Kráľ Svätopluk

Našim čitateľom a všetkým slovenských vlastencom ponúkame možnosť, aby si prečítali vzácnu esej slovenského historika profesora Martina Homzu, študenta profesora Matúša Kučeru, ktorého nedávno ocenil poľský prezident Bronislaw Komorowski Rytierskym krížom rádu za zásluhy Poľskej republiky (11.12. 2012). Týka sa problematiky kráľa Svätopluka, jeho titulu kráľ a všetkých dôležitých súvislostí s týmto významným panovníkom starých Slovákov na Veľkej Morave. 

 

Pozrime sa na odmietnutie kráľovského titulu pre kráľa Svätopluka. Pozri najmä argumentáciu Ján Steihübel: Bol Svätopluk kráľom starých Slovákov? Nápis na podstavci Svätoplukovej sochy: Posudok pre PNRSR, 9 s. Autor vystúpil proti uznaniu kráľovského titulu Svätopluka a proti uznávaniu termínu starí Slováci. Problematika pre použitie termínu starí Slováci je podstatne zložitejšia a pokúša sa ju sumarizovať publikácia Etnogenéza Slovákov: Kto sme a aké je naše meno. Ed.: Richard Marsina a Peter Mulík. Martin: Matica slovenská, 2011, 212 s. (pozri najmä Ján Stanislav: Slovienin – Slovan – Slovák – Tót. In: Tamže, s. 138–145).

Argumentácia odmietnutia kráľovského titulu pre Svätopluka Jánom Steinhübelom je účelová. Napríklad na jednej strane tvrdí, že slovanský termín knieža „...bol pôvodne to isté čo u Germánov „kuning“, a uznáva že „kuning“ sa prekladá latinským „rex“; na druhej strane však tvrdí, že „knieža sa nestal kráľom a nebol ani „rex“, ale zostal len „dux“ a „princeps“ teda vojvoda a knieža. To je ale elementárna logická chyba. Ak totiž kuning znamená to isté čo knieža, potom knieža má rovnakú hodnotu ako kuning a do latinčiny sa to musí prekladať rovnako, totiž rex. V tomto duchu to skutočne franská analistika aj robí. Vonkoncom nie svojvoľne, ako jej to chce nanútiť Steinhübel, keď toporne vymenúva všetky jemu známe príklady, keď naši západní susedia nazývajú slovanské kniežatá titulom rex. Ak teda k roku 869 o Svätoplukovom Nitrianskom kniežatstve hovorí ako o regnum Sventibaldi (pozri pozn. 1), potom vládca tohto regnum, to jest Svätopluk, musí niesť titul rex. Ak by však rex neznamenalo knieža a teda ani kuning, ale len dux a princeps, potom je potrebné odobrať kráľovský titul nielen Svätoplukovi, ale aj anglosaským, švédskym, nórskym a iným germánskym kuningom, čo je samo o sebe úplne nezmyselné. No a úplne absurdné je, že ak by sme poslúchali logiku Steinhübla, museli by sme kráľovský titul odobrať aj samotným franským vládcom, počínajúc legendárnym Merovejom a Chlodovikom a končiac nikým iným, ale práve Karolom Veľkým. Všetci sa totiž vo vlastnom jazyku titulovali kuning (könig) = rex. Nie inak je tomu potom so Steinhüblovou interpretáciou svedectiev arabských autorov. Ako totiž píše a sám na základe svedectva arabského cestovateľa Ibn Hurdádbiho uznáva: „... a kráľ Slovanov sa volá qnāz (knieža)“. (pozri moderný a kritický preklad Ibn Hurdadbih : Kniha ciest a kráľovstiev. In: Ján Pauliny (ed. a trans.): Arabské správy o Slovanoch (9.–12. storočie). Bratislava: Veda, 1999, s. 89–96 (tu s. 90). Absurdnosť celej Steinhüblovej argumentácie kuning = knieža a kuning = rex, ale knieža ≠ rex, teda väzí v prostom zamieňaní obsahu a pojmov. Podobne zavádzajúcim je Steinhüblovo chápanie západoslovanského termínu kráľ, ktoré môžeme zhrnúť do vzorca – kráľ = rex. Ako je známe, slovo kráľ je denominatívum od franského Karola (Veľkého), rovnako ako od vlastného mena rímskeho konzula Ceasar je cisár, alebo cár. To ale nemôže znamenať, že pred Karolom Veľkým († 814) Slovania nemali kráľov, lebo mali, len ich, ako sme vyššie ukázali nazývali vo vlastnom jazyku kniežatá. Rovnako ako nemožno tvrdiť, že napríklad Číňania pred Ceasarom († 44 pred Kristom) nemali cisárov, lebo mali, len ich nazývali chuang-ti.

Západoslovanský termín kráľ má však o niečo iný význam ako knieža. Genéza jeho vzniku je so všetkou pravdepodobnosťou previazaná so zmenou statusu Veľkomoravskej ríše v systéme Franského kráľovstva (cisárstva), ktorý bol dôsledkom vojenských úspechov jej vládcu Svätopluka I. Nárastom významu Veľkomoravskej ríše však, podľa všetkého, prišlo k obsahovému posunu pôvodnej domácej titulatúry Svätopluka I. z kniežaťa (kuning, rex) na kráľ, to jest Karol všetkých Slovanov. Prvý záznam tohto titulu, aj keď nie v celkom jasnom kontexte sa vyskytuje už v staroslovenskom hagografickom spise Žitije Mefodija, ktorý bol napísaný bezprostredne po smrti svätého Metoda po 6. apríli roku 885 (pozri Žitije Mefodija. In: MMFH 2, s. 151) vo forme moravskij korol = moravský kráľ. Nový vladársky termín tak nepochybne zhodnocoval a obsahovo odzrkadľoval mocenský vzostup Svätopluka I. Nie inak tomu bolo s titulom Caesar > cisár > cár v Moskovskom veľkokniežatsve, ktoré si titul cár osvojilo za čias Ivan III. Veľkého v druhej polovici 15. storočia.

Tento vzostup formálne reflektoval v roku 884 rovnako cisár Karol III. Tučný v Tulne, keď od Svätopluka osobne prijal vazalský sľub, čo možno interpretovať len tak, že ho povýšil nad iné kniežatá Franskej ríše. Takto napríklad Idzi Panic: Ostatnie lata Wielkich Moraw. Katowice: Wydawnictwo Uniwersytetu Śląskiego 2000, 239 s. (tu s. 36 a ďalšie) ako aj pápež Štefan V., ktorý Svätopluka tituluje priamo rex Sclavorum = kráľ Slovanov (pozri pozn. č. 3). Svätoplukovo výnimočné postavenie v systéme neskorej Franskej ríše navyše formálne legitimizoval aj jeho sobáš s členkou rodu Karolovcov, sestrou Arnulfa, ktorej tradícia príznačne prisúdila meno Gizela (Aventini Annales Boiorum, in: MMFH 1, s. 365–366). V tomto duchu tiež Svätopluka reflektujú aj dobové arabské pramene napríklad Ibn Rusta: Kniha o vzácnych drahocennostiach. In: Ján Pauliny (ed. a trans.): Arabské správy, s. 99, ktorého dielo bolo zostavené začiatkom 10. storočia a v preklade J. Paulinyho znie: „Ich (Slovanov) panovník je korunovaný. Poslúchajú ho a konajú podľa jeho príkazov. (...) Najvýznamnejší a najznámejší je medzi nimi je vladár, ktorý má hodnosť vládcu vládcov (knieža kniežat). Volajú ho Svätopluk.“ Západoslovanskú vladársku terminológiu navyše prevzala aj terminológia byzantská a tiež vladárska terminológia formujúceho sa Uhorského kráľovstva, ako to dokazuje nápis na gréckej časti (corona graeca) uhorského korunovačného klenotu, známeho od 13. storočia ako corona sacra, alebo tiež zaužívane, hoci aj nepresne – Svätoštefanská koruna. Ak bola koruna skutočne vyrobená pre Gejzu I. Veľkého (uhorský kráľ 1074 – 1077), grécky termín krales = kráľ, ktorý je súčasťou nápisu (Geovistas pistos krales Tourkias) musí byť starší. Znamená to však aj to, že je starší aj ako samotné Uhorské kráľovstvo. Nuž a tiež to, že v skutočnosti bol v 11. storočí na svete len jeden jediný nositeľ a dedič tohto starého západoslovanského titulu a tým bol Gejza I. Magnus, pôvodne nitriansky vojvoda a neskôr skutočný uhorský kráľ (1074–1077).

V tomto kontexte podobne svojvoľne a úplne neprimerane pôsobí aj spôsob akým sa Ján Steinhübel vyrovnáva s argumentmi, ktoré v prospech Svätoplukovho kráľovského titulu priniesol svojho času Ľubomír Havlík, hlavný redaktor najpodstatnejšieho súboru prameňov, ktoré sa viažu k dejinám Veľkej Moravy – Magnae Moraviae Fontes Historici. Ide tu o výklad relácie dobového kronikára Regina z Prümu (840–915), ktorá sa viaže k roku 890 a podľa ktorej Kráľ Arnulf udelil Svätoplukovi, kráľovi moravských Slovanov České vojvodstvo (tu MMFH 1, s. 142 – 144). Steinhübel tu dôvodí, že pokiaľ ide o následné rozprávanie kronikára o povznesení do kráľovského úradu, mala sa táto týkať iba Arnulfa, ktorý sa skutočne stal v roku 887 východofranským kráľom. Argument pre takýto výklad je naozaj pozoruhodný: „Pýtame sa (Ján Steinhübel) či „do hodnosti kráľovstva (hodnosť kráľovstva ?) bol povýšený“ (in regni fastigio sublimaretur) Arnulf alebo Svätopluk? Keďže Regino píše v jednotnom čísle, má na mysli len jedného z nich.“ Nuž, a keďže Steinhübel už vie, čo chce dokázať, vie aj to, že kronikár nemôže mať na mysli – kráľovský úrad Svätopluka! Autor týchto naozaj pozoruhodných vývodov sa to opovažuje tvrdiť i napriek tomu, že kráľovská hodnosť Svätopluka ako „kráľa moravských Slovanov“ (Zuendibolch Marahensium Sclavorum rex) sa v analyzovanej relácii zmieňuje len niekoľko viet predtým. Okrem krkolomného prekladu Jána Steinhübla, je potrebné sa na tomto mieste ešte zmieniť o tom, že predmetom analyzovanej relácie je darovanie Čiech Svätoplukovi. Z jazykového hľadiska je Svätopluk podmetom rozprávania. Svätopluk je jeho hlavným hrdinom, preto je aj z kontextu jasné, že keď Reginon hovorí o jeho povýšení do kráľovskej hodnosti, myslí tým len a len Svätopluka. O tom, ako sa stal kráľom Arnulf navyše pojednáva na celkom inom mieste a preto nemá dôvod to opakovať dva razy. Pozri klasickú edíciu Reginoni abbatis Prumiensis: Chronicon cum continuatione Treverensi. Ed.: Fridericus Kurze. In: Monumenta Germaniae Historica: Scriptores rerum Germanicarum in usum scholarum (ďalej MGH SRG in us. schol.). Hannoverae: Hahniani, 1890, 196 s. (tu s. 127 a 128). Nuž a na koniec len toľko, že s prekladom „König (rex) Zwentibald“ v súvislosti s uznaním anexie Čiech, ako ju podáva Regino, nemajú problém ani súčasní nemeckí historici. Pozri Heinz Dopsch: Arnolf und Südosten – Karantanien, Mähren, Ungarn. In: Kaiser Arnolf: Das ostfränkische Reich am Ende des 9. Jahrhunderts: Regensburger Kolloquium 9. – 11. 12. 1999. Ed.: Franz Fuchs a Peter Schmidt. München: C. H. Beck, 2002, s. 143–186 (tu s. 165, podobne aj na inom mieste s. 166 a i.). Pozri aj heslo Hlaváček, I.: H. Böhmen: König, Königtum. In: Lexikon des Mittelalters (ďalej Lexma).

O účelovosti argumentácie Jána Steinhübela ďalej hovorí aj to, že prosto anticipuje, presúva neskoršie právne normy, podľa ktorých pre ustanovovanie kráľov do ich hodnosti, bol potrebný súhlas cisára alebo pápeža, ktorý sa vyvinuli najneskôr v11. storočí, na starší právny stav 9. storočia. V súvislosti s charakterom nášho článku už je len potrebné dodať, že zaznávanie kráľovského titulu Svätopluka bolo vždy súčasťou negatívnej tendencie legendarizácie tohto panovníka a preto, ako sa pokúsime ukázať nižšie, každá z negatívnych relácií o Svätoplukovi notoricky zaznáva Svätoplukov kráľovský titul (takto najmä uhorská tradícia). Oproti tomu pozitívny obraz o tomto panovníkovi, ktorý vznikol najmä v českej, nemeckej a južnoslovanskej stredovekej spisbe, nikdy o jeho kráľovskom titule nepochyboval. Pozri Thilo Offergeld: Reges pueri: Das Königtum Minderjähriger im frühen Mittelalter. Hannover: Hahnsche Buchhandlun, 2011, 862 s. O niečo iný názor má Ferdinand Uličný: Panovník Svätopluk I. – knieža či kráľ? Studia Historica Tyrnaviensia, roč. 11–12, 2011, s. 39–50.

Profesor Martin Homza

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Založili Uhorsko Slováci?

Ak sledujete môj blog pravidelne, viete, že sa primárne venujeme histórii Novohradu za posledných asi 150 rokov, o ktorej sa snažíme aj čo-to publikovať.

Slovenský a český 14. marec 1939 vo svetle archívnych dokumentov

Predsedníctvo Slovenskej národnej rady r. 1990 vymenovalo profesora Ďuricu za experta Komisie historikov na vypracovanie odborných štúdií k dejinám Slovenska 20. storočia.

Údel ekonómov

Veľkým údelom,  povinnosťou ekonómov je aj vychovávať, ekonomicky vzdelávať občanov.