Tatíčkomasarykovský hnojníček

Namiesto úvodu

 

Z Krátkeho slovníka slovenského jazyka

 

4., doplnené a upravené vydanie Bratislava: Veda 2003.)

1. česko-slovenský príd. český a slovenský al. slovenský a český; k názvu býv. štátu Česko-Slovensko: dvojjazyčný č.-s. slovník
2. československý príd. hist. český a slovenský v jednote, t. j. (v duchu čechoslovakizmu) popierajúci národný princíp v slovensko-českom vzťahu, skr. čs.: (jednotný) čs. jazyk, národ.

 

Prvú Československú (sic) republiku sa snažia ideológovia a agitátori čechoslovakizmu prezentovať, ako nedostihnuteľný vzor právneho štátu, demokracie a humanizmu v strednej Európe.

Téma čechoslovakizmu a čechoslovakizácie bola, až na krátke obdobie     1. Slovenskej republiky, takmer 70 rokov, tabu. A pre mnohých slovenských (ale aj českých) historikov, politológov, politikov a novinárov je to tabu dodnes. Je najmä v našom – slovenskom – životnom záujme, aby sme toto tabu (bez zbytočných emócii a bez zbytočných obáv) definitívne zbúrali. Preto sa treba v prvom rade dôsledne zaoberať práve 1. Československou republikou a šíriť získané informácie všetkými dostupnými kanálmi. Ak som si dovolil nazvať tento štát tatíčkomasarykovským hnojníčkom, tak jednoducho preto, lebo je to veľmi výstižné pomenovanie, ktoré ukazuje jeho skutočný charakter. Zlá viera, či zlý úmysel (bad faith/mala fides) českej strany už pri rokovaniach o základných dokumentoch novovznikajúceho štátu, ako aj zrada viacerých slovenských činiteľov pri obrane slovenských záujmov (z vypočítavosti a snahy o osobný prospech) a tiež pokrytectvo českej strany, ktorá koloniálne praktiky vydávala za bratskú pomoc Slovensku na jednej strane a dôverčivosť a naivita slovenskej strany pri rokovaniach o vytvorení spoločného štátu na strane druhej, nemohli z novovzniknutého štátu urobiť nič iné, ako hnojníček. Je dobré, ak veci nazývame ich pravými menami. Prvá Československá republika sa nesmie stať posvätnou kravou - posvätné kravy do európskej kultúry nepatria.

 

 

T.G. Masaryk

 

Personifikáciou 1. Československej republiky je Tomáš Garigue Masaryk. Keďže z jeho osoby urobili čechoslovakisti ikonu a legendu, je potrebné na úvod povedať niečo o jeho pôvode a živote. Tomáš Masaryk sa narodil 7. marca 1850 v Hodoníne na Moravskom Slovensku a zomrel 14. septembra 1937 v zámku Lány v Česku, v sídle hlavy štátu dnes už nejestvujúceho štátu, ktorého bol jedným z hlavných zakladateľov a dlhoročným prezidentom. Podľa matričných dokumentov bol synom moravského Slováka Jozefa Masaríka (v roku 1823 ktorý sa písal Maszárik, z čoho Tomáš časom urobil „Masařík a nakoniec Masaryk). Keď sa potom v roku 1878 oženil s Američankou menom Charlotte Garrigue, vsunul si do mena jej priezvisko ako svoje druhé meno a písal sa Tomáš Garrigue Masaryk, skrátene Tomáš G. Masaryk. Sám často o sebe hovoril: „Ja jsem byl vlastně na půl Slovačiskem od malička; můj otec byl Slovák z Kopčan, mluvil slovensky do smrti, a i já jsem mluvil spíš slovensky - nejakého rozdílu mezi Slováky uherskými a moravskými, mezi kterými jsem jako dítě rostl, nebyl jsem si vědom.“ Napriek matričným záznamom a napriek vyjadreniu Samotného T.G.M., sa o jeho pôvode vedú stále polemiky. Podľa českého historika Josefa Kalvodu, pôsobiaceho v americkom Hartforde, ako profesor (štát Connecticut, USA) na základe zistených časových dokumentov, biologickým otcom Tomáša bol židovský finančný barón Nathan Redlich z Viedne (pozri veľmi dôkladne dokumentované dielo J. Kalvodu The Genesis of Czechoslovakia). Rodina Nathana Redlicha mala v prenájme štátne majetky pri Hodoníne a Čejči, ktoré spravoval jeho podobne zámožný súkmeňovec Fleischmann. Redlichovi sa zapáčila dcéra ponemčeného krčmára a mäsiara Josefa Kopaczeka Theresia, ktorá pracovala ako panská kuchárka u Fleischmannovcov. Keď potom Theresia zostala od Redlicha tehotná vydali ju za panského kočiša Jozefa Maszárika zo slovenských Kopčian, ktorého za to odmenili tak, že z neho urobili panského šafára. Jozef po prvý raz videl zblízka svoju, o desať rokov staršiu, manželku Theresiu v deň ich svadby. O necelých sedem mesiacov sa im narodil syn, ktorého dali pokrstiť menami Thomas Johann. Takže skutočným úradným občianskym menom sa chlapec volal Thomas Johann Maszárik. Redlich sa viac o Theresiu nezaujímal, ale dával jej vyplácať alimenty prostredníctvom advokáta JUDr. Aloisa Pražáka z Uhorského Hradišťa, ktorý mal advokátsku prax v Brne. Alimenty pre Tomášovu matku po smrti advokáta Pražáka vyplácal aj Pražákov syn Otokar, ktorý prevzal jeho advokátsku prax v Brne. Chlapca Tomáša vychovávala jeho matka. Masarykovým materinským jazykom bola nemčina, sám však ako, svoju národnosť vždy uvádzal: „bohmish“, hoci sa nikdy nenaučil vyslovovať české „ř“. Masarykova stará matka sa volala Tekla Wurm. Napriek silnej katolíckej výchove zo strany jeho matky, sa Masaryk počas štúdií vo Viedni úplne od Katolíckej cirkvi odvrátil a stal sa popredným členom tamojšej slobodomurárskej lóže. Po uzavretí manželstva s Charlie Garrigue a vstupom do rodiny Garrigue, si Tomáš nielen zaistil veľmi solídne finančné úzadie, ale vošiel aj do ešte tesnejšieho kontaktu so slobodomurárstvom. Čechoslovakisti sú osobitne hákliví na to, ak niekto spomenie Masarykov čiastočne židovský pôvod, a to napriek tom, že sám Masaryk túto skutočnosť nikdy nepopieral. Každého kto to čo i len naznačí okamžite označia za antisemitu, prípadne za fašistu. V tejto súvislosti je dosť zaujímavá epizóda z augusta 1919, keď pri návšteve britského vyslanca v Československu Cecila Goslinga, na zámku v Kolodejoch v rozhovore o politických otázkach, ktorý viedli počas niekoľkohodinovej jazdy na koňoch Masaryk vyhlásil, že: „… židia na Slovensku a v Rusínsku, v počte okolo 250 000, budú odstránení zo všetkých zamestnaní, v ktorých by mohli škodiť republike. Rovnaká politika bude platiť v školstve.“. Zdá sa teda, že Masaryk, sám zmätený svojim pôvodom (nevedel čí je), a tiež v snahe povedať vždy to čo sa (podľa jeho úsudku) od neho v danej situácii očakávalo, bol ochotný vyriecť čokoľvek. To však nesvedčí o filozofovi a humanistovi, skôr je to obraz vnútorne rozorvaného konformistu. Čo na to židovská obec? Nebol T.G.M. takto náhodou antisemita? Masarykov syn Jan však svoj židovský pôvod nikdy netajil, ba verejne sa k nemu hlásil. Ako príklad možno uviesť, že na prednáškovom večere na tému „Židovská otázka u nás“ v apríli 1947 vo svojom prejave povedal: „Zdá sa, že sa nás tu zišlo veľa Židov, 28 percent sedadiel by bolo treba prenechať kresťanom. My Židia to vieme, no nevedia to tí druhí. Ja tých Židov mám v krvi od narodenia.“. Keď sa Masaryk pustil do politiky spolupracoval s pôvodne mladočeskou stranou, za ktorú bol aj zvolený za poslanca do viedenského Reichstagu. Neskôr sa priblížil k strane „realistov“ a čoskoro sa stal jej popredným ideológom. V roku 1907 bol opäť zvolený za poslanca do viedenského Reichstagu. Na ríšskom sneme rečnil potom v zmysle oddanosti vládnucej dynastii, ale súčasne už v tom istom roku bol plateným agentom anglickej tajnej služby.

Čechoslovácki ideológovia a agitátori nám tlačia do hláv najmä dva kaleráby. Po prvé, že Masaryk (keďže sám bol sčasti Slovákom) ma rád Slovákov a po druhé, že zachránil slovenský národ pred maďarizáciou. Podľa prof. Alberta Pražáka Masaryk v roku 1882 prišiel do Prahy „s rozhodným úmyslem, že bude pracovati pro všecky tyto české země, to jest pro Čechy, Moravu, Slezsko a Slovensko.“. V memorande Independent Bohemia, ktoré v roku 1915 Masaryk predložil britskému ministrovi zahraničia, nehanebne tvrdil, že „Slováci jsou Čechy, pres to, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka“. Pre francúzsky denník Le Petit Parisien zo 14. septembra 1921 sa (už ako prezident) T.G. Masaryk na  otázku redaktora o Slovákoch vyjadril: „Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy.“ A potom dodal : „Zakladáme na Slovensku školy. Musíme počkať na ich výsledky. O jednu generáciu nebude rozdiel medzi dvoma vetvami nášho národa.“. Vyjadril sa dokonca aj tak, že: „… český národ jest i pod Tatrami.“. Tak toto bola tatíčkomasarykovská „láska“ k Slovákom. Zo samej lásky nám namiesto maďarizácie naordinoval čechoslovakizáciu, ako dočasný proces smerujúci k definitívnemu riešeniu t. j. k čechizácii Slovákov. A tomuto človeku postavili čechoslovakisti na bratislavskom Vajanského nábreží sochu. Určite sa obaja (ako Vajanský, tak aj Masaryk) obracajú v hroboch.

A aké boli názory niektorých súčasníkov na osobu T.G. Masaryka? Začnem názorom švajčiarskeho literárneho kritika a znalca slovenských pomerov, akým bol William Ritter, ktorý gratuloval Vajanskému k jeho románu Kotlín (v ktorom Vajanský viedol polemiku s Masarykom podporovanými hlasistami) a sľúbil, že napíše pozitívnu kritiku Kotlina do Mercure de France. Neskôr vo svojom románe Slovenské dievča dal odpornému hrdinovi meno Masaryk. V Národných novinách nešetril Vajanský kritikou „pražského humanizmu, realizmu a internacionalizmu“ a neváhal Masaryka a jeho stúpencov biľagovať prívlastkami ako „lump, vagabund, poltron, šašo, oplan“. Vo svojom liste Júliusovi Grégrovi do Prahy sa Vajanský veľmi tvrdo vyjadril: „Masaryk, tento neobrezaný žid, karikatúra Nietzscheho, pokazil nám zopár mladých ľudí, zväčša bezdarných a len namyslených a nabubrených - no, to sme už preniesli, už sa im všetko smeje.“. Z ďalších slovenských osobností sa na Vajanského stranu pridali univ. prof. František Jehlička-Margin, ktorý tvrdil, že sa Slovensko musí brániť proti jedu Masarykovej filozofie a musí odmietať hlasistický realizmus a altruizmus. Terézia Vansová utešovala Vajanského, „aby sa netrápil s Masarykom, ktorý dokáže brániť žida a súčasne hanobiť brata“. František Šujanský „hlasisty přímo proklel pro jejich nekřesťanskost, neslovenskost a odboj vůči Vajanskému“. Aj univ. prof. Ján Kačala sa pochvalne vyjadril o slovenskom odpore proti pro-masarykovským hlasistom. K tomuto domácemu odporu sa pridali aj Slováci v Amerike, ktorých hovorca a redaktor tamojších Národných novín Peter Víťazoslav Rovnianek sympatizoval s Vajanským a v mene ním založeného Národného slovenského spolku odmietol Masarykovi (na jeho s prosbou o podporu čechoslováckeho Hlasu) akýkoľvek príspevok. Na stranu Vajanského sa pridala aj taká osobnosť slovenskej kultúry, akou bol Pavol Országh Hviezdoslav, ktorý (svojho času) tiež pestoval priateľstvo s Masarykom aj s inými českými činiteľmi. V liste z 13. augusta 1901 Vajanskému napísal: „Práve čítam Tvoj román (Kotlín) i - neviem sa od neho odtrhnúť: tak ma zaujíma, tak ma púta. Obdivujem Ťa, brat môj, a z plna srdca gratulujem našej drahej slovenčine ku nehynúcemu šperku a ozdobe, aké sa jej za podiel dostali z bohatstva ducha Tvojho. Sláva Ti, nekonečná sláva!“. Podobne sa pridal na stranu Vajanského aj Jozef Škultéty, ktorý tiež dovtedy patril medzi priateľov T.G. Masaryka a bol známy svojou zmierlivou a vyrovnanou povahou. Dokonca aj na českej strane niektorí autori ako Vilém Mrštík v časopise Moravsko-slezská revue, Karník v časopise Vlast a Mentor v časopise Kazatelna pozitívne posudzovali Kotlín. Autor historických románov Alois Jirásek v ďakovnom liste uistil Vajanského, že sa mu román páči. Národní listy odtlačili ukážku z Vajanského diela s krátkym redakčným úvodom, v ktorom poukazovali na to, že román je „znamenitou analysou současného stavu slovenské duše“ a že vyniká „zvláštni idejnou prohloubeností látky“. Nešlo tu teda o spor medzi Slovákmi a Čechmi ale medzi vlasteneckými Slovákmi a Čechoslovakistami.

Na záver tejto časti musím povedať, že celá Masarykova politická činnosť bola založená na obnovení českej štátnosti, rozšírenej a posilnenej územím Slovenska a jeho obyvateľmi. Išlo mu o to posilniť numericky a priestorovo český národ anexiou Slovenska k historickým krajinám niekdajšieho Českého kráľovstva a postupnou asimiláciou Slovákov do ním vyfantazírovaného početného „československého národa“. Kult osobnosti, ktorý bol budovaný už za jeho života by mu mohli závidieť mnohí diktátori. Je však už načase tento kult načisto pochovať – jeho zvyšky neustále infikujú politické prostredie a veľmi škodia slovensko–českým vzťahom.

 

 

Spojenie Slovákov s Čechmi

 

Emancipačné snahy slovenského národa sa uskutočňovali nielen v Uhorsku ale aj v zámorí a práve snahy amerických Slovákov mali zásadný význam. Americkí Slováci sa však pôvodne celkom jednoznačne orientovali na dosiahnutie uznania slovenskej nezávislosti. V roku 1909 Jozef Hušek, redaktor najrozšírenejšieho časopisu amerických Slovákov Jednota v úvodnom článku tohto najrozšírenejšieho časopisu napísal: „Cieľom Slovákov by malo byť neodvislé Slovensko! To je zákonitý, prirodzený, z povinnej obrany vyplývajúci cieľ.“ V roku 1911 Hušek už jednoznačne odmietol „českú voľnomyšlienkarskú demokraciu, ktorej náčelníkmi sú Masaryk a Mácha,“ a Čechom odkazoval: „Páni pobratimci, nenúkajte nám vašu česko-slovenskú vzájomnosť. O Vašu lásku nestojíme. Z našej Vám okúsiť nedáme. Šovinisti nie sme, ale chceme zostať národom slovenským a Čechom bratmi. Nechceme nasledovať príklad moravských Slovákov.“. Proti nezmyslom o jednotnom československom národe Jednota protestovala aj takto: „My odprvoti hájime stanovisko, že Slováci sú národ osobitný, že sme s bratmi Čechmi dvaja, a nie jeden. My Slováci sme Slováci, a nie Česi, ani Čechoslováci.“. Neskôr americkí Slováci podľahli Masarykovým falošným sľubom najmä z dôvodu, že dohody, ktoré im buď priamo alebo prostredníctvom ním riadených spolkov podsúval, sľubovali slovenskému národu rovnoprávnosť a federatívne usporiadanie budúceho spoločného česko-slovenského (sic) štátu (Clevelandská dohoda) alebo aspoň autonómiu s vlastným snemom, vlastnou správou a vlastnými súdmi (Pittsburská dohoda). Avšak napriek dohodám, ktoré jednoznačne hovorili o dvoch národoch (českom a slovenskom) už 18. októbra 1918 vydal Masaryk vo Washingtone „Vyhlášení nezávislosti československého národa dočasnou vládou Československa“, v ktorom o slovenskom národe a o jeho štátnosti nebolo ani už stopy. Z Tokia protestoval proti tomuto vyhláseniu Milan Rastislav Štefánik veľmi tvrdým telegramom, lebo s tým vyhlásením, na ktorom našiel podpísané aj svoje meno, hoci o ničom nevedel, vo viacerých bodoch nemohol súhlasiť. Toto bol pravdepodobne začiatok jeho konfliktu s Masarykom a Benešom, ktorý vyústil do jeho tragickej smrti. Masarykova vierolomnosť sa prejavila, keď sa snažil spochybniť právnu relevantnosť Pittsburskej dohody. Masaryk pokojne vyhlásil: „Než hlavní věcí je, že dokument té úmluvy je podvržený, je falsum; nejen proto, že se naň podpisovali lidé dodatečné, nýbrž hlavné proto, že v dobé, kdy američtí Slováci si té úmluvy přáli, (slovenská) Liga legálne neexistovala, byla státem uznána teprve 1919. Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže štát státním aktem.“. To je jeden z dlho tajených dokumentov, ktorý veľmi jasne odráža psychický, etický aj intelektuálny profil T.G. Masaryka. Kým potreboval Slovákov a ich doláre neváhal podpísať aj ich požiadavky. Ale keď sa stal hlavou (aj s ich pomocou založeného) štátu, tak pokojne vyhlásil v Pittsburghu s nimi uzavretú dohodu za „falzifikát.“ (Ak vrcholný predstaviteľ jedného z účastníkov dohody, ktorý je zároveň aj autorom textu dohody, spochybní jej právnu relevantnosť, je namieste položiť si otázku, či tento účastník dohody konal, pri jej uzatváraní s dobrým úmyslom.).. Na takéto nečestné, a najmä hlavy štátu nedôstojné, vyhlásenie nemohli nereagovať nielen americkí Slováci, ale aj českí podpisovatelia Pittsburskej dohody. Jeden z popredných českých podpisovateľov, vtedy tajomník Českého národního sdružení v USA, potom tajomník odbočky Česko-Slovenskej národnej rady v Amerike, po roku 1918 vyslanec Česko-Slovenskej republiky vo Washingtone, D. C., a následne v Tokiu - americký právnik Karel Pergler - ktorý sa stal aj poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, vo svojom prejave na jeho zasadaní dňa 22. februára 1930 vyhlásil: Pittsburská dohoda nie je falzum. Rozširovať správy o Pittsburskej dohode, že ona je falzum, je nevecné. Nie je to správne a nezodpovedá to historickej pravde. Tieto veci je treba povedať otvorene. Pittsburská dohoda bola podpísaná za mojej prítomnosti. Prinesený text bol koncept, pán prof. Masaryk ho vzal v Elk Hal, urobil v ňom niektoré zmeny a potom ho podpísal. Nikto nech netvrdí, že ten text je falošný. Ten text je správny. Kým bol podpísaný? Nami všetkými. Ale konštatujem výslovne znovu, že som vtedy mal určité námietky aj proti Washingtonskej deklarácii. Videl som v tom zasahovanie do práv národa. My za hranicami sme si však predstavovali štát ako istý druh federatívneho útvaru a námietok proti tomu nebolo. Mne bolo to čiastočne juristickým stanoviskom, že nemáme právo za hranicami tieto veci robiť. Ale keď to bolo podpisované, podpísali sme. Ostatne, celý text je autentický. (...)“. Na situáciu reagovala aj Slovenská Liga v Amerike, ktorá vo svojom Memorande z roku 1922 vyhlásila, že: „… tento dokument bol znova potvrdený dňa 14. novembra 1918. (...) Pittsburská dohoda nie je falzum ani preto, lebo vraj niektorí sa na ňu dodatočne podpísali. Tí ľudia mali na to právo. Keď podpíšem dodatočne zmenku, preberám celý záväzok a nestáva sa zo zmenky falzum.“. Podľa posudku advokátskej kancelárie Alter, Wright & Barron z Pittsburghu z 23. apríla 1930 bola Pittsburská zmluva v poriadku a je právne relevantným dokumentom pretože nešlo dokument súkromného (obchodného) práva a USA nie sú policajným štátom a nepoznajú vôbec pojem schvaľovania stanov. Masaryk však tieto vyjadrenia o platnosti Pittsburskej dohody ignoroval, a to aj napriek tomu (alebo možno že práve preto), že nepochybne dokazovali, že jeho tvrdenia o neplatnosti tohto dokumentu boli lživé a falošné. V anglosaskom práve existuje pojem bad faith (lat. mala fides). Znamená to opak dobrej viery, čo všeobecne vyjadruje snahu niekoho podviesť, prípadne (už od začiatku rokovania o dohode) po uzavretí dohody odmietnuť plniť záväzok vyplývajúci z dohody, nie však v dôsledku chyby, alebo omylu, ale zámerne, so zlým úmyslom. Ajhľa aký to férový právnik-filozof a „tatíček“. Na Slovensku žije istá predstava, že pokiaľ E. Beneš bol vierolomný slovákožrút, tak T.G. Masaryk bol prezident filozof, prezident zakladateľ a prezident osloboditeľ, teda slušný človek. Zdá sa však, že Beneš bol vedľa Masaryka len slabý amatér – bude vecou historikov celú pravdu o T.G.M. vyniesť na svetlo božie a ukázať ju najmä Slovákom.

V Martine sa 29. októbra 1918 zišlo vyše 200 zástupcov z celého Slovenska. O tom, že v Prahe 28. októbra už vyhlásili Česko-Slovensko ešte nič nevedeli. Tridsiateho októbra sa doobeda ešte diskutoval stupeň jednoznačnosti prihlásenia sa k česko-slovenskému štátu z obavy pred násilnou reakciou zo strany Maďarov. Napokon sa zhodli na upravenom znení, ktoré predložil Samuel Zoch. O 14. hodine sa konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom najprv Matúš Dula referoval o situácii, potom Andrej Hlinka vyzval Slovákov k jednote a napokon zhromaždenie ustanovilo 20 člennú Slovenskú národnú radu a jej 12 členný výkonný výbor. V mene tejto Slovenskej národnej rady zhromaždenie prijalo Deklaráciu slovenského národa, ktorú potom predniesol Samuel Zoch. Pôvodný text aj zápisnica o priebehu zhromaždenia sa stratili. Tieň na dokument vrhá skutočnosť, že večer navštívil výkonný výbor SNR, ktorý sa radil u Matúša Dulu, Milan Hodža, ktorý prišiel z Budapešti, a svojvoľne potom v noci schválený dokument zmenili. Išlo najmä o zohľadnenie nových Hodžovýh informácií, že bola v Prahe vyhlásená Česko-slovenská republika, a že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo. Výsledkom bolo odstránenie požiadavky sebaurčovacieho práva slovenského národa, účasti jeho reprezentantov na mierovej konferencii (keďže zástupcami mali byť česko-slovenskí predstavitelia) a odvolávka na fakt, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Andrássy uznal 14 bodov prezidenta Wilsona. Niektorí podpisovatelia neskôr aj uverejnený text označili za „falzifikát“ – teda nie text, ktorý pôvodne schválili a podpísali. Ďalším problémom deklarácie bol fakt, že zastúpenie slovenského národa nebolo reprezentatívne – veľkú prevahu mali osoby z Martina a príliš veľa členov boli evanjelici (na katolíckom Slovensku). Ľudák Vojtech Tuka neskôr dokonca tvrdil, že Martinská deklarácia obsahovala tajný dodatok, podľa ktorého sa Slovensko pripojilo k Česku len na 10 rokov, po ktorých malo nastať vacuum iuris (právne vákuum) a teda je na Slovákoch aby opätovne volili či chcú alebo nechcú zdieľať spoločný štát s Čechmi. Za to a tiež za kritiku neprimeranej čechoslovakizácie si Vojtech Tuka vyslúžil, vo vykonštruovanom, zmanipulovanom a z Masarykovej dielne pochádzajúcom procese, trest žalára na 15 rokov. Ajhľa aká tatíčkomasarykovská „sloboda“.

Aké však teda boli právne základy nového štátu? Ak sám prezident Masaryk spochybňoval právnu relevanciu Clevelandskej a najmä Pittsburskej dohody, ak tieto dohody uzavrela česká strana reprezentovaná Masarykom mala fides, teda v zlej viere, ak je pochybná aj relevantnosť Martinskej deklarácie, ktorou sa Slováci prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi, tak aké sú teda právne základy tatíčkomasarykovskej 1. Československej republiky? Ledaže by sme uznali Bismarckovo „Macht geht vor'm Recht“ (Moc je viac ako právo). Napokon, veď právo (a najmä právo medzinárodné) vždy bolo, je a bude služobníkom moci. No prosím, ale potom ten tatíčkomasarykovský hnojníček nemôže byť vzorom právneho štátu, a vlastne nemôže byť vzorom v ničom. Prvá Československá republika samozrejme spĺňala všetky definičné znaky suverénneho štátu a bola riadnou súčasťou politickej reality. Preto (na základe toho, že som si dovolil poukázať na jej chabé právne základy) nemôžem a ani nechcem spochybňovať jej štátnu existenciu. Som však presvedčený, že namiesto čechoslováckej nadutosti je tu namieste skromnosť.

 

 

Demokracia, humanizmus a Benito Mussolini

 

Staroveký politický termín demokracia sa, spolu s pojmom sloboda, v politike stal snáď najpoužívanejším výrazom. Aj keď sa často obsah slova demokracia zamieňa s obsahom slova sloboda a v praxi mnohých politikov sa vláda ľudu chápe skôr ako vláda komu, než ako vláda koho, v podstate je nám jasné o čo ide. Hovorím v podstate, pretože existujú nuansy, ktoré nechápu, či nechcú chápať ani mnohí vzdelaní ľudia. Položme si otázku, vládne ľud tam, kde si národ nemôže uplatniť svoje prirodzené právo na sebaurčenie? Ak bolo v           1. Československej (sic) republike upreté slovenskému národu právo na existenciu mohol na Slovensku vládnuť démos teda, ľud? Existovala tu ľudovláda, teda vláda koho, alebo vláda ľudu v zmysle vláda komu? Ak povieme, že tu predsa len bola demokracia, tak potom to bola osobitná, čechoslovácka demokracia, ktorá mala s demokraciou spoločné presne to, čo takzvaná ľudová demokracia z obdobia komunistickej vlády z 50. rokov minulého storočia.

V prvých dokumentoch o vzniku spoločného štátu Slovákov a Čechov sa dôsledne používal spojovník a hovorilo a písalo sa o česko-slovenskom štáte, o Česko-Slovensku a o Česko-slovenskej republike. Takto to chápali aj mocnosti, ktoré nový štát uznali ako duálny štát dvoch národných entít. Takto to bolo dokonca aj istý čas počas 2. svetovej vojny, keď spojenci uznali Česko-slovenský národný výbor ako štátnu reprezentáciu v exile, ktorý bol neskôr uznaný ako exilová vláda. Čechoslovakisti, na čele s E. Benešom, sa však vždy postarali, aby spojovník z názvu vypadol. Takto boli Slováci, ako samostatná entita vygumovaní. Už Ústava Československej (sic) republiky z roku 1920, oficiálne zrušila slovenský národ. Preambula sa totiž začínala slovami My národ československý. Čo sa týka prísľubov federácie, či aspoň autonómie pre Slovensko, tak tieto pochovala táto ústava tak, že pokiaľ Podkarpatskej Rusi autonómiu priznala, tak na Slovensko sa v plnom rozsahu vzťahovalo ustanovenie, podľa ktorého: „Území Československé republiky tvoří jednotný a nedílný celek.“. Čo teda chcete anektovaní Slováci?

Azda najlepšie vystihol vytváranie „československého“ národa Martin Rázus: „V skutočnosti jestvujú tri národy: Jeden protežovaný národ český, druhý krivdený národ slovenský a tretí, ku ktorému sa hlásili tí, ktorí chceli z výhod národa českého aspoň odrobinku, národ československý.“. Českú mini imperialistickú politiku ilustruje veľmi presne Ottův slovník obchodní ktorý jasne konštatuje: „Slovensko bude naší koloniálni země.“. Na základe overiteľných faktov dokumentujú českú supremáciu a domináciu na Slovensku aj správy a hlásenia britských diplomatov, ktorí boli z princípu pro-československého presvedčenia a ktorí úspech Česko-slovenskej republiky považovali za dôkaz správnosti Versaillskej zmluvy, teda za dôkaz úspešnosti zahraničnej politiky Spojeného kráľovstva. Nejde teda o výmysly slovenských nacionalistov, ale sú to seriózne svedectvá zahraničných diplomatov. Ak teda britský vyslanec v Prahe Cecil Gosling musel vo svojom hlásení pre britské ministerstvo zahraničných vecí napísať, že: „Česká administratíva nad Slovákmi bola a zostáva krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou …“ znamená to, že situácia musela byť skutočne vážna. Gosling ďalej hlási, že: „Čechom sa podarilo si znepriateliť nielen ich bývalých nepriateľov, českých Nemcov, ale aj Maďarov a Slovákov“. Na margo údajnej českej záchrany Slovákov od maďarskej agresie v lete 1919, uvádzam ďalší výňatok z Goslingovho hlásenia: „České vojsko nasadené proti Maďarom sa ukázalo ako zlé a nespoľahlivé... a nebyť zručnosti a energie francúzskych generálov v poli a ich štábu, celé Slovensko by bolo určite padlo do maďarských rúk, čo by malo katastrofálne dôsledky pre Viedeň, a veľmi pravdepodobne aj pre samotnú Prahu. Českí vojaci otvorene prejavili neochotu bojovať za Slovensko... mnohých dôstojníkov museli degradovať na vojakov a mnoho vojakov bolo zastrelených za zbabelosť a neposlušnosť.“. A za prečítanie stojí aj výňatok z ďalšieho Goslingovho hlásenia: “… išlo o spontánne akty nepriateľstva zo strany českých úradníkov a vojakov, ktorých všeobecná politika voči Slovákom je politikou dobyvateľa k podmanenému.“. Cecil Gosling bol napokon na Masarykovo naliehanie odvolaný. V roku 1922 došlo na britskom konzuláte v Bratislave k významnej zmene: Foreign Office do funkcie britského konzula vymenoval Roberta T. Smallbonesa. Smollbones bol inteligentný človek, ktorý sa veľmi rýchlo rozhľadel a do Londýna hlásil, že z českej strany nešlo: „… o nič horšie, než neslušnú náhlivosť, aby mohli poskytnúť svoje služby Slovákom, a prejav arogancie založenej na vedomej nadradenosti.“. Podľa neho Česi urobili chybu, keď „… zaplavili Slovensko armádou úradníkov, vyberačov daní a žandárov.“ namiesto toho, aby čakali, až sa ich Slováci budú „…hlučne domáhať. Predstava, že by menejcenný národ dal prednosť vlastnej správe pred schopnosťou cudzích, im (Čechom) pripadá ako zneuctenie povinnosti voči ľudstvu.“. Smallbones konštatoval, že chyby, ktoré Česi na Slovensku urobili, neboli prejavom ich zlej vôle, ale aj tak majú jeho úvahy výrazne kritický tón. Podľa jeho názoru nešlo z českej strany „… o nič horšie, než neslušnú náhlivosť, aby mohli poskytnúť svoje služby Slovákom, a prejav arogancie založenej na vedomej nadradenosti.“. Konzul Smallbones sa pristavil aj pri otázke čechoslovakizmu, ktorý bol nosným pilierom československého štátu: „Česi chcú, aby ľudia považovali republiku za homogénny, národný štát, do ktorého sily histórie a zemepisu hodili pár bezvýznamných menšín a keďže fakty nesedia s touto fikciou, vymysleli výraz Čechoslovák. Samotná skutočnosť, že sa ide odstrániť spojovník prostredníctvom vládneho nariadenia, dokazuje umelosť tohto pomenovania. Veľká vec sa robí z toho, že tieto dva národy hovoria jazykmi, ktoré si sú také podobné, že môžu bez problémov rozumieť jeden druhého. Logicky by sa dalo rovnako ľahko vytvoriť Čechoslovákpoliakov alebo Slovákosrbov alebo Čechoslovincov. Podobný a dokonca ani spoločný jazyk, pokiaľ iné podmienky nie sú priaznivé, ešte netvorí národ.“. Ako príklad uviedol separáciu Švédov a Nórov, ktorí tiež používali veľmi podobný jazyk a rozišli sa kvôli: „… hlbokým povahovým a názorovým rozporom... Česi a Slováci sú tiež povahovo a názorovo veľmi odlišní.“. Smallbones vypozoroval, že myšlienka čechoslovakizmu a československého národa, ktorú Slovákom vnucovala štátna moc, bola im v tom čase takmer úplne cudzou: „Je mnoho Čecho-Slovákov (sic), to jest Slovákov, ktorí chcú byť v republike... ale bezspojovníkových Čechoslovákov v tom zmysle, ktorý sa tu vnucuje, som zriedka stretol pomimo vládnych úradov a kruhov revolučných prospechárov.“. Treba tu tiež povedať, že od svojho príchodu do Bratislavy bol konzul Robert Smallbones terčom pozornosti českých bezpečnostných orgánov. V novembri 1924, ho československá tlač obvinila z nepriateľstva voči republike a vyvinul proti nemu obrovský tlak aj minister zahraničných vecí E. Beneš. Napriek tomu konzul Smallbones zostal v Bratislave až do 5. januára 1926.

Ak sa teda E. Beneš divil, že ho v Bratislave, na Hlavnom námestí, v júni 1938 vybučali a vypískali, keď chcel Slovákom opäť tlačiť do hláv nejaké kaleráby, tak musel byť veľmi naivný, alebo veľmi arogantný, hoci nedá sa vylúči ani kombinácia týchto možností.

V roku 1926, teda v čase, keď bola v Taliansku oficiálne vyhlásená diktatúra a bola zrušená sloboda tlač, udelil T.G. Masaryk najvyššie československé vyznamenanie Rád bieleho leva, Benitovi Mussolinimu. Nebýva veľmi zvykom, aby demokratický štát udelil svoje najvyššie štátne vyznamenanie fašistickému diktátorovi. To bol skutočne prejav tatíčkomasarykovskej „demokracie a humanizmu“. Nedá sa to ospravedlniť nijako. Niečo také môže spraviť len totálny politický ignorant a nie štátnik za akého sa Masaryk sám, s obľubou, vydával. Ako hovoria samotní Česi: „S Řádem bíleho lva je téměr vždy spojen nějaký průser.“.

 

 

Deindustrializácia Slovenska

 

Bolestná deindustrializácia Slovenska dôsledne likvidovala slovenské hospodárstvo a pôvodne dobre myslené umiestnenie prebytku českej inteligencie na Slovensko malo v skutočnosti podobu kádrovej invázie.... Opačným smerom, do ústredných orgánov nového štátu, bola pripustená len hŕstka. Dvoj-troj percentné zastúpenie Slovákov na ministerstvách, v riadiacich orgánoch dôležitých štátnych firiem pôsobiacich na Slovensku, v dôstojníckom zbore armády a žandárstve bola tvrdá rana toľko propagovanej československej vzájomnostinárodnej jednoty. Takýto smutný stav trval až do roku 1938. Dá sa povedať, že české ekonomické záujmy sa zapodievali jednak hľadaním spôsobu vzniku a prieniku českých kapitálových kruhov, ktoré by jednak mohli čeliť austro-viedenského kapitálovému masívu a nemeckému kapitálovému masívu a ktoré by umožnili českým ekonomickým kruhom rastúco sa zúčastniť na konjunktúrnych cykloch industrializácie Rakúskej časti duálnej monarchie. Tak ako sa konsolidoval pročeský bankový a kampeličkový systém mohli čechoslovakisti začať ekonomický prienik na Slovensko. Pádom duálnej monarchie sa zrútil odbytový priestor českej ekonomiky, lebo stratila veľkorakúske a nemecké odbytiská. Dokonca Rašínova politika tvrdej českej koruny rezultovala z toho, že česká ekonomika stratiac vonkajšie odbytiská musela sa najprv stiahnuť na zmenšené teritórium nového štátu a tak sa ocitla slovenská ekonomika v pozícii konkurenta českej. Český uzurpačný syndróm teda získal aj objektívne dôvody pre zmocnenie sa odbytísk. Tak či tak potenciál slovenského baníctva a ťažkého priemyslu tvoril do r. 1918 skoro 70% uhorského potenciálu. V rokoch 1919-1937 zaniklo na Slovensku 686 etablovaných firiem. Český protekčno-sankčný dualizmus sa stal súčasťou daňovej, tarifnej a rozpočtovej politiky. Medzi iným tak, že tarify železničnej nákladnej dopravy na Slovensku boli cca o 40% drahšie, ako v Čechách. A tak isto duálna daň z obratu bola na slovenské priemyslové podniky 10% a na českého priemyslové podniky 3%, atď. Tak zaniklo aj slovenské hutníctvo a ťažké strojárstvo tvrdou demontážou v rokoch 1919-1921. Tak isto štátnymi obchodnými dohodami došlo v textilnom priemysle k preorientovaniu sa od domácej suroviny (ovčej vlny) na novozélandskú ovčiu vlnu. V dôsledku toho zaniklo 90% rozsiahleho slovenského ovčiarstva a bryndziarstva. Na „oslobodenom Slovensku“ zavládla krutá nezamestnanosť. Slovensko na začiatku  1. Československej republiky tvorilo 23% obyvateľstva, ale na masovom vysťahovalectve do zahraničia sa podieľalo 74%. Slovenský exilový ekonomický historik M. Strhan podrobne zmapoval egoistický protekcionizmus pražskej vlády a ukázal, že celá chiméra o „českom doplácaní na Slovensko“ bola len ideologickým mýtom. Deindustrializácia Slovenska v r. 1919-1924 sa viedla pod egidou, že Slovensko bude agrárny komplement českej ekonomiky. Svetlými výnimkami rokov 1925 až 1938 boli len industrializačné akcie Baťu, Rolného a Neheru na Slovensku. A nešlo len o koloniálne ambície na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. České hegemonistické praktiky v ekonomických vzťahoch so Slovenskom vlastne cez akúsi provinčnú rentu jednak položili na kolená konkurujúcu slovenskú ekonomiku a jednak protekcionizmom českých záujmov dôsledne diferencovali „prietokové možnosti peňazovodov“ zo Slovenska do Česka a z Česka na Slovensko aj cez štátny rozpočet a jeho prerozdeľovacie expanzné a škrtiace pravidla. Dokonca po návrate svetovej ekonomickej konjunktúry v r. 1921-1928 bol český esteblišment opojený konjunktúrnym úspechom a začal stupňovať „český sen“. Tomáš Baťa expanzne odporúčal budovať štát pre 40 miliónov ľudí a iní (ako J. Havlasa a J. Müldner) odporúčali dokonca budovať aj „zámorské kolónie“. Treba tiež povedať, že jediný významný rozvojový impulz, ktorý prebiehal po celé obdobie 1. Československej republiky bola výstavba školsko-vzdelávacieho systému, systému celoplošných knižníc a kultúrnej obnovy. To nebol však „ekonomický dar“ pražského centralizmu, ale odštiepenie časti provinčnej renty Slovenska na vlastné vzdelávaco-rozvojové ciele.

Aj tu je vhodné uviesť svedectvá konzula Smallbonesa. Podľa jeho hlásení: „Slovensko a Maďarsko boli dve časti ekonomickej entity, ktoré sa navzájom dopĺňali s manuálnou pracovnou silou a výrobkami a terajšia hranica je takmer kompletnou prekážkou pre tento prospešný tok. V mojich depešiach som však asi nevyložil dosť jasne ekonomickú politiku maďarského režimu v porovnaní s politikou, ktorá sa sleduje dnes. Slovensko a Rusínsko boli neschopné uživiť svojich obyvateľov a za posledných 40-50 rokov sa urobil pokus zastaviť prúd emigrantov vytvorením zamestnanosti pre prebytočné obyvateľstvo na mieste. Prostriedky, ktoré sa používali na dosiahnutie tohto cieľa, pozostávali z priamych žiadostí adresovaných popredným kapitalistom, ktorí očakávali tituly a pocty ako odmenu za spoluprácu, oslobodenie od daní na istú dobu, preferenčné železničné tarify, exportné prémie a iné výhody.“. Smallbones poukázal na celý rad podnikov, napríklad na rôzne textilky, Stollwerkovu čokoládovňu, Dynamitku a bratislavskú Káblovku, ktoré sa na základe tejto politiky postavili na Slovensku, pričom: „… sa práve tak mohli postaviť v samotnom Maďarsku.“. Smallbones pokračoval: „Asi najlepšou ilustráciou politiky, ktorá sa robila, je železiarsky priemysel. Príroda neurčila Slovensko za domov železiarskeho priemyslu, pretože tam nebolo žiadne uhlie na spracovávanie domácej železnej rudy, a obvykle sa ruda priváža k bani, a nie uhlie do taviacej huty. Priemysel mohol prosperovať, po prvé preto, lebo bol chránený proti zahraničnej konkurencii, a po druhé preto, lebo dohoda medzi rakúskym a maďarským železiarskym kartelom ho chránila pred jeho obávanými konkurentmi v Čechách. Po tom, čo spokojne rozdelil tučné vládne objednávky a (maďarský spotrebiteľský trh) medzi svojich členov, bol schopný viesť pokojnú existenciu bez toho, že by sa príliš staral o lepšie výrobné metódy alebo o režijné náklady. To všetko sa zmenilo. Absencia štátnej pomoci, zatvorené trhy a ľadový víchor českej konkurencie prakticky zabili slovenský priemysel.“.

Toto sú príklady tatíčkomasarykovskej „demokracie“ a tatíčkomasarykovského „humanizmu“ v praxi. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti veľmi komicky vyznieva „moudro“ Davida Halatku v článku „1938: Slováci vypískali Beneše“ uverejnenom v českom časopise History zo 6. júna 2011 podľa ktorého: „Nic nejsou platné investice, které na Slovensko přináší československá vláda i české továrny Škoda a Baťa. Že se jen díky Čechům otevřely bratislavská univerzita Komenského (1919) a Vysoká technická škola v Košicích (1937)? To Slováci vidět nechtějí! Stejně jako „dar demokracie“, který od Čechů dostávají…“. No ďakujem pekne za tie dary.

 

 

Oživovanie čechoslovakizmu

 

Čechoslovácki agitátori a ich agenti vplyvu s obľubou tvrdia, že slovenskú samostatnosť si na Slovensku v podstate nikto neželal. Karl Marx-Mordechai (Levi) a jeho nasledovník Vladimír Iljič Uljanov (Blank) vystupujúci pod pseudonymom „Lenin“ tvrdili, že hýbateľmi dejín vždy boli, sú a budú ľudové masy. A túto tézu si osvojili aj ideológia čechoslovakizmu, a to ako neomarxista, socialista, duchovný husita a „realista“ T.G. Masaryk, tak aj s boľševikmi koketujúci gambler E. Beneš. Toto presvedčenie celkom prirodzene prevzali aj komunistickí čechoslovakisti a dnešní čechoslovácki neomarxisti tváriaci sa ako superdemokrati. Skutočnosť je však taká, že hýbateľmi dejín boli vždy osvietení jednotlivci a malé organizované skupiny. Takzvané masy sa napokon vždy pridali k tým úspešným, teda k víťazom. Na Slovensku vždy, aj počas tvrdej komunistickej vlády, existovalo dosť jednotlivcov a tiež organizovaných skupín, ktoré si slovenskú samostatnosť želali. A práve títo ľudia, po prevrate v roku 1989, boli schopní zorganizovať masové vystúpenia za slovenskú samostatnosť práve preto, lebo na Slovensku žilo dosť presvedčených slovenských vlastencov.

Zdá sa, že pohrobkovia čechoslovakizmu sa snažia oživiť túto uschnutú vetvu na lipe všeslovanskej vzájomnosti za každú cenu. Viaceré televízie na Slovensku a v Česku už nejaký čas vysielajú zábavné programy, v ktorých názve je zabudované „Československo“. A dokonca používajú tento názov nesprávne – bez spojovníka. Česká televízia spustila od začiatku roku 2011 novú kampaň v podobe periodicky vysielaných filmov, ktorých ideou je plač nad spoločným štátom a pokus, o vyvolanie nálad na jeho obnovu. V „slovenských“ televíziách sa stalo pravidlom, že takmer výlučne dostávajú slovo odporcovia slovenskej samostatnosti, spravidla puncovaní čechoslovakisti. V Česku už nejaký čas existuje iniciatíva, ktorá sa pokúša burcovať ľudí, aby sa Česko a Slovensko opäť spojili. Pomôcť má aj sčítanie ľudu, a to tak, že sa k (neexistujúcej) československej národnosti prihlási relevantné množstvo ľudí, čo následne inšpiruje niektorých politikov na oboch brehoch rieky Moravy, aby sa tejto myšlienky chopili a dosiahli vyhlásenie referenda o obnovení spoločného štátu. Iveta Radičová, súčasná slovenská premiérka, dokonca víťazne ohlásila, že so svojim českým kolegom dohodla spoločné zasadnutia českej vlády a slovenskej vlády. Ak k tomu prirátame návrh, aby slovenskú oblohu strážili české stíhačky tak tu máme dosť zreteľný trend. Ale aj keby sme stratili zdravý rozum a chceli česko-slovenský štát opäť obnoviť, vznikli by ťažko riešiteľné otázky, ktoré by boli zárodkami ďalšej a opätovnej nedôvery medzi Čechmi a Slovákmi a ohniskami ďalších sporov – to si čechoslovácki ideológovia nechcú uvedomiť. Na ilustráciu, sa skúsme zamyslieť aspoň nad dvoma otázkami. Aká by bola česko-slovenská vlajka a aká by bola česko-slovenská mena (a najmä výmenný kurz)?

Prijali by sme ako vlajku obnoveného Česko-Slovenska bývalú česko-slovenskú vlajku? Podľa čl. 3 ods. 2 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky: „Česká republika a Slovenská republika nesmú po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky používať štátne symboly Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.“. Česko-slovenská vlajka (v podobe v akej existovala v čase rozpadu Česko-Slovenska) bola prijatá 30. marca 1920. Podpredseda vtedajšieho ústavného výboru Hnídek vo svojom referáte v parlamente pred hlasovaním o štátnych symboloch uviedol, že modrá farba vlajky reprezentuje Slovensko. Trojuholníkový klin podľa neho vyjadroval tri vrchy na slovenskom znaku. Napriek dohode zakotvenej v ústavnom zákone o zániku Česko-Slovenska, si Česi (eufemisticky povedané) prisvojili česko-slovenskú vlajku a modrú farba na nej interpretujú ako symbol Moravy (hoci Morava nikdy modrú farbu ako symbol nepoužívala). Stala by sa teda, povedzme to rovno, ukradnutá česká vlajka štátnym symbolom obnoveného Česko-Slovenska? Nebol by to dôkaz opätovnej anexie Slovenska?

Slovenská mena, z obdobia 1. Slovenskej republiky, bola po švajčiarskom franku druhá najhodnotnejšia mena v strednej Európe. Hovorilo sa jej Dunajský dolár. Na čiernom trhu sa vymieňala 1 slovenská koruna až za 10 protektorátnych korún. Všetci, dokonca aj českí piloti v službách Spojeného kráľovstva, žiadali platbu v slovenských korunách Pražská vláda však napriek tomu po vojne, ustanovila nereálny, slovenskú korunu a slovenskú ekonomiku tvrdo poškodzujúci, pomer 1:1. Ak by euro naplnilo svoj neistý osud a skrachovalo by, obnovený česko-slovenský štát by musel prijať vlastnú menu (pravdepodobne česko-slovenskú korunu). V akom kurze by sa menili česká koruna a slovenská koruna k obnovenej česko-slovenskej korune? Ak by politici zvolili nemecké riešenie (z obdobia zjednotenia Nemecka v roku 1990) a výmena obidvoch národných mien za spoločnú menu by sa uskutočnila v kurze 1:1, vyvolalo by to určite nevôľu Čechov, ktorí by opäť tvrdili, že na Slovensko doplácajú. Ak by bol zvolený výhodnejší kurz pre českú korunu a nevýhodnejší kurz pre slovenskú korunu, určite by neboli spokojní Slováci a spomenuli by si na to, ako ich pražská vláda okradla po druhej svetovej vojne, keď silnú slovenskú korunu nakázala meniť v absolútne nevýhodnom a Slovensko hrubo poškodzujúcom kurze.

Obidva uvedené príklady sú veľmi zrozumiteľné. Česi a Slováci sú dva blízke slovanské národy, ktoré spoločne zdieľali osudy počas takmer celého 20. storočia, no oživovať utópiu a bludy čechoslovakizmu považujem za kontraproduktívne. Vznik dvoch národných štátov nie je oslabením, ale zdvojnásobením zahraničného potenciálu oboch národov. Práve tí, ktorí strašia zápasom o obnovu prirodzene zaniknutého Česko-Slovenska, či stavajú na území Bratislavy čechoslovácke totemy, ohrozujú priateľské spolunažívanie našich národov a podkopávajú ich vzájomnú dôveru. Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi neboli nikdy také dobré, ako sú dnes. Nekazme ich teda. Snažme sa tieto dobré vzťahy udržať a najmä chráňme svoju vlasť pred zákernými a treba povedať, že aj hlúpymi čechoslováckymi snahami. A uvedomme si tiež, že každý viacnárodný štát si už od svojho vzniku dláždi cestu k svojmu rozpadu.

 

 

Namiesto záveru

 

Pri vypracovaní tohto príspevku do Stálej konferencie Panslovanskej únie, som použil viaceré seriózne dokumentované, a preto spoľahlivo verifikovateľné práce, a to najmä prácu prof. Milana S. Ďuricu T. G. Masaryk a jeho vzťah k Slovákom, vydanú vydavateľstvom LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, v roku 2007, ISBN 978807114-653-7 a príspevky zo zborníka prednášok z konferencie „Slováci a ich národné bytie v Európe (Čechoslovakizácia)“, vydaného občianskym združením Panslovanská únia 14. mája 2011, ISBN 978-80-970685-0-9, a to príspevok Doc. PhDr. Ivana Mrvu, CSc. Dlhá cesta k čechoslovakizmu, ďalej príspevok Ing. Igora Uhríka Postavenie Slovákov v Česko-Slovensku očami britských diplomatov, 1919-1925“ a príspevok Prof. Ing. Augustína Mariana Húsku, Dr.Sc. Geopolitické a socioekonomické súvislosti čechoslovakizmu.

 

JUDr. Milan Janičina

Bratislava, júna 2011

 

 

 

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo


náhodný výber článkov

Matica v Gorazdovom rodisku

 V Múzeu a galérii svätého Gorazda v Močenku konala sa oslava 25. výročia oživenia Matice slovenskej v tejto obci, čo sa udialo z 22. júla 1990.

Ako je to s Medzinárodným monetárnym fondom

Medzinárodný monetárny fond  vznikol na konfererncii v Bretton - Woods. 

Výzva Slovenskej národnej strane

Na námestí SNP v Bratislave si nepriatelia slovenskej štátnosti postavili veľký petičný stan.