a rôzne inštitúcie a či sa na medzinárodne úrovni prijímajú dobre dohody, zmluvy, programy a plány, ktoré zase majú usporiadať do určitého vzťahu národné a medzinárodné, či národné a globálne. Politická etika má ďalej za úlohu zaujímať sa o to, aké sú morálne kvality občanov a politikov, pretože od nich zase záleží to, ako budú pracovať rôzne inštitúcie a organizácie.

Hodnotenie toho, aká politika sa robí na národnej či nadnárodnej úrovni, súvisí s tým, či v spoločnosti sú vytvorené podmienky ( je dovolené ), aby k veci prehovorili tí, čo politiku robia a čo ju sledujú – sú jej objektom – a to práve z pohľadu politickej etiky. Čo je však z pohľadu politickej etiky najdôležitejšie sledovať ? Či v politickej praxi dominuje múdre úsilie o dosahovanie a udržiavanie spoločného dobra a to tak v otázkach hodnôt, cieľov ako aj stratégie a taktiky. V rámci mocenskej otázky: kto má viesť a riadiť spoločnosť a akým spôsobom, s akými inštitúciami a pravidlami. Ako sa usporiadajú záležitosti týkajúce sa spoločnosti ako celku, čo musí byť záväzne upravené v rámci potrebných kompetencií. Do pozornosti politickej etiky má patriť aj politika či politická prax, ktorá sa týka vzájomného spolužitia medzi národmi. A ako dosvedčujú mnohé fakty, tak vzájomné spolužitie národov môže byť ohrozené, spochybnené či dokonca násilne zničené a to z rôznych dôvodov.

Pre hodnotenie toho, akú politiku robí „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ nie sú u nás na Slovensku a ani inde v západných krajinách vytvorené dostatočné podmienky. A konečným výsledkom absencie hodnotenie politickej praxe Západu je neustále posilňovanie konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou. Hodnotenie politiky „demokratického“ Západu z hľadiska morálky nie je dovolené preto, lebo morálka otvára určité možnosti pre nahliadnutie pravdy o tom, o čo sa politika usiluje a v záujme koho. Je na škodu nášho slovenského národa, že v hodnotových otázkach sa pozícia Slovenska nezmenila k lepšiemu a že stále zaostávame s pochopením, že proti zlým praktikám a zlej politike západného kapitalizmu sa máme dokázať jasne vymedziť a nie mlčky trpieť svoje podradné postavenie v takých nadnárodných spolkoch ako je NATO a EÚ.

Ešte sme totiž vôbec, zásluhou našich politikov, nech sú z akejkoľvek politickej strany, nepochopili, že NATO a EÚ predstavujú v svojom základnom rozmere pre malé štátne celky len získanie životného priestoru, ktorý už dávno bol známy a ohlásený Adolfom Hitlerom, rovnako ako získanie životného priestoru celej strednej a východnej Európy v prospech svetovládnych ambícií USA. Samotná Ukrajina a ukrajinský národ má svojim rozvratom a ľudia svojimi životmi prispieť k naplneniu svetovládnych ambícií USA, pretože je potrebné pomôcť zničiť Ruskú federáciu. Som optimista a verím, že potrebné zmeny v hodnotových otázkach Slovenska budú skôr či neskôr na programe vládnej moci, ktorá bude voľbami do NR SR sformovaná. Problém vidím iba v tom, či k hodnotovým zmenám budeme spoločne prinútení mierovými alebo vojenskými prostriedkami.

Mierovými prostriedkami zmenu bude možné dosiahnuť niekoľkými spôsobmi: a) buď samostatným, vnútorným prerodom politikov na základe uplatnenia práve morálneho hodnotenia doterajšej politickej praxe v rámci štruktúr NATO a EÚ a teda prehodnotením svojho vlastného správania sa na základe uplatnenia politického svedomia, politickej odvahy a politickej statočnosti a múdrosti, b) buď tým, že občania si doslova na základe skúsenosti s NATO a EÚ vynútia referendum o zotrvaní či ukončení členstva v týchto organizáciach, výsledky ktorého potom budú predstavitelia vládnej moci rešpektovať, c) buď tým, že ostaneme v NATO a EÚ, ale po svojom si upravíme podmienky pre spoluprácu a priateľstvo s Ruskou federáciou na základe novej Zmluvy a z toho dôvodu nebudeme podporovať konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou.

Čo znamená dosiahnuť hodnotovú zmenu vojenskými prostriedkami ? Predstavitelia vládnej moci si už teraz musia, aspoň vnútorne uvedomiť, že zatiaľ Slovenská republika je pevnou súčasťou západného kapitalizmu, ktorý určitým spôsobom už dávnejšie sa začal pripravovať a zahájil vojenské ťaženie na východ proti Ruskej federácií. Toto politické a vojenské ťaženie proti Ruskej federácií pod vedením USA, NATO a EÚ sa nedá nijak inakšie pomenovať – iba ako ťaženie za zabratie nového, už dávno plánovaného životného priestoru pre potreby západného kapitalizmu, pričom vôbec nevadí, že aj Ruská federácia je kapitalistickým štátom. Slovenská republika sa cez štruktúry NATO a EÚ výrazne zaplietla do prípravy a realizácie plánov fašistického Nemecka na dobytie ZSSR, teraz Ruskej federácie.

Práve z pohľadu politickej etiky je potrebné predstaviteľom každej vládnej moci na Slovensku vždy postaviť otázku, čo ich núti k tomu, aby tento plán nového európskeho fašizmu podporovali, alebo, aby sa k nemu vôbec nevyjadrovali a tvárili sa hlúpo ako človek, ktorý o ničom nevie. Konkrétnym príkladom toho, čo tvrdím, je to, že v období pred vstupom ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny dostali USA a NATO návrh Dohody a návrh Zmluvy k tomu, aby na základe nich bolo možné celkom v mierových podmienkach rokovať s predstaviteľmi Ruskej federácie. A výsledok tejto iniciatívy zo strany Ruskej federácie ? Spojené štáty a vedenie NATO odmietlo sa o Zmluve a o Dohode s predstaviteľmi Ruskej federácie baviť. A čo naši zástupcovia v štruktúrach NATO a EÚ ? Zaujali postoje ešte horšie ako postoje batoľaťa, pretože ani nemukli.

Musíme si uvedomovať, že ak ide o vojenské ťaženie Západu na čele s USA proti Ruskej federácií, bolo zo strany jej predstaviteľov už niekoľko ponúk, ako problém ukrajinskej krízy, vyvolanej štátnym prevratom a založením vnútroštátnej vojny proti časti vlastného obyvateľstva s následnou humanitárnou krízou, vyriešiť tak, aby sa ukázalo, že zo strany Západu sa proces vojenského ťaženia zastaví a stane sa vratným. Boli k tomu určené minské dohody, boli k tomu určené už spomínané návrhy Dohody a Zmluvy pre USA a NATO, boli k tomu určené rokovania v Istanbule, bola k tomu zo strany RF daná osem ročná trpezlivosť a čakanie na to, čo Západ na čele s USA urobí. A „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ nezaháľali. Ako sa jasne vyjadril prezident Porošenko či ďalší predstaviteľ kyjevskej diktatúry, Západ s Ukrajinou sa pripravovali na plnohodnotnú vojnu s RF. A tak sa pripravili na útok na Donbas v marci 2022. A dňa 4.10.2022 prezident Zelenskyj podpísal dekrét, ktorým zakazuje akékoľvek ďalšie rokovania s RF.

Nájdenie mierového riešenia vojny na Ukrajine, tak vnútroštátnej ako aj s ruskými ozbrojenými silami po februári 2022, nebolo realizované. Osobne som od roku 2014 nepostrehol, že by vládnuca moc na Slovensku prišla s nejakým iniciatívnym návrhom, ako takéto mierové riešenie urobiť. Ak by vládna moc na Slovensku prišla s nejakým rozumným návrhom, najprv by musela začať kritikou konfrontačnej politiky Západu proti RF a teda s tým, že NATO, USA a EÚ sa nesmú miešať do politiky suverénneho národného štátu a že musia odstúpiť od militarizácie tak východného krídla Európy ako aj militarizácie samotnej Ukrajiny a prípravy jej ozbrojených síl na vojnu s RF. Lenže kyjevská diktatúra nepredstavuje žiadny suverénny štát, ale regenta, ktorý je pod Koloniálnou správou Západu.

Rád by som počul od nového ministra zahraničných vecí, ako chce nájsť mierové riešenie vojny na Ukrajine za existencie Koloniálnej správy Západu nad Ukrajinou, ktorú riadia po všetkých stránkach, vrátane vojenskej a sociálno-ekonomickej. A najmä, ako je možné dosiahnuť zmysluplné mierové riešenie vojenského konfliktu s kyjevskou diktatúrou, ktorá má s fašizmom a nacizmom veľa spoločného. A ako bude možné dosiahnuť mierové riešenie vojnového konfliktu za situácie, že „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ neposkytne RF žiadne rukolapné záruky o tom, že sa snáh o jej oslabenie a zničenie vzdá a že k tomu sa aj v rámci navrhnutých podmienok zo strany RF aj písomne zaviaže a predovšetkým, že sa, okrem demilitarizácie a denacifikácie samotnej Ukrajiny, zaviaže aj k určitej demilitarizácie východného krídla NATO.

Keďže niekoľko pokusov o urovnanie ukrajinskej krízy a o urovnanie vzťahov medzi Západom a RF, nie z viny RF, zlyhalo, zdá sa najpravdepodobnejšie, že nastolenie mieru na Ukrajine bude možné len za podmienky bezpodmienečnej kapitulácie kyjevskej diktatúry. Historické skúsenosti s fašizmom a nacizmom sú jasné: žiadne mierové urovnanie s fašistickým Nemeckom nebolo možné, ale iba bezpodmienečná kapitulácia a následný norimberský proces. Je ťažko teraz predpovedať, ako sa zachovajú predstavitelia Západu, ak nastane situácia, že kyjevská diktatúra bude donútená podpísať bezpodmienečnú kapituláciu a teda ak sa ciele denacifikácie a demilitarizácie naplnia.

V každom prípade, vojenské víťazstvo RF nad Západom a jeho imperialistickým kapitalizmom, oficiálne reprezentovaný stranou Ukrajiny, vytvorí podmienky k tomu, aby sa zmeny v hodnotovom otázkach začali realizovať a to v pozitívnom smere – tak na Slovensku ako aj v iných členských štátoch NATO a EÚ. Samotná bezpodmienečná kapitulácia kyjevskej diktatúry môže výrazne podnietiť západných politikov k tomu, aby konečne si zasadli za rokovací stôl s predstaviteľmi Ruskej federácie. A nie iba to, malo by postupne dochádzať k takým rozhodnutiam jednotlivých členských štátov, že budú ochotní uzatvárať zmluvy o spolupráci s Ruskou federáciou. Nakoniec, aj v samotnej Severoatlantickej zmluve sa čitateľ môže v článku 8 dočítať ustanovenia, z ktorého jasne vyplýva, že medzinárodné zmluvy členského štátu s inými štátmi sú možné, pričom medzinárodný záväzok by nemal byť v rozpore s obsahom Severoatlantickej zmluvy. Podľa článku 13 môže ktorákoľvek zmluvná strana po dvadsiatich rokoch platnosti zmluvy odstúpiť od zmluvy rok potom, čo vláde USA podá správu o vypovedaní zmluvy.

Pripomenul som potrebu morálnych zdatnosti politikov. Tí, čo boli zvolení, aby boli predstaviteľmi vládnej moci na Slovensku, súhrnne tak zákonodárnej ako aj výkonnej moci, majú mať schopnosť vstupovať do konfliktov s politickými protivníkmi v rámci podmienok vytvorených pre politický boj. Bez tejto schopnosti nie je možné robiť žiadnu dobrú politiku, nie je možné politický konať a prijímať rozhodnutia. Schopnosť vstupovať do konfliktov musí byť samozrejmou súčasťou morálnej výbavy politika aj na nadnárodnej či medzinárodnej úrovni. Tak zo strany predstaviteľov USA, ako aj predstaviteľov NATO a EÚ dochádza k presadzovaniu rôznych záujmov. Záujmy Američanov a záujmy Slovenska či slovenského národa neboli, nie sú a nikdy nebudú totožné. Amerika má svetovládne ambície, rovnako ako niektoré ďalšie štáty západného kapitalizmu.

Slovenský národ má iné záujmy, už z princípu mierumilovné. Nemecko má v ústave zakotvenú povinnosť členstva v EÚ, pretože chce vládnuť celej Európe. Nemecko túto tradíciu prevzalo z obdobia hitlerovského Nemecka, ak nejdeme ďalej do minulosti. Súčasný predseda vlády SR už sa viackrát jasne vyslovil, že nikdy nepôjdeme proti NATO a EÚ. Lenže tieto dve nadnárodné štruktúry nepotrebujú, aby sa im niekto miešal do ich vyššej politiky, skôr pracujú na tom, aby národné štáty boli zlikvidované. Podľa slov predsedu vlády v uvedených štruktúrach sme tam preto, aby sme si plnili svoje záväzky, ktoré sa prijímajú bez vedomia občanov v Bruseli. Lenže ak sa máme usilovať o šťastný, mierový život v Európe, o zachovanie našej štátnosti ako základu slovenského národa, potom aj na pôde NATO a EÚ musíme vstupovať do konfliktov a nie vždy súhlasiť s tým, čo sa nám „našije“ na bezvýhradnú podporu.

Do svojho pracovného zošita som si ešte v roku 2015 zaznamenal, čo vtedajší a súčasný predseda vlády SR povedal na adresu samotnej politiky. Doslova povedal, že „…politika nie je o morálke a spravodlivosti, ale iba o obchodných a ekonomických záujmoch“. S týmto tvrdením, samozrejme, vôbec nesúhlasím, pretože sa otázka morálky a spravodlivosti z politiky úplne vytráca. Ale na strane druhej, predseda vlády SR presne pomenoval skutočný stav politiky a politického konania na úrovni západného kapitalizmu. Takže ak spoločne s čitateľom budeme hľadať odpoveď na otázku, čo sú to tie „hodnotové otázky“ , tak je to presne to, čo o politike bolo povedané našim predstaviteľom. Ak sa teda v hodnotových otázkach pozícia Slovenska nezmenila, dá sa predpokladať, že v politike ide o tu najdôležitejšiu hodnotu globálneho kapitálu – plniť požiadavky spojené s jeho záujmami. A k presadzovaniu záujmov globálneho kapitálu slúžia jeho predstaviteľmi vytvorené také nadnárodné štruktúry ako NATO a EÚ !!!

Otázka rozširovania členstva v NATO a v EÚ v smere na východ je v prvom rade otázkou naplňovania záujmov globálneho kapitálu: podmanenia si ďalšieho územia. Oficiálne sú hodnotové otázky skryté v popise, že základnou úlohou NATO je všetkými potrebnými prostriedkami, vrátane vojenských, chrániť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Ak si zoberieme do úvahy napríklad Spojené štáty, tak si ozaj potrebujeme myslieť, že slobodu, demokraciu a kultúru Američanov treba chrániť vojenskými prostriedkami ? Potrebujeme aj u nás na Slovensku chrániť uvedené hodnoty vojenským zoskupením NATO ? Ak skutočná demokracia je vláda ľudu, tak akým vojskom si práve ľud môže chrániť uplatňovanie svojej moci, keď túto moc bude niekto ohrozovať ? A kto môže úplne obmedziť alebo zrušiť moc ľudu ? Iba minoritná trieda kapitalistov a jej prisluhovači.

Nevšimli sme si, že Američanom skôr ide o to, ako ich poňatie slobody, demokracie a kultúry vyvážať do sveta, čo sa dá realizovať len za podmienky využitia vojenskej sily ? Podľa preambuly zmluvné strany sa zaviazali žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami, spájať svoje úsilie ku kolektívnej obrane a k zachovaniu mieru a bezpečnosti. O to je to divnejšie, že plány na oslabenie a zničenie Ruskej federácie sú vypracované a v zmysle nich sa hľadajú spôsoby, ako Ruskú federáciu definitívne dostať na kolena v prospech západného kapitalizmu na čele s USA. A ak je politika iba o obchodných a ekonomických záujmoch, tak prečo každá naša vládna moc robí západným kapitalistom iba prisluhovačov. Ak teda išlo a ide o proklamovanú podporu Ukrajine, aké mierové iniciatívy navrhla vláda SR za obdobie od roku 2014, koľko humanitárnej pomoci sme odviezli na územie Donbasu, ako často sme sa stretávali s predstaviteľmi Donecka a Luhanská, aby sme pochopili, o čo v skutočnosti v založenej vnútroštátnej vojne ide a podporili ruský hovoriacich obyvateľov v ich snahe obrániť sa pred genocidou ?

Vyššie som uviedol, čo je základnou úlohu NATO podľa Severoatlantickej zmluvy. Politická prax zo strany vedenia NATO je však o niečom inom. Nedá sa totiž poprieť, že vojenských predstaviteľov NATO na Ukrajine po štátnom prevrate a nastolení kyjevskej diktatúry bolo viac ako dostatok. Ak by predstavitelia NATO mali na Ukrajine plniť mierovú misiu, tak ich základné poslanie by spočívalo v tom, že svojich nových „partnerov“ na úrovni štátnej moci poučia o tom, ako demokratický usporiadať pomery pre dobre spravovanie spoločnosti a predovšetkým donútili by novú kyjevskú moc ukončiť vnútroštátnu vojnu proti časti svojho obyvateľstva. Nič také sa zo strany predstaviteľov NATO nedialo.

Kyjevská diktatúra pod vedením Západu sa aktívne pripravovala na plnohodnotnú vojnu s Ruskou federáciou. Aké je svedomie a skutočná hrdosť ukrajinského národa, keď sa dal kyjevskou diktatúrou a príslušníkmi NATO ľahko presvedčiť a vtiahnuť do služieb Američanov a západného kapitálu tým, že bude bojovať s vojskami Ruskej federácie a zvíťazí ? Západná propaganda občanov členských štátov NATO a EÚ nevysvetlí, ako je to s t. z. vstupom vojsk Ruskej federácie na územie Ukrajiny. Občanom sa jednoducho nepripomenie, čo prezident RF zdôraznil už dávnejšie. Okrem svojej výzvy za mier, ktorú adresoval nám občanom Západu ešte v roku 2018, sa totiž pri jednej príležitosti vyjadril aj o tom, že ak bude RF prinútená k vojne, tak jej ozbrojené sily musia udrieť ako prvé, pretože je to skúsenosť aj z obdobia 2. svetovej vojny, keď Stalin si počkal na napadnutie vojskami fašistického Nemecka. A táto situácia sa mala napodobniť aj zo strany Ukrajiny, keď už boli pripravené plány na útok proti Donecku a na Krym. Takže t. z. „agresia“ zo strany RF bola len o tom, aby nebolo dovolené začať s vojnou podľa plánov Kyjeva a NATO a zároveň vychádzala aj z toho, že vnútroštátna vojna od roku 2014 nedospela k žiadnym mierovým rokovaniam, ale práve naopak – k pokračovaniu a začiatku nových vojenských operácií zo strany Ukrajiny.

Ak vychádzam z obsahu Severoatlantickej zmluvy, tak NATO nemalo mať žiadny dôvod pre militarizáciu východu Európy a teda militarizáciu Ukrajiny a jej prípravu na vojnu s RF. Ak vychádzam z preambuly a jej prvých dvoch článkov, tak bolo povinnosťou každého zástupcu Slovenskej republiky na rokovaniach NATO ostatným pripomenúť záväzok usilovať sa o mier a o mierovú spoluprácu s národmi vo svete. Z tohto pohľadu potom neustále zdôvodňovanie našich politických predstaviteľov, že SR nepôjde proti NATO, pretože si musí plniť svoje záväzky, je nezmyselným zdôvodnením, najmä ak si zoberieme do úvahy proklamovanú zásadu rozhodovania, že to sa dosahuje konsenzom a že okrem povinnosti má každý členský štát aj určité práva.

 

2.

Podľa predsedu vlády SR použitie ruskej vojenskej sily je porušením medzinárodného práva. Z tohto dôvodu Slovensko podporuje Ukrajinu, podporuje jej nárok na územnú celistvosť, svojbytnosť a nezávislosť. Z všeobecného hľadiska tieto tvrdenie majú iba taký význam a hodnotu, ako obsah Severoatlantickej zmluvy, týkajúci sa poslania a základných úloh NATO. Všetky zámery, predsavzatia, plány či záväzky nadobúdajú skutočný zmysel, význam a hodnotu iba za predpokladu, že nájdu svoje uplatnenie v reálnej politickej praxi. Hovoriť o otázkach územnej celistvosti, o svojbytnosti a nezávislosti Ukrajiny bez ich hlbokej analýzy a teda iba vo všeobecnej rovine, znamená v tomto prípade úplne ich vysvetľovať len podľa už spomínanej politickej šablóny „rusko-ukrajinský konflikt“.

V zmysle tejto politickej šablóny napríklad Francúzsko začalo spolupracovať na zriadení osobitného medzinárodného tribunálu, ktorý by mal vyšetrovať konanie Ruska na Ukrajine. Ide teda o jednostranný prístup, podľa ktorého Západ nemá s otázkami územnej celistvosti, svojbytnosti a nezávislosti Ukrajiny nič spoločného. Znamená to, že okrem toho chce Západ utajiť svoj výrazný a rozhodujúci podiel na tom, čo sa deje na Ukrajine, tak si ešte dovoľuje pasovať sa do role ochrancu spravodlivosti, do role žalobcu a sudcu pre proklamované činy RF. Snaha Francúzska je v akejsi jednote s predstavou predsedu vlády SR, že slovenská vláda má podporovať spoločnú európsku politiku, ktorá v skutočnosti je vo vzťahu k RF výrazne konfrontačná a nepriateľská. A ak beriem do úvahy aj bezcitné zneužitie Ukrajiny zo strany Západu na čele s USA, NATO a EÚ, tak je táto politika koristnícka a zločinecká. Predstavitelia SR zlo v nadnárodných štruktúrach nezasievajú, neplánujú, ale svojou naivitou, že treba si zaslúžiť svoje miesto pod krídlami Západu, proti zlu nemajú žiadne pripomienky a nevidia ani dôvod proti nemu bojovať.

Medzi územnou celistvosťou, svojbytnosťou a nezávislosťou pred rokom 2014 a po roku 2022 je veľký rozdiel a z tohto dôvodu by malo byť verejnosti, aké procesy sa odohrali na Ukrajine a v Európe a kto sa pričinil o to, aby sa Ukrajina nakoniec s RF stretla vo vojenskom konflikte, pravdivo odprezentované. Patríme k Západu a tým sme sa prihlásili, že patríme k západnému kapitalizmu, ktorý je veľmi dravý a koristnícky a ktorý pomohol stvoriť fašizmus a nacizmus pre prvú polovicu 20. storočia a neskôr ho oživil už na Ukrajine. Dovolím si postaviť otázku, prečo sa SR nemôže vo vzťahu k RF riadiť podľa Zmluvy o priateľstve a spolupráci, keď samotná Zmluva jednoznačne patrí do oblasti medzinárodného práva ? Prečo SR má a chce podporovať iba akúsi spoločnú zahraničnú politiku ?

Predseda vlády SR nedávno zdôraznil, že“…veľmi jasne sme povedali, že použitie ruskej vojenskej sily je porušením medzinárodného práva“. Nebola porušením medzinárodného práva tá skutočnosť, že s orientáciou na členstvo v NATO a v EÚ sa SR vzdala politickej praxe, aby základom jej politických krokov bola Zmluva o priateľstve a spolupráci s RF. Neviem, prečo sa nemôže otvorene písať a hovoriť o tom, že medzinárodné právo v prípade prípravy a vyvolania ukrajinskej krízy ( štátneho prevratu ) a dôsledkov z nej vyplývajúcich v prvom rade začal medzinárodné právo porušovať práve „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ.

Nech si čitateľ pozorne prečíta preambulu napríklad Severoatlantickej zmluvy a prvé dva jej články. Obsah celej Zmluvy má patriť k tomu, aby bol posudzovaný ako dokument určitej právnej sily na úrovni medzinárodného práva. Vyzerá to teda tak, že miešať sa do vnútorných záležitosti národných štátov, organizovať štátne prevraty, podnecovať jeden národ v nenávisti proti druhému, kuť plány na oslabenie a zničenie RF, militarizovať Ukrajinu a pripravovať ju na vojnu s RF podľa predstáv politikov Západu vôbec nesúvisí s potrebou dodržiavania medzinárodného práva. Lenže brániť sa proti koristníckym plánom západného kapitalizmu a teda brániť svoje právo na život a existenciu svojho národa, konkrétne ruskej civilizácie, je niečo, čo pre „demokratický“ Západ predstavuje zo strany RF veľkú trúfalosť. V tejto súvislosti uvediem jasný postoj jedného Američana.

V prvej časti svojho článku som spomenul rozhovor s výkonným riaditeľom „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite, profesorom, doktorom filozofie Paulom Christie, ktorý sa uskutočnil v redakcií týždenníka „Európsky ekonomický vestník“ v Dolnom Sasku v Nemecku ešte v júni 2014. Výkonnému riaditeľovi bola postavená otázka, či môže povedať niekoľko slov o osude sveta v najbližšej perspektíve. Odpoveď výkonného riaditeľa bola v tom smere, že preorientovanie Európy na tesnú spoluprácu so Spojenými štátmi musí viesť k objaveniu sa nejakej novej jednoty pod názvom, napríklad, Organizácia Severoatlantickej spolupráce. Vojenský základ tohto spojenia už podľa riaditeľa existuje vo forme NATO a preto takéto spojenie by sa stalo logickým predĺžením integračného procesu a dovolilo by zjednotiť všetky demokratické národy po oboch stranách Atlantiku. Podľa riaditeľa, takéto spojenie, ak sa k nemu pripoja aj ďalšie demokratické krajiny zo sveta, by sa stalo najmocnejší v histórií ľudstva. Prečo som to pripomenul ?

Pretože výkonný riaditeľ sa celkom jasne vyjadril aj k osudu Ruskej federácie v rámci jeho vyššie uvedenej predstavy o vytvorení svetového spoločenstva. Citujem: „Rusko, samozrejme, nebude plne vylúčené zo svetového spoločenstva, ale iba v tom prípade, pokiaľ nebude odporovať americkému úsiliu po prekonaní finančných problémov. Rusko bude musieť zostať samotné so svojimi prírodnými zdrojmi, pokiaľ bude trvať na svojom úsilí k obnoveniu ruskej hegemónií. Potom bude vo vzťahu k Rusku použitá politika izolácie a podpory demokratických procesov vo vnútri Ruska“. Takýto postoj nepotrebuje komentár. Zároveň dosvedčuje, akú zvrhlú politiku podporuje každá naša vládna moc, ak sa dokáže bez problémov stotožniť z proklamovanými hodnotami západného kapitalizmu.

A preto Západ každý vzdor a odpor, každé úsilie o rovnoprávne vzťahy medzi národmi pokladá za konanie, ktoré je prejavom neposlušnosti a musí preto nasledovať trest v rôznych podobách. V prípade správania sa západného kapitalizmu proti RF ide o naplnenie prejavov velikášstva, nadradenosti a teda o naplnenie unipolárneho videnia sveta pod vedením USA. Ak sa teda vrátim k tomu, čo povedal predseda vlády SR k otázke porušenia medzinárodného práva zo strany RF, tak jeho reč je iba výrazom politika, ktorý pri svojom plnom vedomí pracuje s axiómou podriadenosti záujmom USA, čo v svojom základnom význame znamená z plných síl podporovať všetky potrebné politické a vojenské kroky NATO a EÚ, ktoré pre takého člena hodnotovo predstavujú iba povinnosť plniť si svoje záväzky. Čo z toho vyplýva ?

Rovnica politicko-vojenských aktivít NATO a EÚ pod vedením USA má byť prinajmenšom vyvážená politicko-vojenskými aktivitami RF, ktorá má zdroje k tomu, aby sa mohla rozhodnúť brániť svoju civilizáciu. Je na škodu samotných občanov SR, že má iba takých vládnych predstaviteľov, ktorí si nemôžu dovoliť objektívne zhodnotiť prebiehajúce procesy v západnom svete či na Ukrajine a nevedia sa zastať RF. Vie predseda vlády SR odpovedať na otázku, proti akému režimu na Ukrajine sa postavila RF a čo bolo a je úlohou tohto režimu ? Azda ruské ozbrojené sily vstúpili na územie demokratického a mierumilovného štátu ? A keď sa vrátime do obdobia 2. svetovej vojny, bolo by rozumné, aby vedenie ZSSR uzatvorilo uprostred vojenských operácií prímerie či mier a nádejalo sa, že nacizmus a fašizmus sa zmenia na mierumilovné bytosti a preto ich nebude potrebné donútiť k bezpodmienečnej kapitulácií ?

 

Čo znamenala bezpodmienečná kapitulácia fašistického Nemecka pre západný kapitalizmus ?

Túto otázku pokladám za veľmi dôležitú, na ktorú je potrebné aj stručne odpovedať. Že sa nevydaril plán zničiť a podriadiť si územie ZSSR pre potreby západného kapitalizmu ani tým spôsobom, že sa na území Nemecka sformujú nacistické a fašistické sily a praktiky ako prejavy najreakčnejšej časti minoritnej triedy kapitalistov. Že sa podarilo vojnovými aktivitami oživiť fungovanie kapitalistickej ekonomiky po období veľkej hospodárskej krízy. Že sa podarilo posilniť vplyv a hegemóniu USA v Európe a vo svete. Že najreakčnejší spôsob robenia politiky zo strany západného kapitalizmu bol zásluhou ZSSR na dlhé roky potlačený do úzadia. Že po skončení 2. svetovej vojny boli postupne, najmä z iniciatívy Američanov, vytvárané nadnárodné štruktúry finančného, ekonomického, vojenského a politického zamerania, ktoré ovplyvnili dianie vo svete na dlhé roky až do súčasnosti a ktoré čím ďalej tým viac prinášajú národom vo svete mnoho zla a komplikácií.

Ich hlavná tendencia vývoja už celkom otvorene prispela k politike ustanovenia Nového svetového poriadku na čele so svetovou vládou, ktorá má s konečnou platnosťou zabetónovať západný typ kapitalizmu do večného spôsobu života ľudstva na planéte. To, čo sa najmä od februára 2014 odohráva na Ukrajine a teraz sa odohráva v podobe vojenského konfliktu, predstavuje jeden z dôležitých spôsobov, ako z nastúpenej cesty odstrániť hlavného konkurenta nového životného priestoru kapitalizmu – Ruskú federáciu. Žijeme teda v čase, keď západný kapitalizmus potreboval v plnej sile oživiť a postaviť na politickú scénu „nové ľudské zdroje“, ktoré boli dlhé roky pripravované k novému nastoleniu „zmodernizovaných“ prejvov nacizmu a fašizmu. Žijeme v dobe nastolenia nového európskeho fašizmu, ktorému zjednotený Západ a v ňom každá členská vládna moc poskytuje neochvejnú podporu.

Takže čo sa týka vládnych predstaviteľov na Slovensku, svojou politickou praxou, poznávacími schopnosťami a svojou vernosťou – príslušnosťou k Západu sa dostali na úroveň predstaviteľov klérofašistického štátu. Treba pripomenúť, že samotné plány na ustanovenie Nového svetového poriadku na čele s USA nemajú vôbec nič spoločného s medzinárodným právom, pretože samotné uplatňovanie medzinárodného práva nikdy nemôže viesť k zničeniu národných štátov. Ruská federácia so svojimi ozbrojenými silami sa jednoznačne stavia proti posilňovaniu unipolárneho pohľadu na svet, z ktorého má byť sformovaný dostatočne silný Nový svetový poriadok. Vôbec sa nesmie v súčasnosti hovoriť o tom, že RF srdnato bojuje za to, aby medzinárodné právo platilo v plnej miere aj pre západný kapitalizmus a aby výrazom medzinárodného práva bolo trvalé uplatňovanie multipolárneho videnia sveta.

Zástupca SR vo Valnom zhromaždení OSN každý rok hlasuje proti návrhu uznesenia zo strany RF o glorifikácií fašizmu a nacizmu. Nie je v tom žiadna náhoda, takže je potrebné pripomenúť, že ak západný kapitalizmus svojou politickou praxou glorifikuje fašizmus a nacizmus, tak jednoznačne je to politika zameraná proti medzinárodnému právu, pretože národy vo svete potrebujú, aby fašizmus a nacizmus boli vykorenené a to natrvalo. Samotná špeciálna vojenská operácia RF má ciele zamerané na denacifikáciu a demilitarizáciu Ukrajiny. Sú to ciele, ktorých splnenie je dôležité tak z hľadiska existencie RF a jej ochrany ako aj z hľadiska medzinárodného práva. A kto je lídrov v úsilí, že proti denacifikácií a demilitarizácií Ukrajiny neexistujú nielen žiadne námietky, ale predovšetkým veľmi silná podpora tak v ich cieľoch ako aj postupoch na RF ?

Je to predovšetkým „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ. Čo vyplýva z pohľadov, ktoré som uviedol v súvislosti s medzinárodným právom ? Tvrdenie predsedu vlády SR, že použitie ruskej vojenskej sily na Ukrajine je porušením medzinárodného práva, je veľký nezmysel, ktorý má dezorientovať našich občanov ! Tento veľký nezmysel nie je problém vyprodukovať, stačí iba použiť metódu skúmať politické procesy a javy iba ako samostatné, konkrétne jednotky bez akýchkoľvek súvislosti s tým, čo sa produkuje na úrovni západného kapitalizmu, túžiaceho po večnej pravde o všetkom a o všetkých.

 

3.

Čo si predseda vlády SR zabudol ďalej všimnúť ? A čo si nesmú všímať občania členských štátov NATO a EÚ ? Že „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ disponuje rôznymi plánmi na zničenie a parceláciu RF. Podľa týchto plánov správanie sa predstaviteľov Západu a samotných členských štátov je úplne v rozpore s medzinárodným právom. Plánovať a robiť úklady proti suverénnemu štátu, a naviac jadrovej veľmoci, je niečo, čo sa do pochopiť len na základe toho, aký typ či charakter predstavuje západný kapitalizmus. Azda mám veriť tomu, že predstavitelia vládnej moci na Slovensku, nech pochádzajú z akejkoľvek politickej strany, si vnútorne neuvedomujú, že hlavná vina RF, t. z. metafyzická vina, spočíva v tom, že RF „okupuje“ strategickú oblasť sveta, ktorá má obrovské prírodné zdroje a ktorá má zásadný význam pre USA a jeho plán obratu k Ázií ?

Je ťažko pochopiť politikom zo SR, že RF je jedinou prekážkou globalistickej stratégie ovládnutia sveta ? Náš predseda vlády SR ešte vôbec nepočul o t. z. Wolfowitzovej doktríne, ktorej hlavným cieľom je zabrániť opätovnému vzniku nového súpera, ktorého niekedy predstavoval ZSSR ? Prečo sa predseda vlády SR a absolútna väčšina našich politikov hrajú na nevedomých, keď si neuvedomujú, čo je prioritou zahraničnej politiky USA a záväzne na to aj samotnej EÚ ? Nestačil rozpad ZSSR, ani plánovanie zrútenia ruskej ekonomiky, treba zmenu režimu v RF, toto chce Západ aj s našimi politikmi. Nech si čitateľ všimne, že predseda vlády SR sa vyjadruje iba k neefektívnosti sankcií, uvaľovaných na RF.

Kapitalistom zo západného kapitalizmu na čele s USA dochádza čas a preto museli položiť základy priamej konfrontácie s RF, proti ktorej sa nikto ani na Slovensku verejne nepostavil. Podľa Národnej bezpečnostnej stratégie USA RF je označovaná za nepriateľa USA. Tu je jeden citát z National Security Strategy z októbra 2022: „Toto desaťročie bude rozhodujúce pri stanovení podmienok…zvládania akútnej hrozby, ktorú predstavuje Rusko.“ Západnému kapitalizmu na čele s USA plány s využitím Adolfa Hitlera a fašistického Nemecka proti ZSSR nevyšli. Po dlhých rokoch, ktoré pre mnohé národy vo svete vôbec neboli mierové, bol plán na zničenie a porciovanie RF znova v plej sile obnovený. A v tomto pláne, už celkom logický, rozhodujúca úloha pri štvaní proti RF bola prisúdená Ukrajine.

„Demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ urobil doslova z ukrajinského národa hlupákov a poslušných otrokov, ktorí pod vedením nastolenej kyjevskej diktatúry s nadšením museli prijať svoju povinnosť v boji proti RF. A k akejsi „prevýchove“ ukrajinského národa vôbec nebola potrebná žiadna propaganda a vzdelávanie, ale v prvom rade štátny prevrat a nastolenie kyjevskej diktatúry s výraznými prvkami fašizmu a nacizmu. Existujú ďalšie rôzne plány a dokumenty, ktoré je potrebné zobrať na vedomie. Ide napríklad o:

A. Plán „Ukrajinských zvláštnych jednotiek“ z roku 2017 na destabilizáciu Ruska a vtiahnutie NATO do vojny s Ruskom. V pláne ide o množstvo rôznych operácií, ktoré Ukrajinci plánovali.

B. Prezident Zelenskyj vydal dokument s názvom „Stratégia pre de-okupáciu a znovuzačlenenia…Krymu“, v ktorom upresnil, ako bude zaobchádzané s občanmi tohto územia potom, čo opäť bude patriť Ukrajine.

C. V „Ukrajinskej bezpečnostnej stratégií“ je zase plánované napadnúť Rusko, pokiaľ sa bude ďalej priateliť s Bieloruskom.

D. Vojna na Ukrajine sa stala vojnou NATO proti RF. K tomuto tvrdeniu je najdôležitejší taký dokument ešte zo septembra 2022, ktorý má názov „Kyjevská bezpečnostná dohoda.“ Tento dokument stanovuje spojenie medzi Ukrajinou a krajinami NATO. Tento dokument v skutočnosti predstavuje právne a politický záväznú zmluvu medzi USA, Veľkou Britániou, Kanadou, Poľskom, Talianskom, Nemeckom, Francúzskom, Austráliou, Tureckom, škandinávskymi a baltickými štátmi a štátmi strednej Európy, ktorý ich zaväzuje k spoluúčasti na súčasnej vojne na Ukrajine proti Rusku. Počíta sa, že k ním bude pribraté Japonsko a Južná Kórea. Zo správ týchto dní vyplýva, že Japonsko sa už výrazne angažuje pre poskytnutie pomoci Ukrajine a dotovania vojny proti Rusku. Ministerka zahraničných vecí Joko Kamikawa navštívila 7.januára tohto roku Kyjev, aby skoordinovala finančnú a materiálnu pomoc kyjevskému režimu. Ministerka zároveň rokovala aj o otázkach, ktoré súviseli s japonsko – ukrajinskou konferenciou o hospodárskej obnove Ukrajiny, ktorá sa má uskutočniť dňa 19.1.2024 v Japonsku. Kyjevská bezpečnostná dohoda požaduje pre tých, ktorí ju podpísali, trvale zaisťovať bezpečnosť Ukrajiny a dlhodobo finančne a ekonomický ju podporovať.

E. Bol vypracovaný dokument korporácie RAND ( jednej z amerických zbrojárskych firiem ) s názvom „Oslabenie Nemecka, posilnenie USA“, v ktorom sa navrhuje jasný postup. Ruská federácia bude vyprovokovaná k napadnutiu Ukrajiny, použijú sa sankcie, dôjde k odstraňovaniu ruských zdrojov pre Európu, čo bude mať za následok poškodzovanie ekonomiky členských štátov EÚ a vznikne neúnosná situácia, ktorá vypudí investorov z Európy ( hlavne z Nemecka ) do USA. A čo povedala pred rokom v Davose šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová ? Citujem: „Uvalili sme najtvrdšie sankcie v histórií, ktoré uvrhnú ruskú ekonomiku do desaťročnej recesie a pripravia jej priemysel o moderné a dôležité technológie.“

F. V januári 2023 vyšiel článok Anny Fotugy, poľskej europoslankyne a bývalej ministerky zahraničných vecí Poľska s názvom „Rozpustenie RF je oveľa menej nebezpečné, ako nechať ju ovládať zločincami.“ Tento článok predchádzal či bol úvodom ku konferencií o dekolonizácií a deimperializácií RF, ktorú zvolali Európski konzervativci a reformisti do Bruselu na tému: „Imperiálne Rusko: dobytie, genocída a kolonizácia. Perspektívy deimperializácie a dekolonizácie.“

G. V Prahe sa v júli 2023 zišli vraj zástupcovia národov a jednotlivých regiónov, ktoré sú súčasťou Ruska a považujú sa za kolonizované. V Prahe bola podpísaná „Dekolonizácia Ruska“ a Hitlerov „Všeobecný plán Ost.“ Litovská pobočka Atlantickej rady vydala dokument o „Dekolonizácií Ruska“, ktorý bol vypracovaný pre NATO. Už vyššie uvedený think – tank Z USA ešte v roku 2019 vypracoval plán na preťaženie a destabilizáciu Ruska.“

H. Je potrebné si len spomenúť na už dávnejšie uložený plán v archívoch USA a NATO „Barbarossa 2“, ktorí podpísali zástupcovia členských štátov NATO.

 

Moje stručné zhrnutie k otázke plánov na zničenie RF

Zo strany tých, korí plánujú zničenie RF, a teda zo strany „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ, nejde o žiadne také dokumenty, ktoré by boli v súlade s medzinárodným právom či toto právo priam posilňovali. V skutočnosti ide len o to, že sa má presadiť západný kapitalizmus v svoje zločineckej, koristníckej a barbarskej forme. Bezpodmienečná kapitulácia fašistického Nemecka neviedla k odstráneniu kapitalizmu, ale iba k tomu, že plány Západu na zničenie ZSSR neboli realizované a tým boli iba oddialené na neurčito. Kapitalizmus aj so svojím podhubím – schopnosťou produkovať extrémne prejavy svoje existencie a potrieb – ostal zachovaný. Poučený zo svojej porážky hneď od konca 2. svetovej vojny začal pracovať na vytvorení nových globálnych štruktúr na výrazné posilnenie svojej západnej – unipolárnej pozície. Zákonite musel prežiť etapu formovania socialistického tábora, jeho oslabovania a postupnej deštrukcie, vrátane rozvratu ZSSR.

Pre opätovné vojenské ťaženie na východ proti už RF bolo potrebné pod zástavou slobody, demokracie v skutočnosti získať postupne politickú a vojenskú prevahu nad členskými štátmi z bývalého socialistického bloku. Rozvratom, rozpadom ZSSR západný kapitalizmus získal pre svoje potreby najdôležitejší dar – Ukrajinu – územie vhodné a potrebné pre ťaženie proti RF. Tým sa zavŕšil proces návratu k podmienkam, ktoré umožňovali celkom vážne obnoviť nesplnenú úlohu fašistického Nemecka – príprava vojenského ťaženia na východ proti RF. Z oficiálnych vyhlásení predstaviteľov členských štátov NATO a EÚ vyplýva, že príprava vojenského ťaženia Západu na čele s USA na východ proti RF je v úplnom poriadku, pretože vstup ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny predstavuje začiatok nevyprovokovanej vojny RF proti Ukrajine.

EÚ svojou politikou, organizovanou proti RF a v konfrontačnom režime práve v tomto zložitom období celkom konkrétnymi krokmi v nehynúcej podpore Ukrajiny len potvrdzuje, že bola a je projektom vybudovaným na základe nacistických koreňov, tak z americkej ako aj z nemeckej strany. Vie si čitateľ predstaviť, že by bolo došlo k rozvinutiu konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti RF bez toho, aby boli postupne založené a vybudované také nadnárodné inštitúcie ako NATO, EÚ, MMF, SB, ECB a podobne, ktorých skutočným poslaním bolo zobrať veľký podiel moci od národných štátov v mene proklamovaných západných hodnôt. Z môjho pohľadu sa medzinárodné právo má zakladať na fungovaní suverénnych národných štátov. Z tohto dôvodu uvedené nadnárodné inštitúcie ( štruktúry ) žiadnemu medzinárodnému právu nezodpovedajú. V prípade NATO ide o organizovanie vojenskej sily pod vedením USA a v prípade EÚ ide o definitívne dobudovanie a vyhlásenie európskeho super štátu.

V súčasnom období neexistujú žiadne indície o tom, že by sa Západ chystal nastúpiť mierovú cestu žiť v usporiadanom multipolárnom svete. „Demokratický“ Západ chce zničiť ruskú civilizáciu. A potom čo bude nasledovať : Bude už dostatočne nasýtený ? Alebo sa v svojom ťažení rozhodne k činom, ako v svoj prospech zvládnuť Činu ? Tí, čo tvorili Kyjevskú bezpečnostnú dohodu, sa okrem iného vyjadrili aj takto: „Keď sa táto vojna skončí, musíme zabezpečiť, aby Rusko už nikdy nemohlo napadnúť Ukrajinu.“ Toto stanovisko je úplne zavádzajúce, ale na strane druhej celkom jasne naznačuje, aké sú ambície Západu s Ukrajinou v ďalšom období. Takže plán na zničenie Ruska ostane zachovaný. Pokiaľ ide o nás, občanov členských štátov EÚ, tak zrejme príde čas,keď si budeme musieť vybrať medzi neochvejnou podporou strategického partnerstva s Ukrajinou a proti RF alebo sa zamyslíme nad tým, čo môže členským štátom EÚ a jej obyvateľstvu ponúknuť RF svojimi politickými aktivitami a vojenskou silou.

Už dnes je pomerne jasné, že „demokratický“ Západ sa plánov na zničenie RF nevzdá a preto svojmu obyvateľstvu neponúka žiadne záruky mierového života, iba ďalšiu eskaláciu vojnových útrap s nedozernými následkami. Zásluhou západnej propagandy a našej veľkej ľudskej naivite si veľká väčšina obyvateľstva v Európe myslí, že plány na zničenie RF sa ich vôbec netýkajú. Lenže v skutočnosti tieto plány úzko súvisia s potrebou ďalšieho úspešného fungovania západného kapitalizmu, v ktorom dobrovoľne či nedobrovoľne žijeme. A teda sa nás bezprostredne dotýkajú. Problémom je, že samotní občania členských štátov NATO a EÚ doteraz nenašli, lebo nehľadali, žiadny spôsob svojich aktivít, ktorými by prinútili dnešnú generáciu politických elít na úrovni EÚ a NATO k zmene ich postojov a postupov a teda k zastaveniu a ukončeniu konfrontačnej politiky s RF. Na programe dňa je teda otázka, ako zastaviť degradáciu amerických a európskych politických elít.

Vzhľadom na rozpútaný vojenský konflikt na Ukrajine je dôležité pochopiť, aké možnosti ponúka proces zastavenia degradácie politických elít. Za súčasného vojnového stavu na Ukrajine súčasná generácia politických elít sa nedá – nedokáže dobrovoľne zmeniť na základe svojho prehodnotenia politických krokov a teda na základe svojho politického svedomia a ani tlaku občianskej verejnosti, ktorý v skutočnosti zásluhou západnej propagandy ani neexistuje. Dokopy teda ide o vojnových štváčov, ktorí plnia zadanie minoritnej triedy kapitalistov zo Západu. Bolo by vhodné, aby zastavenie degradácie vychádzalo z prostredia jednotlivých členských štátov NATO a EÚ, lenže ani na tejto úrovni schopnosti a sily občianstva nepresahujú schopnosti, vplyv a moc jej politických predstaviteľov a mediálnych skupín.

Najskôr to vyzerá ták, že dobrovoľná zmena postojov amerických a európskych elít , vrátane tých na národných úrovniach, sa nebude konať. Takže k procesu zastavenia degradácie politických elít musí dôjsť iným spôsobom – radikálnym ! V čom môže radikálny spôsob zastavenia degradácie elít spočívať ? Podľa môjho názoru radikálny spôsob sa môže udiať na dvoch súčasne prebiehajúcich úrovniach. Na jednej úrovni sa celej existujúcej generácie politických elít „utnú“ ich existujúce politické chápadla a nástroje, pretože sa ocitnú na strane tých, čo budú podliehať režimu bezpodmienečnej kapitulácie Ukrajiny. Na druhej úrovni sa vynútenou bezpodmienečnou kapituláciou vojnových štváčov vytvoria podmienky pre samotných občanov členských štátov, aby si mohli vybrať a zvoliť do zodpovedných politických funkcií novú generáciu politických elít národne orientovaných. Tí budú mať za úlohu postupne pracovať na ukončení konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s RF, pracovať na posilňovaní mierovej cesty života celej Európy a na novej bezpečnostnej architektúre, ktorá nebude založená na potrebe posilňovania unipolárnej pozície pod vedením USA, ale na uznaní multiplurality.

Novej bezpečnostnej architektúre sa budú musieť prispôsobiť aj také nadnárodné štruktúry ako sú NATO a EÚ, pričom pre obe budú dané iba dve možnosti: a) buď dôsledná reforma alebo b) politický bankrot – ukončenie činnosti. V prípade NATO bude potrebné vrátiť sa do obdobia Ukrajiny pred štátnym prevratom vo februári 2014 a k dohode a zmluve RF s USA a NATO, ktoré predložila koncom roka 2021 RF a ktoré boli odmietnuté. Občania členských štátov majú dostať príležitosť rozhodnúť, či súhlasia s členstvom krajiny v NATO a za akých podmienok. V prípade EÚ bude potrebné rozhodnúť sa pre zmenu EÚ na medzinárodnú organizáciu rovnoprávnych národných štátov a teda k návratu suverenity členským štátom. Ak sa tento zámer s reformou EÚ nedosiahne, potom je potrebné, aby občania prijali rozhodnutie o ukončení členstva v EÚ, pretože zotrvanie v EÚ v súčasnej podobe má za úlohu definitívne dokončiť politickú integráciu EÚ na super štát a zrušiť národné štáty úplne.

Vyššie som uviedol, že zrejme príde čas, keď si budeme musieť vybrať medzi neochvejnou podporou strategického partnerstva s Ukrajinou a proti RF alebo sa zamyslíme nad tým, čo môže obyvateľstvu členských štátov NATO a EÚ ponúknuť RF svojimi politickými aktivitami a svojou vojenskou silou. V novodobých dejinách ČSR sme sa ako český a slovenský národ v minulom storočí v podobnej situácií – situácií rozhodovania sa – ocitli a výsledok bol katastrofálny. Zbavili sme sa možnosti brániť sa vojenskou silou proti fašizmu a preto český národ dostal do „daru“ Protektorát a slovenský národ dostal „slobodu“ pod ochranou fašistického Nemecka. Ešte jednotný český a slovenský národ pod vedením svojich politikov na možnosť politickej a vojenskej pomoci ZSSR ani nepomyslel a preto bol až vojnovými udalosťami k pomoci priamo dotlačený.

Slovenská klérofašistická vláda sa zamerala na strategické partnerstvo s Nemeckom. Terajšia vládna moc sa ešte nedokázala odpútať od strany nového európskeho fašizmu a preto sa podpory strategického partnerstva s Ukrajinou pridržiava, hoci možno v umiernenejšej forme ako doteraz. Čo však ostalo celkom v rovnakej politickej polohe, ako to bolo za fašistického Nemecka, to je absolútne presvedčenie, že RF nemôže v súčasnom období v prospech Európy a sveta zohrávať pozitívnu úlohu v žiadnom smere a preto stále platí, že nad RF je potrebné dosiahnuť víťazstvo a zničiť ju v prospech západného kapitalizmu na čele s USA. Podpora strategického partnerstva s Ukrajinou a proti RF je iba o silnom udržiavaní konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ proti RF. Predstavitelia vládnej moci na Slovensku, ak niečo vedia o plánoch Západu na zničenie RF, nemôžu naďalej presadzovať takú politiku, aby sme sa museli neustále a teda trvalo viazať hodnotovo na stranu Západu a proti RF.

Predstavitelia vládnej moci na Slovensku si preto majú dať za povinnosť, už aj po skúsenostiach z obdobia 2. svetovej vojny, vzdať sa povinnosti podporovať konfrontačnú politiku s Rf a nadviazať s RF vzájomne výhodnú spoluprácu. Tento „kopernikovský obrat“ v politike je potrebný a možný aj za situácie, že sme členmi NATO a EÚ a čo je hlavné – umožní nám do budúcnosti vyhnúť sa nežiaducich a možno aj tragických dôsledkov, ak sa USA, NATO a EÚ neumúdria. Ostať v „ochrannom zväzku“ s NATO, EÚ a USA a zároveň podporovať zástupnú vojnu Ukrajiny proti RF nepredstavuje žiadnu rozumnú, pragmatickú a mierovú cestu pre život slovenského národa. Vládna moc na Slovensku by sa mala poučiť z chýb klérofašistického štátu. Kyjevskej diktatúre dochádza živá vojenská sila, munícia a zbrane – to na jednej strane. Na strane druhej RF sa rozhodla bojovať za svoju existenciu na tejto planéte a za právo na dôstojné miesto medzi inými národmi sveta.

Úlohou našej novej vládnej moci musí byť rozhodnutie, ako čo najlepšie a iniciatívne prispieť k tomu, aby „demokratický“ Západ ustúpil zo svojich svetovládnych pozícií a teda aj plánov zničiť RF. Z našej strany by išlo o celkom mierovú cestu ústupu od konfrontačnej politiky s RF. Ak sa táto cesta nevyužije, potom definitívne rozhodnutie padne iba na spôsob riešenia vojenskou silou a teda bezpodmienečnou kapituláciou jednej zo strán konfliktu. Ktorá strana bude nútená podpísať bezpodmienečnú kapituláciu ? Ak vôbec existuje nejaká dejinná spravodlivosť a ak zoberiem do úvahy výsledok 2. svetovej vojny, tak je možné predpokladať, že bezpodmienečná kapitulácia bude povinnosťou strany nového európskeho fašizmu, založeného USA, NATO a EÚ vrátane kyjevskej diktatúry. Myslím si, že je možné predpokladať, že prvá a základná časť bezpodmienečnej kapitulácie sa bude týkať práve kyjevskej diktatúry, ktorá musí padnúť v rámci cieľov špeciálnej vojenskej operácie RF.

Ako dopadne bezpodmienečná kapitulácia európskeho fašizmu, to bude závisieť od viacerých okolnosti a predovšetkým od toho, či sa „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ zmieri s porážkou kyjevskej diktatúry a teda aj svojou porážkou na Ukrajine. Iba víťazstvo RF v tomto zorganizovanom vojenskom konflikte môže vytvoriť podmienky pre mierový život Ukrajiny a obyvateľstva v celej Európe. Iba víťazstvo RF na Ukrajine, spojené s denacifikáciou a demilitarizáciou Ukrajiny, umožní, aby si ukrajinský národ a občania v celej Európe mohli do čela svojich národných štátov zvoliť novú generáciu politických elít, ktorá sa definitívne rozíde s konfrontačnou politikou vo vzťahu k Ruskej federácií a teda potlačí všetky tie sily, ktoré vzkriesili fašizmus a nacizmus v Európe. Iba víťazstvo RF môže prispieť k tomu, aby „demokratický“ Západ bol donútený k mierovému ústupu z jeho doterajších hegemónistických (a s vojnou spojených) pozícií, pretože minoritná trieda západných kapitalistov dobrovoľne a na základe svojich nemorálnych dispozícií neustúpi.

A tak na záver sa ponúka aj takáto otázka: Mohla by nás, obyvateľstvo v Európe, tešiť myšlienka, že RF ako jadrová mocnosť prehrá vo vojenskom strete so Západom – Ukrajinou a že sa budeme môcť tešiť z toho, čo sa ďalej bude odohrávať na území Ukrajiny a v Európe vôbec ?

Koniec II. časti článku.

Pokračovanie v III. časti – záverečnej.

 

Dušan Hirjak

zdroj: https://blog.hlavnespravy.sk/33621/preco-lipneme-na-hodnotach-zapadu-ktore-ukrajinu-rusko-a-europu-vedu-do-zahuby-cast-ii/