Bratislava je od Slovenska izolovaná?

Videl som tú mapu po voľbách viackrát, kde Bratislava a Košice zvýraznené inou (modrou) farbou, volili úplne inak ako celé Slovensko.

Už to moju hlavičku-makovičku upozorňovalo, že v štáte dánskom s veľkými mestami nie je niečo v poriadku. Ale ako sa spieva vo východniarskej pesničke až teraz po skončení volieb českého prezidenta „hej až potom mi prišla, hej duma do rozuma“, keď som si uvedomil, aká je Praha dokonale izolovaná od celého Česka. Lebo predsa len v posledných voľbách v marci 2012 už aj Košice i Bratislava volili slobodnejšie a vzbúrili sa proti spôsobu videnia republiky, Európy a sveta aký produkujú v každodennom mediálnom smogu elektronické média nasáčkované v hlavnom meste Slovenskej republiky v Bratislave.

Jana Hamplová po zvolení Zemana za prezidenta napísala komentár, ktorý je v mnohom inšpiratívny aj pre analýzu pomerov na Slovensku: Setkávám se s tím na každém rohu. Pražský pohled a pražské komentáře je to, co škodí naší zemi nejvíce, protože jsou mimo realitu. A jedním z motivů, pro který se házely hlasy pro Miloše Zemana, je fakt, že Praha ostatním částem naší země prostě zoufale nerozumí. A ten, kdo nebydlí či nesídlí v Praze, ten jako by nebyl. Na starostu malé vesnice nebo malého města se kdejaký řadový úředník pražského obvodu dívá jako na venkovského burana, přitom kam se na něj hrabe. S prosíkem se jezdí na pražské úřady, jako by tu nebyly ony pro nás, ale my pro ně, pražské redakce médií občas píší tak, že zemědělci a živnostníci a jiní mimo Prahu upadají do mdlob, a tato propast mezi republikou a jejím řídícím centrem se zvětšuje každý rok.“

Slovenské pomery majú ešte špecifickejšie konotácie. Bratislava sa v posledných rokoch vedome a dokonale od ostatného Slovenska izolovala. V Bratislava vyrastá osobitá kategória ľudí, ktorí zvyšku Slovenska, jeho národných tradíciám, jeho duchu, jeho kultúre a jeho mysleniu ani cíteniu nerozumejú. Preto lebo nemajú ochotu a ani nechcú porozumieť. Neschopnosť prijímať realitu, život v akýchsi zahmlených snoch alebo v oparoch umelého dymu zo suchého ľadu ako na javisku diskotéky, robí z mnohých Bratislavčanov to, čo ostatnému-vidieckemu Slovensku dokonale prekáža. Začínajú sa nahlas pýtať, či vôbec potrebujú práve Bratislavu za svoje hlavné mesto, ktoré im nerozumie?

Poznal som aj videl desiatky mladých rozhľadených vlastencov, ktorí vedeli bez problémov prejaviť príslušnosť aj city k slovenskému národu, hrali divadlo, zúčastňovali sa na podujatiach Matice slovenskej, s rodičmi absolvovali výstupy na Kriváň vždy v auguste na počesť výstupu Štúra a jeho priateľov, tancovali vo folklórnych súboroch a ich vedomie slovenskej identity bolo prirodzene rozvinuté. Stačilo však, aby prišli študovať do národne bezvedomej Bratislavy... A keď som tých istých mladých ľudí videl po dvoch-troch rokoch, skoro som zaplakal. Podľahli a prispôsobili sa. Zvolili cestu ľahšieho odporu, aby prežili v cudzáckom prostredí hlavného mesta a radšej zatajili národnú identitu, než aby znášali citové vydieranie. Dostali sa do prostredia názorového rasizmu a teroru, kde sa medzi Bratislavčanmi všetko slovenské obracalo na posmech, Slováci boli nacionalisti a najväčší idioti v Európe. Výrobcovia strachu po istom čase mladých spontánnych aj nadšených slovenských vlastencov zahasili. Je to tragický postreh, ale ak chceli títo mladí ľudia, zväčša vysokoškoláci v tejto teroristickej atmosfére prežiť, museli zatajiť svoje prirodzené národné cítenie! V akej totalitnej spoločnosti to zase žijeme, súdruhovia demokrati? Takáto zvrátenosť sa nedeje v nijakom inom okolitom štáte, okrem Česka, ktoré naši bratislavskí a košickí mameluci tak radi v správaní kopírujú, a ktorého sa tiež chytá rakovina vykorenenosti a poklonkovania svetoobčianstvu. Veď Česi sami, aktivitami špičiek českých intelektuálov chceli sami po štyristo rokoch zvoliť za prezidenta opäť Nemca na Hradčany! To vypovedá o ich národnom bezvedomí...

Lenže rýchly úspech nikdy nebýva úspechom trvalým. Tak je to aj s procesom odnárodňovania slovenskej mládeže v hlavnom meste Slovenska v povýšeneckej Bratislave. Mladí ľudia, ktorí vyrastajú v takomto terore sa po istom čase takýmto obmedzeniam na chvíľku prispôsobia, ale po čase nasadia mimikry nezúčastnenosti, ktorá však netrvá dlho. Po čase sa začínajú vnútorne búriť, lebo atmosféra ekonomickej a teda aj duchovnej závislosti ich mladosti a slobodomyseľnosti nevyhovuje. Preto to nebude dlho trvať a mladí ľudia na Západe sa opäť ako na jar roku 1968 v Paríži a Nemecku (študentskí vodcovia Nemec Rudy Dutschke a Francúz Daniel Cohn-Bendit) pohnú do ulíc, a „tento súčasný primitívny feudálno-finančnícky pseudokapitalizmus“, v ktorom pre mladých ľudí Európy niet práce,  jednoducho zmetú!

Mňa však trápia pomery vo vysokoškolskom hnutí na Slovensku. Je na to už teraz jeden liek a nechápem, prečo ho mladí slovenskí vysokoškoláci nevyužijú. Ak sme si my za bývalého režimu v podmienkach vážnych obmedzení skutočnej slobody, vedeli založiť a mať Zväz vysokoškolákov Slovenska, ktorý nadväzoval na najlepšie tradície študentského hnutia z prvej ČSR, ako môžu slovenskí vysokoškoláci žiť bez vlastnej stavovskej organizácie? O čom vôbec premýšľajú a kto sa namiesto nich samých zastane ich záujmov? Aj táto politická bezbrannosť, preto bezradnosť až opustenosť svedčí akú generáciu mládeže sme si tu za dvadsať rokov „slobody“ vychovali. Mladých otrokov pripravených ohnúť chrbty, skloniť hlavy a poslúchať zamestnávateľov, ktorí plieskajú nad ich hlavami bičom a vyhrážkou vyhodenia z práce... Slovenskí študenti nemajú vysokoškolský časopis, my sme mali Echo bratislavských vysokoškolákov, a keď nám tajomník úvé KSS Pecho zrušil Echo vybojovali sme si Reflex. Slovenská vysokoškolská mládež sú opustenci, bezvedomci, takmer duchovní bezdomovci. Je to konštatovanie prísne, ale smutne presné. Ak jej potom prídu do cesty problémy ako napr. s detašovaným pracoviskom Univerzity A. Dubčeka v Púchove, musia na obranu vlastných záujmov využiť hneď ten najtvrdší spôsob, ostrý okupačný štrajk, lebo nemajú ako iným spôsobom upozorniť slovenskú spoločnosť na svoje problémy, napríklad článkami vo vysokoškolskom časopise. Na slovenskú vysokoškolskú mládež, Hviezdoslavom opísanú držiteľku rána sa, žiaľ, dnes, pri obrane národných a štátnych práv štátotvorného národa Slovákov v 21. storočí spoľahnúť nemožno. Bože, aká to bývala plejáda mládežníckych vysokoškolských spolkov aktivít a hnutí za prvej republiky a za prvej Slovenskej republiky: na internáte Svoradov vyrástli z mladých ľudovcov okolo novín Slovák a časopisu Vatra budúci najlepší talentovaní politici a umelci ľudovej strany (K. Sidor, F. Skyčák M. Urban, R. Dilong), ktorých sa obávala centralistická Praha, ak vyšli do ulíc. Mladí talentovaní pravicoví politici okolo časopisu Politika (I. Karvaš, P. Zaťko) stvorili jedinečnú koncepciu regionalistiky, a za Slovenského štátu ich prezident Jozef Tiso aj ako známych opozičníkov musel pozvať do spolupráce pri budovaní štátu, lebo nemal iných odborníkov, tak to boli špičkoví ekonómovia. Nasledovali ich mladí agrárnici Ján Ursíny a Jozef Lettrich, ktorí sa obaja prirodzene zjavili vo vedení Slovenského národného povstania. Z vysokoškolákov ľavičiarov a komunistov vyrástli jedineční intelektuáli okolo časopisu DAVŠíp (V. Clementis, L. Novomeský, J. Poničan, G. Husák), bez ktorých si SNP ani len nemožno predstaviť. A okolo Národných novín sa zgrupovali pravicoví národniari, teda politici a umelci (J. Paulíny-Tóth či M. Rázus), ktorí potom s ľudovcami vytvorili aj presadili do života myšlienku autonómie ako základu dnešnej našej slovenskej štátnej samostatnosti. Za to súčasná slovenská mládež je obrazom božej púšte a duchovnej Sahary. Nevidím nijaký pohyb, nijaké vlastné koncepcie a koncepty ako budovať štát a Slovensko: nič len holá ľahostajnosť. Našťastie, prišla čerstvá, vidiekom okysličená a pulzujúca krv do Mladej Matice, mladí vysokoškolskí vzdelaní ľudia najmä z východného Slovenska (Vranov, Bardejov, Svidník, Prešov, Košice, ale aj zo stredného Slovenska – Zvolen). Chválabohu sú to uvedomelí, charakterní a vzdelaní Slováci, povedal by som nielen noví štúrovci, ale vzdelaní rázusovci (M. Gešper, P. Madura, A. Mitaľ a ďalší). Slovensko ešte o nich bude počuť! Neplačú po kútoch, ale konajú. Posmeškári, ktorí nerozumejú matičnej myšlienke nevedia, že v na jej prsiach vyrástli nielen Štefan Krčméry, Jozef Škultéty, Ján Marták, Jozef Cíger Hronský, Jozef Cincík, ale ako mi osobne rozprával Vincent Hložník ako Matica finančne podporovala mladých umelcov, aby sa mohli v živote presadiť. Povedal mi, že práve aj za túto nezištnosť potom v rokoch 1990 – 1992 daroval zadarmo Matici slovenskej na Národný poklad viacero obrazov. Povedal mi: „Ak mi Matica v mladosti pomohla, je mojou mravnou povinnosťou to slovenskému národu vrátiť teraz, keď som známy umelec!“ Kto takto uvažuje zo súčasných mladých výtvarných umelcov, ktorých „objekty“ musia mať nadpisy, aby sme vedeli, čo vlastne vytvorili...

Vraciam sa k rozmýšľaniu prečo je Bratislava izolovaná od ostatného Slovenska. Bolo by ľahké generalizovať, ale nemám to v úmysle.. Len sa budem pýtať a verejne klásť otázky: Čo slovenskému vidieku najviac prekáža na správaní aj konaní Bratislavy a Bratislavčanov? 1. Nesporne najodpornejšia na Bratislavčanoch vcelku, ale aj jednotlivo je ich spupnosť a bezdôvodná až akási rasovo motivovaná nadutosť, pocit zvláštneho übermenšstva, ako by príslušnosť k Bratislave, robila automaticky z Bratislavčana lepšieho a schopnejšieho človeka; 2. Z toho vyplýva aj zvyklosť povýšenecky sa správať voči ostatnému Slovensku a sprievodným znakom tejto nadradenosti sú aj primerané arogantné spôsoby správania sa; 3. Slovenský vidiek na Bratislave neznáša odtrhnutosť obyvateľov hlavného mesta Slovenskej republiky od vnímania reality. Bratislavčania nemajú nijaké reálne vedomosti o tom, ako sa na slovenskom vidieku žije; 4. Najviac ale Bratislavčania vlastným myslením, ale aj správaním a konaním urážajú a zraňujú vlastenecké city Slovenska. Vyrástli v nej cudzorodé výhonky a tzv. skupinky tzv. angažovaných občianskych aktivistov – za všetkých postačí príklad Róberta Mihályho. Títo „občianski aktivisti“  celé svoje aktivity a konanie považujú za výstredný happening, za predvádzanie a producírovanie sa na verejnosti. Zmyslom ich konania nie je niečo zmeniť, iba na seba upozorniť a najmä – vidieť sa v médiách. Takáto sebaprezentácia je prejavom vyčleňujúcej sa pubertálnej samoľúbosti. Kedysi sa títo výrastkovia nazývali chuligáni. Starci v mojej rodnej dedine týchto výrastkov komentovali slovami: povedali: „Už nevedia čo robiť od vôle alebo, že sa nevedia zmestiť do vlastnej kože!“ (Nádherná priliehavá slovenská metafora!) ich konanie nepredstavuje nijakú občiansku angažovanosť, ani ochotu a odvahu k občianskym postojom, a už vonkoncom nie činorodosť; 5. Každý vzdelaný Slovák si začína klásť otázku, aká sorta ľudí sú vlastne títo Bratislavčania, ak sa proti ich choromyseľnej samoľúbosti a megalomanstvu, musí zvyšok Slovenska brániť petíciami pred nápadom odstraňovať Súsošie štúrovcov. Tých štúrovcov, ktorí do slovenského spoločenského a politického života priniesli najpokrokovejšie a najdemokratickejšie myšlienky a skutky. Je absurdné, aby primátori a starostovia miest, s ktorými je spojený život a dielo Ľudovíta Štúra, museli vypisovať na rokovanie bratislavského Magistrátu protestné listy proti odstraňovaniu Súsošia štúrovcov, ako to urobili starostovia a primátori Uhrovca, Liptovského Mikuláša, Levoče, či Zvolena a Modry. A keď iniciatívny hlupák (Werich: Kde blb-tam nebezpečno!) držiteľ dáždnika nad Havlom Ladislav Snopko prišiel s nápadom, aby sme najkrajšie nábrežie v Bratislave pri Dunaji nazvali po protislovenskom politickom naivistovi Václavovi Havlovi, tak sa musí zdvihnúť búrka nevôle, a zase musí nastúpiť petícia. Ďakujeme aj touto cestou prezieravému starostovi Ružinova Dušanovi Pekárovi, ktorý so svojím zastupiteľstvom prijali uznesenie, že sa nábrežie pomenuje na Nábrežie generála Milana Rastislava Štefánika. Čo s takými ľuďmi ako je Lacko Snopko, ktorý sa ešte ani dnes po dvadsiatichštyroch rokoch neprebudil z revolučného sna, a v takomto hlbokom útlme zaspí aj na večnosti; 6. Rozmýšľame nahlas: akú duševnú chorobu to chytili isté skupiny Bratislavčanov, že sa pre nich stala Jazdecká socha kráľa Svätopluka, nesporne jedného z najväčších stredovekých vládcov v strednej Európe – predmetom nevyberavých útokov? Skupinka protislovenských žoldnierov mala problém s dvojkrížom, ktorý všetci vzdelaní Slováci poznajú z čias Byzancie a príchodu vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, a ktorý ešte aj dnes svieti v oficiálnom znaku susedného Maďarska. Iba zlomyseľný manipulátor a vedomý podkušovač najnižších pudov davu, mohol vidieť v znaku na štíte kráľa podobou znaku Hlinkovej gardy z 20. storočia. Každý vzdelaný Slovák vie, že tvorca sochy sa inšpiroval erbom mesta Nitra a dvojkrížom, ktorý je z 13. storočia! Bola vari už vtedy nejaká Hlinková garda? No a hneď sa z dobrej a dostredivej myšlienky stane  predmet politického zápasu! Milí priatelia! Žijeme predsa v slobodnom svete. Ak sa slovenský národ, jeho poslanci Národnej rady SR a slovenskí občania ako prejav vlastenectva v dobrovoľnej finančnej zbierke na sochu vlastného kráľa vyzbierali a poskladali 150 tisíc eur, ako takáto iniciatíva môže u duševne zdravých ľudí (Marína Závacká, Štefan Šľachta, Štefan Holčík) vyvolať emócie na hrane šialenstva a etnickej nenávisti voči štátotvornému národu? Kam sme to dospeli? Žijeme ešte v štáte, kde je slobodný priestor pre dialóg, pre diskusiu a pre vyjadrovanie slobodných názorov, pre slobodné spolčovanie sa? Ale najmä pre rešpekt voči voľbe väčšiny, čo je základ princípu demokracie? Je možné, aby si slobodný štátotvorný národ, ktorý si vytvoril vlastný nezávislý štát, pýtal dovolenie od hŕstky menševikov, či môže slobodne konať, alebo vôbec konať? Alebo sa už vďaka samozvaným nátlakovým skupinkám ocitáme na pokraji novej totality? Názorová jednostrannosť (namiesto rešpektu voči pluralite!), ktorú si skupinky dobrodruhov v Bratislave vyšľachtili, a uverili, že ich jediný správny názor je aj všeobecne zaužívaná zvyklosť, ešte neznamená, že ak sa vedia Slováci mimo Bratislavy správať slušne, že to majú nátlakoví Bratislavčania považovať za prejav slabosti, teda, že sa vzdali presadzovania prirodzených nárokov či vlastných občianskych práv. Doteraz sme Slováci v každom povstaní ducha vyhrali; 7. Každý prejav názorovej intolerancie, názorový rasizmus, ktorý sa každý deň z protislovenských médií, ktoré sídlia zväčša práve v Bratislave, a šíri sa ako protislovenský smog, začína na ostatnom Slovensku vyvolávať logicky otázku, prečo a z akých dôvodov by mala Bratislava aj naďalej zotrvať ako hlavné mesto slobodnej a nezávislej Slovenskej republiky?; 8. Slováci si potom v skratkovom spojení vytvoria zrýchlený stereotyp, že každý kto žije v Bratislave, a správa sa aj zaujíma podobné postoje ako protislovenské žoldnierske médiá, je natoľko neslobodný, že by musel papagájovať tieto totalitné praktiky, keďže sa nevie proti ním vzbúriť a zachovať si slobodné myslenie. Preto si ostatné Slovensko myslí, že vlastné každému Bratislavčanovi je módne protinárodné a protislovenské správanie aj konanie. Tlak provokuje protitlak. Preto sa aj vytvára a navršuje stereotyp podvedomej nenávisti voči Bratislave. A táto podvedomá nenávisť narastá!; 9. Lenže média ani elektronické ani písané, nie sú celá Bratislava. A Bratislava, dokonca všetci obyvatelia Bratislavy! našťastie, nie sú ani nereprezentujú celé Slovensko!; 10. V bratislavskom názorovom gete žije skupina tzv. intelektuálov, ktorí patria do tzv. honorárovej mafie, ktorí si myslia, že si môžu dovoliť čokoľvek, akúkoľvek špinavosť alebo podraz, chrapúnstvo, nadávky, a samozrejmosťou sú už série narážok a potupných vulgárností voči slovenskému národu. Chceme ich vyviesť z omylu, že to tak nie je, a že to považujeme za nehumánne, protispoločenské, rozkladné a choré konanie. Títo duševní pacienti sa musia odísť liečiť do psychiatrických sanatórií. Existuje zákon, ktorý stíha tých, čo šíria rasovú a etnickú nenávisť. Teda chráni každého občana, teda aj štátotvorný národ. Rozdeľovanie spoločnosti, násilné preferovanie názorov skupiniek, ktoré ničia integritu spoločnosti, trafia ako bumerang tých, ktorí tieto idey vymýšľajú aj medzi občanov SR vypúšťajú. A ako ukazuje dávna i nedávna história, tieto idey narobili len škody a napokon vždy skrachovali. Nie je ďaleko okamih, keď sa majiteľom týchto myšlienok odtrhnutých od reality vypomstia a nahnevaný nezamestnaný slovenský národ sa pohne na Bratislavu. A ak príde tentoraz vôbec nie pred Úrad vlády SR, kam ho protislovenské média navigujú, ale pred sklené budovy Markízy, Plus 7 dní, ale, žiaľ, aj tzv. Slovenskej televízie a tzv. Slovenského rozhlasu, ale aj pred redakcie SME a Týždňa, ktoré vedome šíria duchovnú traumu. Potom budem zvedavý, kam sa samoľúbi redaktori pred hnevom davu ukryjú? Niet takej bezpečnej pivnice na celom Slovensku, aby dakto ukryl pred hnevom davu. Ak by som bol redaktorom osobitnej kasty vymývačov mozgov, začnem si rýchlo študovať so zvýrazňovačom v ruke skvelú esej Psychológia davu od Gustáva le Bona... Treba si podčiarknuť myšlienku: „História nás učí, že v okamihu, keď stratili moc mravné sily, ktoré tvorili chrbticu určitej spoločnosti, konečný rozklad vykonali brutálne a neuvedomelé davy.“. To, ak sa dakto z vlastnej samoľúbosti rozhodol nerešpektovať Slovákov ako štátotvorný národ s osobitou kultúrou, nie je ani nebude trvalým javom ani trvalým stavom slovenskej skutočnosti. Pohár trpezlivosti preteká, a preto samozvaných dobrodruhov na tento fakt dopredu upozorňujem, že sa blíži čas rátania. Je nielen neslušné, aby sa hlavné mesto SR Bratislava správalo arogantne voči zvyšku Slovenska. Zvyšuje sa tak priepasť medzi Bratislavou a ostatnými slobodnými občanmi slovenského vidieka. Ak by som bol primátorom Bratislavy, považoval by som moje upozornenie za vážne varovanie, aby sa fenoménom odcudzenosti a izolovanosti Bratislavy – presnejšie bratislavského názorového geta – zapodievali psychológovia, sociológovia, a vedci spoločenských vied. Ba neváhal by som na tému Odtrhnutosť hlavného mesta od Slovenska zvolať vedecký seminár. Každý, kto je čo i len trošku bystrý, si všíma ako vo vidieckych slovenských centrách rastie nenávisť aj počet útokov voči Bratislave a Bratislavčanom. Prejav skrytej nenávisti u mladých Slovákov vyrastá z toho, že Bratislava je oproti ostatnému chudobnému Slovenska zbohatlícka, žije si aj v kríze nad pomery. Vodiči s bratislavskými značkami na zbohatlíckych megaautách sa na cestách Slovenska správajú ako arogantní chrapúni. Preto sa zmnožujú prepichovania pneumatík áut s bratislavskými značkami, a pribudnú bezdôvodne odtrhnuté spätné zrkadlá a poškrabané laky na karosériách. Ale čo ak prídu na rad nástražné výbušné systémy ako nová zábavka? Čo potom milí arogantní Bratislavčania?

Za toto všetko, za tichú skrývanú nenávisť voči Bratislave môžu a sú zodpovední provokatéri z bratislavských médií a chuligáni typu Roberta Mihályho, ktorí sa nevedia zmestiť do vlastnej kože. Škodia celej Bratislave a vytvárajú jej imidž zdutého malomeštiackého geta. Politici sú tu aj nato, aby čím skôr určili diagnózu a začali pacientov liečiť. V Bratislave je vysoký prebytok tých, ktorí v slovenskej spoločnosti permanentne zvyšujú napätie. Takže už je načase povedať to nahlas a dôrazne slovami Romana Kaliského, ktoré vyslovil 11. marca 1992 na Námestí SNP: DOSŤ! Dosť bolo protislovenskej politiky na Slovensku a dosť jej bolo v Bratislave, v hlavnom meste nášho štátu!

1. apríla 2013

Drahoslav Machala, spisovateľ

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Oblečme si dresy

Slovo je hlavný nástroj dorozumenia. Dokáže vyjadrovať porozumenie, lásku, priateľstvo a sympatie. Môže však vyjadrovať aj opovrhnutie a nenávisť a môže byť aj zbraňou.

Vyhlásili bojkot festivalu Pohoda

Slovákov pobúril plánovaný islamský minaret.

Brífing venovaný ruskej zahraničnej politike

Na pôde Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike v Bratislave sa 30. októbra uskutočnil brífing pre slovenské média “Priority zahraničnej politiky Ruskej federácie v súvislosti so situáciou v Sýrii”