Dvadsať rokov Slovenskej republiky

V tieto dni (príspevok bol napísaný v januári 2013) oslavujeme – dúfajme, že to vyzneje dôstojnejšie, než to bolo po tieto posledné roky – dvadsiate výročie vzniku Slovenskej republiky.

Máme čo oslavovať, lebo ak porovnávame náš súčasný stav s tým, čo tu bolo štyri desaťročia pred zmenami v rokoch 1990 a 1993, musíme konštatovať, že celková situácia obyvateľstva našej republiky sa vo viacerých ohľadoch podstatne zlepšila. Máme teda aj za čo ďakovať a tešiť sa, že Slovenská republika - ktorej určité kuvičie hlasy predpovedali veľmi skorý koniec, alebo biednu existenciu - pomerne zdravá dosahuje svoje dvadsiate narodeniny.

No nesmieme zabúdať, že dvadsať rokov trvania samostatného štátu sa nepovažuje za dlhé obdobie. Lebo trvanie štátov sa počíta skôr jednotkou stáročí, v najlepších prípadoch aj tisícročí. Možno teda povedať, že naša republika sa ešte nachádza v období prvej mladosti. Preto sa nemožno čudovať, že vykazuje vo svojom správaní aj infantilné postoje a činy, aké sú každej vyspelej spoločnosti v jej štátnom útvare cudzie, ba až nepredstaviteľné. Ale ak uvážime, že aj ten najmladší štát musí mať vo svojom vedení morálne a intelektuálne pripravené a zodpovedné osobnosti, ktoré sa musia usilovať čo najskôr prekonať počiatočné pochopiteľné neistoty, ťažkosti a slabosti nového spoločenského ústrojenstva, upevniť jeho základy a zaistiť mu normálny chod a rast podľa vzoru ostatných suverénnych štátov, tak spätný pohľad na dve uplynulé desaťročia nás naozaj nemôže naplniť radosťou, ani uspokojením.

Lebo podobne ako vo vývoji jednotlivého človeka až po realizáciu osobnosti jedným z podstatných faktorov je verné, až dokonalé zachovávanie všeobecne uznávaných najdôležitejších zásad tak v súkromnom, ako aj vo verejnom konaní - čomu sa stručne hovorí dôslednosť - platí to aj o vývoji a raste spoločenských útvarov, akými sú rodiny, národy a štáty. Tieto základné zásady sa v normálnych štátnych zriadeniach definujú v ich ústavách.

Pôvod a charakteristiky ústavy

Pod historicky pomerne mladom výraze „ústava“ sa rozumie základná právna norma najvyššej právnej sily, ktorá upravuje základy štátneho zriadenia, organizáciu a činnosť štátnych orgánov, definuje základné práva a slobody všetkých občanov, ako aj záruky ich dodržiavania zo strany vykonávateľov štátnej moci. Spravidla obsahuje aj preambulu, v ktorej sa vyjadrujú zásady o zmysle, hodnotách a politických cieľoch daného štátneho zriadenia. Hovoríme o mladom termíne, lebo cez dlhé tisícročia organizovaných spoločností ľudstva nejestvovali žiadne ústavy v tomto modernom zmysle. Za prvú písmom kodifikovanú ústavu sa pokladá základný zákon Spojených štátov amerických z roku 1787. O dva roky neskôr takto zaregistrovali aj ústavu revolučného Francúzska. Potom už postupne všetky štáty, najmä po revolučných zmenách, vydávali takéto základné zákony. Dnes možno pokladať za všeobecnú právnu tradíciu, že každý štát sa zakladá na svojej ústave a podľa jej ustanovení riadi životný beh svojho štátneho zriadenia.

Zachovávanie ústavných noriem a vynášanie zákonov v súlade s nimi, spolu s ich efektívnym uplatňovaním v zmysle tradičného delenia štátnej moci a jej kontroly ústavou definovanými orgánmi sú charakteristiky právneho štátu. Aj v „predústavnej“ minulosti mali všetky štátne zriadenia svoje základné normy, ktoré sa však zachovávali silou tradičných zvyklostí a vôle väčšinou dedičných nositeľov najvyššej štátnej autority. Príkladom je Veľká Británia, ktorá sa podnes riadi najzákladnejšími nepísanými normami stáročnej právnej tradície.

Normálnym autorom ústavy ako základného a najdôležitejšieho zákona je osobitný zákonodarný orgán, zvaný Ústavodarné zhromaždenie, ktoré je výrazom nového štátneho zriadenia. Môže byť zložené z vybratých kompetentných osobností majúcich dôveru politických síl, ktoré to zriadenie založili, alebo – najmä pri plnom rešpekovaní demokratických zásad, čo je spravidla možné iba pri pokojnom založení nového štátneho zriadenia – osobnosťami, ktoré si občania vyvolia normálnou volebnou procedúrou iba na splnenie tejto úlohy. Ale aj v prvom prípade je tradíciou, že zredigovaná a ústavným zhromaždením schválená ústava sa ešte predloží na schválenie všetkým občanom formou ústavného referenda. Ide totiž o to, aby ústava ako základ právneho poriadku spoločnosti vznikla čo najtransparentnejším postupom a dosiahla zreteľný čo najširší súhlas občanov štátu. V monarchiách poznáme aj oktrojované ústavy, ktorých text dával vypracovať nositeľ najvyššej štátnej moci ním vybratými odborníkmi a potom z vlastnej autority vyhlásil základný zákon, ktorým obyčajne obmedzoval svoje zvrchované práva.

Ústavy Slovenskej republiky

Slovenská republika mala doposiaľ dve ústavy. Po jednostrannom vyhlásení samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 jednohlasným rozhodnutím Slovenského snemu (autonómneho snemu Slovenskej krajiny) sa tento snem pretvoril na zákonodarný snem Slovenského štátu. Išlo teda o vznik nového štátneho zriadenia secesiou, odtrhnutím sa autonómnej časti predtým jestvujúceho štátu, ktorého zvyšná časť následkom cudzej okupácie stratila svoju štátnosť. Slovenskému snemu pripadla aj úloha pripraviť ústavu. Predbežne zostali v platnosti všetky zákony, nariadenia a opatrenia zaniknutej Česko-Slovenskej republiky „so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti Slovenského štátu“ (Sl.z.č.1/1939). Na dôležitú úlohu prípravy základného ústavného zákona snem Slovenského štátu si vyhradil potrebný čas. Zriadil osobitný Ústavnoprávny výbor, ktorému predsedal poslanec Karol Mederly (1887-1949). Mederly vypracoval „Zásadné smernice slovenskej ústavy“, ktoré tvorili schému pracovného textu. Po vyše troch mesiacoch intenzívnej práce a konzultovaní odborníkov predložil snemu na schválenie výsledok svojej práce. Dňa 21. júla 1939 členovia snemu jednohlasne schválili Ústavný zákon o ústave Slovenskej republiky (Sl.z. č. 185/1939).

Bola to ústava stredného rozsahu o 103 paragrafoch. (Najkratšiu ústavu majú Spojené štáty americké, ktorá pozostáva zo 7 článkov a 27 doplnkov; najdlhšiu mala bývala Juhoslávia so 406 článkami a 10 úvodnými paragrafmi. Tento rozsah pravdepodobne prekoná pripravovaná ústavná zmluva Európskej únie.)

Prvá ústava SR z 21.júla 1939 v preambule jasne definovala kresťanský charakter a sociálne zameranie nového štátneho zriadenia: „Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát. Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov.“

V ďalšom ústava definovala štát ako republiku na čele s prezidentom, ktorého právomoci presne vymedzovala. Zachovávala klasické delenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Zákonodarný snem mal mať 80 členov poslancov. Najvyšším kontrolným orgánom bola Štátna rada, ktorá mohla trestne stíhať prezidenta republiky aj predsedu a členov vlády. V duchu vtedajších politických a ideologických prúdení ústava pripúšťala iba národnostné politické strany: slovenskú, nemeckú a maďarskú. Zaviedla aj stavovské zriadenie, ktorým sa občania zoskupovali podľa povolania: poľnohospodárstvo, priemysel, obchod a živnosti, peňažníctvo a poisťovníctvo, slobodné povolania a verejní zamestnanci s osvetovými pracovníkmi. Občanom zaručovala voľnosť hlásiť sa k svojej národnosti, o čom sa viedol kataster. Činnosť smerujúca k odnárodneniu bola trestná. Ústava zaručovala národnostným skupinám právo kultúrne a politicky sa organizovať pod vlastným vedením, nadväzovať a pestovať kultúrne styky so svojím materským národom a právo používať svoj jazyk vo verejnom živote a v školách. Tieto široké práva však ústava podmieňovala reciprocitou: „...nakoľko také isté práva v skutočnosti používa i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej menšiny“ (§ 95).

O ústavnosti zákonov a nariadení rozhodoval Ústavný senát, ktorý sa skladal zo senátnych prezidentov Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu. Predsedal mu prvý prezident Najvyššieho súdu. Neexistoval teda Ústavný súd ako osobitná inštitúcia.

V porovnaní so štandardným postupom pri formulovaní ústav, tejto prvej ústave SR chýbalo ad hoc zvolené ústavodarné zhromaždenie, verejná diskusia predloženého návrhu a potom schválenie nielen poslancami snemu, ale aj celonárodným referendom. 

Druhá Slovenská republika, ktorá vznikla pokojnou dohodou o rozdelení niekdajšej Česko-Slovenskej federatívnej republiky na dve samostatné štátne zriadenia k 1. januáru 1993, tiež postupovala neštandardne pri zrode svojej ústavy. Napriek tomu, že vznik nového štátneho zriadenia sa realizoval v úplne pokojnej vnútroštátnej i medzinárodnej situácii, základný zákon pre budúcu Slovenskú republiku bol pripravovaný ústavnými orgánmi Česko-Slovenskej federatívnej republiky, bez utvorenia ústavodarného zhromaždenia, bez verejnej diskusie pripraveného textu a bez jeho následného schválenia všeobecným referendom. Je to v histórii výnimočný prípad, že ústavu ešte nejestvujúceho štátu schválil zákonodarný orgán regionálnej zložky štátu, ktorý mal zaniknúť.

Táto skutočnosť sa odrazila vo formulovaní viacerých článkov Ústavy Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 (zákon č. 460/1992 Zb.). V 1. článku ústava definuje Slovenskú republiku ako „zvrchovaný, demokratický a právny štát“, ale v 7. článku už okliešťuje jej zvrchovanosť tým, že kodifikuje nadradenosť právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie nad zákonmi Slovenskej republiky (7,2).

V podstate teda jej zvrchovanosť nezodpovedá tradičnému pojmu suverenity, ktorej charakteristikou je vlastný, pôvodný a nezávislý prameň všetkého práva. Približuje sa skôr štátnej forme závislej od iného, plne suverénneho subjektu, ktorého právnym normám sa podrobuje. Takýto vzťah sa v medzinárodnom práve označuje pojmom suverenita, prevzatým zo stredovekých feudálnych vzťahov. Cisárom vydobyté alebo podrobené štáty mali na čele kráľa, ktorý bol ich najvyššou autoritou, ale nad nimi stála ešte vyššia autorita cisára. V podobnom vzťahu bolo napríklad Rumunsko voči Osmanskej ríši. Ústava prvej Slovenskej republiky, napriek tomu, že štát bol pod silným vplyvom Veľkonemeckej ríše, vyplývajúcim z „Ochrannej zmluvy“ z 19./23. marca 1939, neobsahovala žiadnu zmienku o tom, že by nemecké zákony mali prednosť pred slovenskými zákonmi. Ríša síce mohla vykonávať svoj mocenský tlak – ako to urobila napríklad pri tzv. „židovskom kódexe“ a v niektorých zriedkavých prípadoch – ale aby ten zákon bol účinný na Slovensku, musel ho najprv normálnou procedúrou schváliť ústavný orgán Slovenskej republiky, ktorým bol jej snem. V prípade „židovského kódexu“, pretože ani Slovenský snem, ani prezident republiky takýto zákon nechceli schváliť, pronemecký, národnosocialisticky orientovaný predseda vlády ho promulgoval ako vládne nariadenie. Takto však aspoň formálne suverenita štátu nebola narušená.

Pozorovateľovi súčasnej praxe vládnych orgánov Slovenskej republiky nemôže ujsť, že sa neraz celkom zrejme odchyľuje od ústavných noriem nášho štátu. Je síce pravda, že aj v iných štátoch sa vyskytujú prípady, v ktorých ústavná prax sa vzďaľuje od ústavnej normy, a to neraz s nepriznávanou účelovosťou vytvoriť úzus, ktorý by časom dovolil pozmeniť uplatňovanie ústavnej normy. Nad tým však majú bdieť nielen ústavné orgány, ale aj všetci občania štátu, aby sa predišlo takému degenerovaniu ústavných noriem. Toto nebezpečenstvo je iba zvýšené v prípadne mladej štátnosti, kde ešte chýba sila právnych tradícií a na nich solídne fundovaný justičný aparát

Tak ako jednotlivec, ktorý nerešpektuje zásady všeobecne platných noriem spoločenského poriadku, či už ide o čisto formálne, ale hlavne o etické a mravné postoje, stratí v tej spoločnosti dobré meno, úctu a ústretovosť voči jeho partnerstvu, celkom podobne aj štát, najmä ako ešte nový člen medzinárodného spoločenstva štátov, veľmi ťažko si získa reálne, vedomostné (nie iba formálne) uznanie, rešpekt a prijatie za rovnocenného partnera, ak sa vo svojich postojoch dištancuje od všeobecne rešpektovaných noriem v štátoch jeho geopolitického priestoru.

Ak teda ešte aj dnes, po takmer dvadsiatich rokoch od vyhlásenia samostatnej Slovenskej republiky, formálne uznávanej prakticky všetkými štátmi sveta, ani len v európskych štátoch Slovensko nevošlo do vedomia nielen širokých vrstiev občanov, ale vo väčšine prípadov ani do vážnej politickej a historickej literatúry, ba neraz ani do byrokratických aparátov štátov, s ktorými SR nadviazala a pestuje diplomatické styky to musí mať svoje príčiny. Tieto príčiny musíme čo najpresnejšie zistiť a definovať, aby sme ich mohli odstrániť a reparovať to, čo sme nimi my sami zapríčinili. Nikto iný to za nás neurobí. Iní nemajú totiž o to záujem, ba často je im to vítané, lebo z toho môžu hojne ťažiť pre svoje mocenské záujmy.

Jednou z hlavných príčin tohto nedostatku nášho mladého štátu, ktorý v posledných rokoch začal celkom vážne ohrozovať aj samu podstatu štátnosti Slovenskej republiky, bola bezpochyby nedôslednosť jej vedúcich činiteľov. Nedôslednosť na viacerých pre štát životne dôležitých sektoroch verejného života. Na vypočítanie všetkých nedôsledností potrebovali by sme priestor celej knihy. Preto tu poukážeme aspoň na niektoré z tých najviditeľnejších a najnebezpečnejších.

Vždy, keď príde na svet nový človiečik, jednou z prvých nutných operácií je prestrihnutie pupočnej šnúry, teda fyzický rez, ktorým sa definitívne oddelí nová bytosť od organizmu, s ktorým dovtedy tvoril organickú jednotu. Podobne je to pravidlom pri vzniku nových štátnych subjektov. Najprv sa uskutoční úplné oddelenie vo všetkých životných oblastiach, aby sa potom z polohy novej štátnej suverenity začali utvárať normálne susedské vzťahy so štátom, ktorého časťou bol nový štát. To vyžaduje práve tvrdá dôslednosť základného zákona logiky. V našom prípade sa tento radikálny rez, ktorým sa časť predošlého štátneho organizmu stáva opravdivým novým subjektom, prakticky nikdy neuskutočnil. Boli ponechané v účinností nespočetné previazanosti, ktoré spochybňovali od samého začiatku suverenitu SR.

V roku 1995 redaktor významného talianskeho denníka, ktorý strávil týždeň na Slovensku pri príležitosti pastoračnej návštevy pápeža Jána Pavla II., a pred odchodom z Bratislavy som sa ho spýtal na jeho dojmy, mi dal prekvapujúcu odpoveď: „Ak mám byť úprimný, môj dojem je, že vy Slováci sa iba akosi hráte na samostatný štát, ale neberiete to vážne.“ Žiadal som ho o spresnenie. Tak mi povedal: „Pozrite, dneska som celé odpoludnie venoval prechádzke po centre Bratislavy. Takmer na každom rohu ulíc na veľkých palácoch som tam videl honosné nápisy ČSOB Československá obchodní banka. Celý svet vie, že to bol symbol financií československého štátu. Nikde na svete som nevidel, a bol som vo viacerých nových štátoch, že by si nový štát zachovával medzinárodný finančný symbol štátu, od ktorého sa odtrhol. Lebo kto drží peniaze, ten drží aj moc.“ Musel som mu dať za pravdu. Veď po založení prvej Česko-Slovenskej republiky 28. októbra 1918 — hoci táto vznikla odtrhnutím území od rozbitej veľmoci Rakúsko-Uhorska a trvalo to dosť dlho, kým sa vnútorne, teritoriálne i medzinárodne konsolidovala — už 11. decembra 1919 dočasné Národné zhromaždenie v Prahe vydalo nostrifikačný zákon (č. 12/1919), ktorý splnomocňoval ministra zakázať prevádzku výroby, dopravy alebo obchodu zahraničným podnikom, ktoré by sa do určenej krátkej lehoty neprispôsobili novému štátoprávnemu poriadku.

Nič podobného sa na Slovensku nestalo a následky tejto nedôslednosti vidíme a cítime na každom kroku. Sú to ony, čo ohrozujú, ba priam tunelujú dnes aj suverenitu nášho štátu. Lebo nebola to iba jedna banka. Keď som neskôr letel cez Prahu do Švajčiarska, dozvedel som sa, že aj Slovenské aerolínie — ďalší viditeľný symbol suverénneho štátu — podľa medzinárodného obchodného registra nie sú vraj samostatnou slovenskou spoločnosťou, ale iba filiálkou Československých aerolínií, ktoré si zachovali nielen názov, ale aj symboly dnes už dvadsať rokov nejestvujúceho štátu. Nemal som možnosť si to preveriť, ale takáto mienka je tam rozšírená. Takisto až podnes si maďarská národnostná menšina zachovala a udržuje názov CSEMADOK , čo je skratka za Csehszlovákiai Magyar Dolgozók Kulturális Szövetsége, teda: Kultúrny spolok maďarských pracujúcich v Československu. Podnes jestvuje v Bratislave „Československá nadace Charty 77““, „Československá plavba dunajská“, v platnosti zostala skratka ČESMAD, čo má znamenať absurdný rozpis Združenie cestných dopravcov SR.

Kto by sa venoval podrobnejšiemu výskumu, iste by zistil, že podobných nedôsledností bola a doposiaľ je hrubá množina. A v týchto posledných rokoch vznikajú ako huby po daždi najrozličnejšie československé zoskupenia, organizácie, útvary. Už máme aj na úrovni NATO „československé brigády“, v športe „československé“ ligy, rozličné „česko-slovenské“, ba i „československé“ združenia a ich časopisy, na internetovej stránke NR SR nachádzame dokonca „československú parlamentnú knižnicu“, atď., atď. Nečudo potom, že v Nemecku jestvuje „DTSG Deutsch-Tschechische und Slowakische Gesellschaft für die Bundesrepublik e. V.“, že na Slovensku vychádza český časopis, ktorý si na titulnej strane dovolí vysmievať sa zo slovenskej biedy, keď ilustrovano porovnáva, že Čech si za priemerný plat môže kúpiť 293,6 kg kurčiat, kým Slovák iba 156 kg, Čech 146,8 kg bravčového mäsa a Slovák iba 67,5 kg, atď. Ešte v celkom čerstvej pamäti je barnumovská celoplošná akcia 2011 “ČESKO SLOVENSKO MÁ TALENT“ (má - teda ide o jednotný počet), ktorej propagačné autá s týmito nápismi podnes cirkulujú aspoň po Bratislave. Najnovšie preniklo na Slovensko aj medzinárodné hnutie TZM ČESKOSLOVENSKO, ktoré má značný počet miestnych odbočiek po svete, ale ako miestnu odbočku vytvorilo jeden „ČeskoSlovenský chapter“. Aj v umení a literatúre české produkty jednosmerne prenikajú na Slovensko stále a nepomerne viac, než ako to môžeme konštatovať o slovenských produktoch v Prahe.

Napriek tomu všetkému – alebo práve preto – sa od začiatku nezvyklým spôsobom pri všetkých možných príležitostiach omieľalo a v súčasnosti ešte viac omieľa výraz „nadštandardné vzťahy“ medzi Českou republikou a Slovenskou republikou. Pritom najčastejšie aj slovenskí štátnici používajú toto poradie štátov, hoci medzinárodné protokolárne pravidlá a ustálené zvyklosti vyžadujú, aby kto hovorí o vzťahoch svojho štátu ku hociktorému inému štátu, na prvom mieste menoval svoj štát. Vyplýva to práve z faktu suverenity, ktorá striktne berúc nepozná žiadne nadštandardné vzťahy. Nadštandardné sú iba vzťahy medzi nižšou a vyššou formou štátnosti, medzi slabším a silnejším partnerom, ktorý to spravidla využíva na svoj prospech. Trefne to vyjadruje aj ľudová múdrosť lapidárnym: Ja pán — ty pán, ktoré často požívali bojovníci za práva slovenského národa tak voči maďarskej, ako aj voči českej panovačnosti.

Ak potom vrhneme čo i len letmý pohľad na uplynulé obdobie tejto druhej Slovenskej republiky, takých nedôslednosti nájdeme v ňom toľko, že sa nám až nechce veriť, že sa to skutočne mohlo udiať. Uvedieme teda aspoň niektoré z nich.

    1. Elementárna dôslednosť nepripúšťa, aby sa v preambule Ústavy štát hlásil k duchovnému dedičstvu svätých učiteľov Cyrila a Metoda a potom v bežnej praxi dovoľoval, aby sa takmer vo všetkých štátom financovaných alebo podporovaných masovokomunikačných prostriedkoch šírili protikresťanské, ateistické, sektárske a nielen slovenskej duchovnosti, ale aj európskym kultúrnym tradíciám úplne cudzie, ba i vyloženo nepriateľské náuky so školením na ich životný štýl, a to aj zneužívaním školského systému republiky, ktorý sa udržuje z daní drvivej väčšiny kresťanských poplatníkov.
    2. Nemožno hovoriť o dôslednosti vedenia štátu, ktorého občanov tvorí 73,5 percentná väčšina kresťanov, ak ten štát vynáša zákony v evidentnom protirečení s najzákladnejšími etickými zásadami kresťanstva, akými od dvoch tisícročí vždy boli posvätnosť života a rodinného zväzku manželstva. Veď hlavnou zásadou demokratického zriadenia je to, že o dôležitých spoločných otázkach vždy rozhoduje kvalifikovaná väčšina oprávnených občanov.
    3. Nie je dôsledné – ako sme už spomenuli – definovať v prvom článku Základných ustanovení ústavy Slovenskú republiku ako zvrchovaný a právny štát, ale potom už v siedmom článku ustanoviť, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev (ktorých je celý rad!) a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Zvrchovanosť štátu je práve v tom, že najvyšším prameňom jeho právnej sústavy je jeho vlastné, pôvodné zákonodarstvo. Ináč ten štát nie je zvrchovaný. Týmto článkom ústavy jej autori a poslanci, ktorí ju schválili degradovali Slovenskú republiku zo suverénneho štátu, na suzerénny štátny útvar, podriadený inej suverenite.
    4. Článkom 7a Ústava SR tvrdí: „Slovenská republika podporuje národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporuje ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou.“ Drvivá väčšina Slovákov žijúcich v zahraničí zisťuje a opätovne to aj verejne vyhlasuje, že tento článok ústavy je aj po dvadsiatich rokoch jej platnosti v ich praktickom živote takmer mŕtvou literou. Zaregistrovali totiž celý rad konkrétnych prípadov, že zahraničné reprezentácie SR podporovali a priam nanucovali verejné podnikania zamerané na podporu dejinami prekonaných čechoslovakistických tendencií a dištancovali sa od podujatí tamojších Slovákov, ktorých cieľom bolo podporovať ich národné povedomie a kultúrnu identitu. Táto nedôslednosť má však hlbšie korene.
    5. Ústava SR neobsahuje ani len najmenšiu zmienku o tom, že vládne orgány majú povinnosť podporovať a riadiť celý výchovný proces v školách a kultúrnych inštitúciách tak, aby udržiaval a prehlboval v mládeži národné povedomie a kultúrny rozvoj v súlade s vyše tisícročným duchovným dedičstvom slovenského národa. A tak nedôslednosť štátnej praxe so 7. článkom ústavy je iba následkom tohto nedostatku. Ústavní zákonodarci zabudli na elementárnu ľudovú múdrosť, že nikto nemôže dať to, čo sám nemá. Výsledok tejto nedôslednosti je známy po celom svete: medzinárodný výskum zistil, že dnes národne povedomie a hrdosť na Slovensku vykazujú najnižšie indexy v celej Európe.
    6. Ďalšou krikľavou nedôslednosťou s prvým článkom Ústavy SR, ktorý ustanovuje, že SR sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo, je skutočnosť, že aj napriek zákonu NR SR 125/1996 z 27. marca 1996 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, ktorým sa vyhlasovalo, že „Komunistická strana Československa a jej odnož Komunistická strana Slovenska sú zodpovedné za spôsob vlády v našej krajine v rokoch 1948 – 1989, a to najmä za cieľavedomé ničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov, než zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu, za devastáciu hospodárstva, za zničenie tradičných princípov vlastníckeho práva, za zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na politické účely“, nielenže hlavná nositeľka a presadzovateľka takejto nemorálnej ideológie nikdy nebola rozpustená a zakázaná, ako by to elementárna logika vyžadovala, ale ani jej zodpovední vedúci funkcionári neboli vôbec volaní na zodpovednosť, aby mohli byť po náležitom súdnom konaní spravodlivo potrestaní. Naopak, v úplnej protive s obsahom zákona a so zásadnou normou Ústavy SR sa táto politická strana opäť riadne zaregistrovala na ministerstve vnútra a jej predstavitelia môžu i naďalej šíriť jednu z najzločineckejších ideológií ľudských dejín aj na pôde NR SR, kde sú chránení poslaneckou imunitou. Platne schválený a promulgovaný zákon zostáva podnes mŕtvou literou.
    7. Článok 21. ústavy vyhlasuje: „Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Je preto hrubou nedôslednosťou zlúčiť s tým prax policajných orgánov, ktoré výbušninou rozbijú vchod do príbytku občana, aby doň prenikli bez súhlasu a proti vôli toho, kto v ňom býva. Takýto prípad sa na Slovensku stal a je dokumentovaný a známy aj v zahraničí. Je priam infantilné odvolávať sa na to, že majiteľ domu, pozvaný súdom na svedeckú výpoveď, sa na súd nedostavil. Kto sleduje prax slovenských súdov, musí konštatovať, že pre neprítomnosť svedkov sa každodenne odkladajú zasadania súdov prakticky bez akýchkoľvek následkov. Vo všetkých kultúrnych krajinách a právnych štátoch sa taký prečin trestá totiž peňažnou pokutou, nanajvýš súdom uloženým krátkym väzením, nikdy však teroristicky násilným porušením ústavného práva občana zo strany policajných orgánov.
    8. Iný článok Ústavy SR (čl. 19) zaručuje každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Ale stal sa prípad, že občan iného vyznania tlačou zverejneným pamfletom nehoráznym spôsobom pošliapal ľudskú dôstojnosť, osobnú česť i dobrú povesť jedného z najvyšších predstaviteľov Katolíckej cirkvi na Slovensku, ku ktorej sa hlásia dve tretiny všetkých občanov. Keď veriaci občania cítili povinnosť brániť ho pred súdom, štátny súd potrestal nactiutŕhača pokutou 15 000 korún (necelých 500 €) alebo jeden mesiac väzenia. Ťažko povedať, čo bolo pre Katolícku cirkev a jej veriacich väčšou urážkou.
    9. Hospodárstvo SR sa má riadiť článkom 55 ústavy: „Hospodárstvo SR sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.“ Aby to bolo v súlade s ustanovením článku 35 (3) ústavy, ktorý zaručuje občanom právo na prácu, mali by tu byť zákony, ktoré by ukladali vláde a parlamentu tak hospodáriť najmä so štátnym majetkom, aby to právo na prácu mohlo byť štátom zaistené. Vzrast nezamestnanosti z približne 12 %, v určitých obdobiach až do 20 % a v značnej časti územia až do 40 % počas uplynulých rokov svedčí o ďalšej pre mnohých občanov tragickej nedôslednosti výkonných orgánov štátu. Dnes na jedno nové pracovné miesto pripadá asi 30 zaregistrovaných nezamestnaných. Podľa rozličných prieskumov o chudobe v krajinách Európskej únie, (nejestvuje totiž úradná inštitúcia, ktorá by to systematicky sledovala) sa zistilo, že na Slovensku pod prahom chudoby žije 11 až 21 % obyvateľov a vyhliadky sú ešte horšie. Navyše za posledných niekoľkých rokov sa počet osôb, ktoré žijú na hranici chudoby, až strojnásobil. Odrazilo sa to aj na najnovšie zistenom raste úmrtnosti dojčiat: v roku 2001 to bolo 6,2 promile a v roku 2003 už 7,8 promile; no v roku 2008 sa to zlepšilo na 6 promile. Aj priemerná kúpna sila slovenských občanov zaraďuje ich medzi najslabších v Európe.A pritom sa zaviedla až škandalózne nespravodlivá takzvaná „rovná daň“, ktorá tej chudobnej a na hranici biedy žijúcej väčšine občanov pri každom ekonomickom úkone odoberá 19 až 20 %, zatiaľ čo napríklad príspevkami na deti sa mrhá prideľujúc ich v rovnakej miere aj tým, čo majú desať, ba až stonásobné príjmy priemerného občana. Potom sa nemožno čudovať, že v základných školách sa nájdu 8 až 10ročné deti s vreckovým 50 aj viac €, čo pôsobí demoralizujúco na všetky ostatné deti. Uplynulé roky takzvaných reforiem majú za následok, že priemerný mesačný plat slovenských občanov sa nachádza na predposlednej najnižšej priečke v Európe (746 € oproti 3350 € v Nemecku – ako sme už spomenuli – nižšie je iba Litva). A čo je zo sociálneho hľadiska nebezpečné, to je stály citeľný pokles kúpnej sily obyvateľstva. To všetko sa odráža na rapídnom stenčovaní sa ekonomicky strednej vrstvy, ktorá je v normálnych štátoch základom prosperujúcej spoločnosti. Ešte v roku 1996 bol počet domácností v strednom príjmovom pásme vyše 120 000, ale v roku 2002 už ich bolo iba asi 50 000. Už v roku 2002 Slovenská republika mala zo všetkých členských štátov OECD najvyššie daňové a odvodové zaťaženie občanov. Zdá sa, že zodpovední vládni činitelia nepoznajú starodávne príslovie: Kto príliš tvrdo dojí, vydojí krv! Ale najviditeľnejším a zahanbujúcim výsledkom nového sociálneho poriadku je stále rastúci počet žobrákov, bezdomovcov a neprispôsobivých občanov, ktorých správne orientované sociálne zákonodarstvo by malo dokázať odstrániť, alebo aspoň zmenšiť na prijateľné minimá. Je to nielen právo, ale aj striktná povinnosť zákonodarného zboru a výkonnej vládnej moci. Keď som sa po 42 rokoch neprístupnosti rodnej vlasti vrátil na Slovensko, jedna z viacerých vecí, ktoré ma tu potešili, bolo práve to, že nikde nebolo vidieť pouličných žobrákov, bezdomovcov a podobných ľudí. Ale už po 5-6 rokoch sú najmä väčšie mestá nimi zaplavené viac, než sa to vidí v niektorých európskych štátoch. Žiaden režim nie je dokonalý, ani nie je totálne zlý. Prečo sa nezachovali z bývalého režimu aspoň niektoré z jeho bezpochyby pozitívnych sociálnych a iných opatrení?
    10. Ako sa s citovaným ústavným zákonom dá zlúčiť pozbavovanie národa jeho najlukratívnejších a životne dôležitých veľkopodnikov nezodpovedným presunom ich vlastníctva do rúk zahraničných súkromných, ba i štátnych podnikateľov s miliardovými stratami už pri samom predaji, a hlavne dopad takýchto operácií na stratu zamestnania desať tisícov občanov, na nekontrolovaný rast cien základných článkov životnej potreby, a teda na očividné znižovanie životnej úrovne najširšieho sektora národného spoločenstva – to by všade inde museli autori týchto opatrení občanom vysvetliť, alebo by ich občania silou svojich volebných hlasov vymenili za schopnejších a dôslednejších.
    11. Taká základná štruktúra, akú tvorí v každom štáte železničná doprava, hneď na začiatku štátoprávnych zmien dostala podozrivý názov „Železnice SR“ namiesto v Európe bežného názvu typu „Slovenské železnice“, tak ako si Česi zachovali svoje České dráhy, ako Nemci majú Deutsche Bahn, MÁV Maďarské štátne železnice, PKP Poľská železničná doprava, ÖBB Rakúske spolkové železnice, a pod. Iba niektorým Slovákom to prekážalo, a preto sa komusi v rokoch 2002 a 2005 podarilo rozdrviť štátnu železničnú spoločnosť na tri rozličné navzájom nezávislé firmy (Železničná spoločnosť Slovensko, Železnice SR a nákladná spoločnosť Cargo), následkom čoho sa cestovanie a doprava na Slovensku stále citeľne zdražuje a kvalita zhoršuje. Ale začalo sa to vlastne už pri zakladaní SR. Jej národnú banku, aká v okolitých štátoch všade nesie podobne názov s prídavným menom označujúcim suverénny štát - ako Slovenská národná banka, bývalá Československá národní banka, dnes Česká národní banka, ale aj Österreichische Nationalbank, Magyar Nemzeti Bank, Deutsche Bundesbank, Schweizerische Nationalbank, Hrvatska Narodna Banka, atď. - mal záujem dať našej národnej banke názov Národná banka Slovenska, ktorý mohla mať aj v spoločnom česko-slovenskom štáte. Alebo boli to úmyselne otvorené zadné dievka k návratu? Žiaľ, podobne sa nazval aj kolektívny orgán hierarchie Katolíckej cirkvi Biskupská konferencia Slovenska. Takmer všade inde sa názov otvára adjektívom odvedeným od názvu štátu, v ktorom sa tá konferencia nachádza, ako Česká biskupská konference, Deutsche Bischofskonferenz, Schweizer Bischofskonferenz, Österreichische Bischofskonferenz, Hrvatska Biskupska Konferencija, Magyar Katolikus Püspöki Konferencia, Conferenza Episcopale Italiana a pod. Cudzím návštevníkom nechávame často dojem, že sa hanbíme za náš prívlastok „slovenský“.

Ústava Slovenskej republiky – ktorú slovenský parlament počas krátkych dvoch desaťročí už päťkrát menil (a teraz sa hovorí o ďalších zmenách), čím dosiahneme určite svetový rekord v manipulovaní základného zákona, ktorý je v normálnych štátoch uctený ako nedotknuteľný a iba v dlhých časových obdobiach s najväčšou opatrnosťou upravovaný uholný kameň právneho systému – ustanovuje: “Článok 40 Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“ Výraz „bezplatný“ v slovenskom jazyku má jednoznačný význam „konaný, poskytovaný bez platenia“. Nedávno sme boli svedkami toho, že minister, ktorý má slúžiť občanom podľa zákonov, a teda predovšetkým podľa základného zákona Ústavy Slovenskej republiky, si dovolil vlastnými nariadeniami ignorovať ústavou zaručenú bezplatnosť zdravotnej starostlivosti a prinútil občanov platiť aj za najelementárnejšie služby zdravotnej starostlivosti. Pritom výdavky na zdravotníctvo v Slovenskej republike za rok 2000 v parite kúpnej sily na hlavu vykazovali 690 USD, kým v Česku to bolo 1031 USD a v Maďarsku 841 USD. Priemer v Európskej únii bol 2123 USD. Je záhadou, ako to možno zlúčiť so sľubom, ktorý podľa Ústavy každý minister skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky a ktorým sa zaväzuje: „Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony tak, aby sa uvádzali do života.“ (Článok 112). A strážcovia zákonov zanovito mlčali, kým stále početnejšie masy občanov, žijúcich na hrane životného minima, museli obracať v hrsti žobráckych dvadsať koruniek pred ponižujúcou voľbou: Kúpim za ne chlieb, alebo nutný liek? Lebo na obidva mnohým už nestačilo. Následný prieskum verejnej mienky (september 2004) zisťoval, že viac než dve tretiny – 69,6 % – občanov bolo proti takejto reforme. Napriek tomu všetkému poslanci NR SR schválili šesť základných zákonov tejto „reformy“ zdravotníctva, a to aj proti výhradám prezidenta republiky, ktorý tie zákony vrátil na nové prerokovanie. Komu dnes záleží na mienke občanov, aj keď ju tlmočí prvý občan štátu? Podnes nie je vyriešená finančná kríza celého zdravotníctva na Slovensku. Ale treba zohľadniť aj neuveriteľné štatistické dáta o tom, že napríklad v roku 2011 slovenskí občania totalizovali 33 miliónov a 630 530 dní na PN, čo poukazuje alebo na velikú časť nemocného obyvateľstva, alebo aj na zneužívanie zdravotníckych služieb štátu. Čudujem sa, že štát neprikročuje k zásadnému riešeniu, ktoré som zažil v niektorých európskych štátoch, v ktorých som pracoval. Členmi jednotnej štátnej zdravotnej poisťovne sú všetci občania bez výnimky, ktorí musia do nej prispievať podľa zákona. Lebo štát má povinnosť starať sa o zdravie všetkých svojich občanov. Preto nemajú zmysel žiadne „piliere“. Kto chce a si to môže dovoliť, môže si navyše platiť aj súkromnú poisťovňu, ktorá mu prispeje na luxusnejšie zaobchádzanie v nemocniciach (napríklad samostatná jednoposteľová izba a pod.). To je však jeho súkromná záležitosť. Najnovšie výmysly neschopných ministrov zdravotníctva iba dokazovali, aký chaos vládne v tomto delikátnom sektore štátnej správy.

 

  1. Práve v rámci príliš častých zmien textu Ústavy sa slovenská vláda a Národná rada SR dopustili takej očividnej nedôslednosti, ktorá nemá páru v ústavných dejinách. Preniesli totiž voľbu prezidenta republiky z pôvodnej kompetencie parlamentu na všeobecnosť občanov s volebným právom. Všade inde na svete prezident, ktorého priamo volia občania, je vybavený najvyššími a najširšími právami výkonnej moci. Na Slovensku však súčasne s všeobecnou voľbou prezidenta boli jeho práva citeľne obstrihnuté, takže ich má menej, ako mal prezident volený poslancami Národnej rady SR. A nedávno sa opäť aj z kruhov zákonodarcov ozvali hlasy na ďalšiu zmenu ústavy, ktorej cieľom je obmedzenie práv prezidenta republiky.
  2. Napriek tým nedôsledným už vykonaným zmenám v Ústave, už roky sa vlečie a stále obnovuje snaha zmeniť aj ústavný zákon o udeľovaní amnestie. Nepamätám sa, že by sa niekde v kultúrnych štátoch bolo niekedy stalo, že by sa ktosi usiloval o takúto právnu absurdnosť. Veď aj naše jazykové slovníky dosť jasne opisujú výraz „amnestia“ ako nie celkom presné „udelenie milosti“ (KSSJ) alebo „hromadné odpustenie trestov za určité trestné činy prostredníctvom milosti najvyšších ústavných činiteľov, obyčajne hlavy štátu, v SR prezidenta republiky“ (SCS). Presnejšie: v kultúrnych štátoch sa rozlišuje: pod amnestiou sa rozumie zrušenie následkov trestného činu tak, že sa o ňom nemôže začať ani súdna obžaloba. Najvyššou štátnou autoritou čin je z právneho stanoviska úplne anulovaný. Podobne to platí aj omilostení, ktorým najvyššia štátna autorita zruší platný súdny výrok a jeho následky aj vtedy, keď sa už odsúdený nachádza vo výkone trestu. Ide o absolútne nezrušiteľné právne opatrenia, ktoré nemá právo rušiť ani ten sám štátny činiteľ, ktorý ich vydal.
  3. Ústava SR v článku 73 udeľuje poslancom, ako zvoleným zástupcom občanov právo a ukladá im povinnosť vykonávať svoj mandát „podľa svojho svedomia a presvedčenia“ pričom zdôrazňuje, že „nie sú viazaní príkazmi“. Ústavná prax v Národnej rade SR vykazuje priam systematické šliapanie po tejto ústavnej norme. Takmer pravidelne naši poslanci hlasujú nie podľa vlastného svedomia, ale podľa príkazov svojej politickej strany, ktorá ešte navyše je viazaná príkazmi skutočne rozhodujúceho a diktujúceho orgánu, aký Ústava SR nepozná, ale ktorým je takzvaná „Koaličná rada“. Aj nedávno sa jeden z poslancov verejne priznal, že musel hlasovať „so škrípajúcimi zubami“, teda proti svojmu svedomiu a presvedčeniu vykonávajúc príkaz kohosi iného.
  4. Nezvyklým a z právneho i z etického hľadiska veľmi pochybným ustanovením je článok 76 ústavy SR, ktorý ustanovuje, že „platnosť voľby poslancov overuje Národná rada Slovenskej republiky.“ Je predsa starou právnickou zásadou, že nikto nemôže byť sudcom nad sebou samým (Nemo iudex in causa sua.) Preto sú oveľa logickejšie a z právneho hľadiska korektnejšie tie ústavy, ktoré overovanie správnosti volieb prisudzujú osobitným nezávislým štátnym orgánom, ktorých vznik a pôsobenie nie sú v priamej súvislosti s voľbami do zákonodarného orgánu, akým je napríklad Ústavný súd, Najvyšší súd alebo Súdna rada.
  5. Krátko pred voľbami v roku 2002 sme zažili ešte jednu v normálnom právnom štáte nepredstaviteľnú nedôslednosť. Ústava SR zaručuje slobodu prejavu a právo na informácie: „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.“ (Článok 26). Zatiaľ čo slovenských občanov až dlávi záplava najrozličnejších mienok, predpokladov, upozornení a vyhrážok z nespočetných zahraničných kalných prameňov, ktorých záujmy sú neraz transparentne v protive so všeobecným dobrom slovenského národa, keď jeden arcibiskup-metropolita Katolíckej cirkvi na Slovensku verejne vyjadril svoju osobnú mienku o tom, ako si bude počínať v blízkych voľbách, takmer všetky média sa búrili proti tomu, ako keby sa bol dopustil dajakého prečinu alebo deliktu. Alebo azda ústavné práva platia tu iba pre určitú nepatrnú menšinu, ktorá v cudzích službách kontroluje masovokomukačný aparát na Slovensku? Následkom všeobecného zdražovania materiálov, energií, poštových služieb a hlavne najvyššej, očividne diskriminujúcej a teda nespravodlivej „rovnej dane“ iba v roku 2004 zanikli dve slovenské periodiká: mesačník „Fakty“ a denník „Nový DEŇ“. Následne aj kultúrne časopisy „Literárny týždenník“ a „Kultúra“ boli prinútené degradovať sa na dvojtýždenníky; a obidvom hrozilo aj úplné zaniknutie, ktoré postihlo celý rad užitočných periodík.
  6. Článok 42 Ústavy kodifikuje právo každého občana na vzdelanie, a to na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách. Ak však uvážime, že aj po dvadsiatich rokoch vlády Slovenskej republiky vydeľujú asi iba 0,4 % hrubého domáceho produktu na vzdelanie e vedu – čo je v európskom porovnaní minimálna kvóta – nemožno sa čudovať, že sa zrušujú aj základné školy, že sa deťom veľkej časti obyvateľov pri stále rastúcej chudobe stáva ťažko prístupné vyššie vzdelanie. Ešte v roku 1986 prof. Ladislav Kováč mohol hrdo vyhlásiť: „Na vedu, ako mnohí vieme, idú u nás obrovské prostriedky. (Iná vec je, čo sa s nimi stáva.) Celoštátne údaje boli v roku 1982 takéto: V Československu pracuje vo vede a vývoji šesťkrát viac pracovníkov ako v Belgicku, dvanásťkrát viac ako v Dánsku a trinásťkrát viac ako v Rakúsku. Na vedu dávame päť až sedemkrát viac finančných prostriedkov, ako dáva také Belgicko, Dánsko, Nórsko, Fínsko, Rakúsko, Juhoslávia. Tretina finančných prostriedkov ide na Slovensko. Dnes vo vedeckovýskumnej základni Slovenska je zamestnaných 56 000 ľudí.“ V súčasnosti sa celé školstvo SR nachádza v stave nebezpečného úpadku kvality v každom ohľade. A priam nepochopiteľné je, že sa pritom zakladali nepotrebné štátom financované, ako aj súkromné „vysokoškolské“ inštitúcie, ktorých absurdný počet vyše 40 pre päťmiliónový štát vo svete vzbudzuje iba sútrpný úsmev. Lebo drvivá väčšina z nich vykazuje kvalitu najnižšej úrovne. A nedávne nezodpovedné udeľovania akademických titulov všetkého druhu ešte viac degradovalo úctu obyvateľstva k takýmto „vysokým školám“. V porovnaní s inými štátmi, Slovensku by úplne stačilo päť opravdivých univerzít. Štát, ktorý zanedbáva dnes viac než inokedy prepotrebné zvyšovanie vzdelanostnej úrovne svojich občanov, koná nielen proti svojej ústave, ale si podkopáva aj budúci ekonomický rozvoj. Kto je zodpovedný za tento súčasný priepastný úpadok vedy a kultúry na Slovensku?
  7. Jedným z neuveriteľných a v normálnom štáte absolútne neprípustných vrcholov nedôslednosti bolo, že najvyššie štátne orgány práve v desiatom roku trvania Slovenskej republiky udelili celý rad vysokých štátnych vyznamenaní osobám, ktoré notoricky pred jej vyhlásením slúžili a vládli aj v najvyšších orgánoch „nemorálneho a protiprávneho komunistického systému“ (zákon č. 125/1996 NR SR) a do poslednej chvíle bojovali proti slovenskej štátnosti. Ba navyše aj po jej ústavnoprávnom vyhlásení pokračovali verejnými vyhláseniami svojej vernosti už nejestvujúcemu štátnemu zriadeniu, a následne aj verejne prejavovali svoje opovrhovanie, znehodnocovanie a posmeškovanie nového štátu a jeho výsostných symbolov. Takéto konanie naznačuje, že osoby, ktoré rozhodovali o týchto vyznamenaniach, alebo vôbec nepoznajú zmysel slovenských dejín, alebo úmyselne zneužívali svoje funkcie proti životným záujmom a cti tohto národa. Všade inde by takýto postup vyvolal záplavu verejných protestov najširších vrstiev občanov. Iba my, Slováci, znesieme všetko a – mlčíme. Sporadické bojazlivé protesty hŕstky intelektuálov na veci nič nezmenili. A niektorí držitelia moci bez hanby naďalej pokračujú v podobných absurdných gestách až provokatívnej nedôslednosti.
  8. Vedúci slovenských odborových organizácií, ktorých existencia a práva sú zaručené Ústavou SR, na základe čl. 37 ústavy vyhlásili štrajk, ako im to ústava zaručuje. Toto ústavné právo anuloval súd najnižšej inštancie a zmaril výsledok celoštátneho štrajku. Oneskorené opravné rozhodnutie vyššej súdnej inštancie dalo síce za pravdu organizátorom štrajku a potvrdilo jeho legálny charakter, ale na veci už nič nezmenilo. Všade inde na svete by to pobúrilo celú verejnosť, ktorá má právo a povinnosť bdieť nad svojimi ústavnými právami, a sudca, ktorý vyniesol taký protiústavný rozsudok, by bol vylúčený zo sudcovského stavu. Slovenskí občania to komentovali masovým mlčaním. Kto si svoje práva nedokáže brániť, ľahko ich stratí.
  9. 20. V demokratických štátoch v dôslednosti so základnými článkami ústavného poriadku platí zásada, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo (Ústava SR čl. 2). Priame vykonávanie štátnej moci občanov sa uskutočňuje referendom, ktoré je najdemokratickejším spôsobom vykonávania moci. Aj Ústava SR článkami 93 – 100 kodifikuje referendum ako spôsob priameho vykonávania štátnej moci občanmi. Pred vyhlásením referenda na apríl 2004, ale aj po jeho formálnom vyhlásení prezidentom republiky, boli sme na Slovensku svedkami toho, čo je v normálnom demokratickom štáte nepredstaviteľné: Aj niektorí z najvyšších ústavných činiteľov verejne odrádzali občanov od toho, aby sa na referende zúčastnili. Ba našli sa aj takí „ústavnoprávni experti“ s najvyššími titulmi, čo vyhlasovali, že nech bude výsledok referenda akýkoľvek, musia ho najprv schváliť poslanci Národnej rady SR, aby sa stal záväzným. Motivovali to údajným poradným charakterom referenda, aký Ústava SR nepozná. Pritom čl. 98 (2) Ústavy SR jasne ukladá NR SR iba povinnosť vyhlásiť výsledok referenda bez akéhokoľvek práva o ňom diskutovať, a tým menej rozhodovať: „Návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon.“ Sloveso „vyhlásiť“ v slovenskom jazyku znamená „úradne verejne oznámiť“ a zodpovedá právnickému „promulgare“, čo je konečný akt legislatívneho procesu, ktorým zákon nadobudne platnosť v právnom systéme štátu. Navyše denná tlač poukazovala na prípady, že starostovia obcí a mestských častí tak určovali volebné a referendové okrsky, aby v prípade nepriaznivého počasia, najmä starším a zdravotne postihnutým občanom komplikovali, až prakticky znemožňovali vykonávať toto svoje základné ústavné právo. Podobný postup musí vyvolať podozrenie, že ide o marenie referenda. Takáto nedôslednosť hraničí s arogantným opovrhovaním základných zákonov štátu zo strany tých predstaviteľov rozličných stupňov verejnej moci, ba i súdnictva.
  10. Nemožno nevidieť súvislosť medzi týmito protiústavnými znevažovaniami občanov ako prameňa štátnej moci a hanebným výsledkom prvých volieb do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali 13. júna 2004. Vyše 80 % oprávnených slovenských občanov tieto voľby úplne ignorovalo. Hlasovalo totiž iba 16,96 % voličov. Opakovalo sa to aj v roku 2009, keď účasť na týchto voľbách dosiahla iba 19,64 % oprávnených voličov A tak nás v zákonodarnom zbore EÚ reprezentuje 14 europoslancov, za ktorými je menej ako jedna pätina slovenských voličov. Ako ich možno pokladať za opravdivých reprezentantov päť a pol milióna občanov SR?
  11. Čo nás, ktorí sme žili a pracovali dlhé roky v rozličných európskych štátoch tu prekvapuje, ba priam šokuje, je inde nemysliteľná arogantnosť vyšších a najvyšších štátnych predstaviteľov voči občanom Slovenskej republiky. Osobne som pár krát zakúsil a potvrdili mi to viacerí spomedzi mojich tunajších priateľov a známych, že ak sa občan písomne obráti na osoby, ktoré zastávajú vyššie aj najvyššie štátne funkcie, často nedostane ani len potvrdenie, že adresát ich list dostal. Stalo sa aj dôchodcovi, ktorý pred dvadsiatimi rokmi sám zastával jednu z najvyšších štátnych funkcií. Takýto postup je v demokratických štátoch jednoducho nepredstaviteľný. Štátni funkcionári sú priamo alebo nepriamo volení občanmi a platení z daní občanov, preto majú elementárnu povinnosť slušne reagovať na písomný prejav každého občana. Zrejme, nemusia to robiť osobne, ale majú na to potrebný personál, tiež platený z daní občanov. Nechať bez odpovede písomnú otázku občana je absolútne neprijateľná arogantnosť štátneho funkcionára akejkoľvek úrovne.          Čo nám najviac chýbaTu teda máme právo i povinnosť položiť si otázku: Prečo sú dnes mnohí Slováci takí, akí sú? Prečo sa v takej neraz až extrémnej miere odlišujú od všetkých ostatných národov Európy, ba i celého kultúrneho sveta?Podmieňujúce faktoryTento sľubný začiatok bol však drasticky zaseknutý postupnou stratou vlastnej národnej štátnosti už od začiatku 10. storočia. No práve historický fakt, že napriek chýbajúcej dlhodobej účinnosti tohto základného faktora etnogenézy si slovenský národ podnes zachoval svoju identitu, dokazuje, že už vtedy, v čase straty svojej štátnosti, proces jeho etnogenézy musel dosiahnuť takú kvalitu národnej identity, že ju nemohol zmazať ani historický vývoj v nepriaznivých politických podmienkach. Opierajúc sa o pevnejší pilier svojho nábožensko-kultúrneho dedičstva, Slováci sa zachovali Slovákmi po celých osemsto rokov uhorskej štátnosti, ktorej pozitívnou stránkou bola jej ústavná plurietnicita. Silou svojej národnej identity dokázali prekonať aj dva veľmi nebezpečné mocensko-politické nápory susedných národov s cieľom ich asimilácie tak v 19., ako aj v 20. storočí. Ba práve aj pod vplyvom týchto živelný odpor vyvolávajúcich náporov sa im podarilo dokonca dva razy opäť získať aj vlastnú štátnu suverenitu.
  12. Národné vedomie a následná národná hrdosť sú podmienené dvoma faktormi, vyplývajúcimi zo samej podstaty ľudskej bytosti. Prvý z týchto faktorov je fyzicko-biologickej povahy, a druhý je duchovno-kultúrna hybná sila. Obidve tieto zložky patria k sebe ako telo a duša človeka. Ako len harmonický súlad a rozvoj týchto dvoch zložiek vytvára z človeka opravdivú osobnosť jednotlivca, tak aj spoločenstvo ľudí príbuzného pôvodu a im vlastnej osobitnej kultúry vytvára plnohodnotný národ. V našom stredoeurópskom geopolitickom a kultúrnom priestore hlavnými národotvornými faktormi boli mocensko-štátna štruktúra a cirkevno-náboženská organizácia. My sme Slovákmi, lebo naši vzdialení stredovekí predkovia už od 7. storočia začali prekonávať pôvodné spoločenské štruktúry rozšírených kmeňových zoskupení a pod vplyvom pozostalosti Rímskej ríše a nadvlády ázijských Avarov vytvorili prvé nadkmeňové obranné vojensko-politické štruktúry, z ktorých ako prví v tomto priestore – vyše sto rokov pred susednými príbuznými kmeňmi – vytvorili si mocensko-politické útvary predfeudálnej a ranofeudálnej povahy. Už s druhou polovicou 9. storočia – podobne s chronologickým náskokom aj niekoľkých storočí pred inými slovanskými národmi – naši stredovekí predkovia dokázali si zriadiť aj vlastnú cirkevno-náboženskú organizáciu závislú priamo od rímskeho pápeža. Tieto dva faktory podmieňovali etnogenézu Slovákov podobne ako neskôr u všetkých našich západných, severných aj východných slovanských susedov.
  13. Na vyčerpávajúcu odpoveď by sme potrebovali napísať celú knihu. Preto sa tu pokúsim odpovedať iba poukázaním na jednu z najzákladnejších a ľahko evidovateľných príčin tohto stavu.
  14. Keď sme my Slováci z rozličných sveta strán po desiatkach rokov mohli opäť navštíviť svoju vlasť pod Tatrami, jedným z prvých dojmov, ktorý nás priam šokoval, bola všeobecná vlažnosť, nezáujem, ba neraz až neznášanlivosť, s akou takmer všetci, s ktorými sme sa pustili do rozhovoru, reagovali na naše spontánne prejavy lásky k národu a našej slovenskej vlasti. Mňa osobne tento postoj najviac prekvapil u jedného z podpredsedov vtedajšej vlády, ktorý aj teraz zastáva vysokú štátnu funkciu. Keď sa potom aj naším pričinením rozvinuli debaty o práve Slovákov na svoj vlastný suverénny štát, veľká časť najmä vzdelanejších vrstiev tu na Slovensku hneď nás biľagovala ako nacionalistov či až šovinistov, ba nechýbali aj takí, čo v prejavoch národného vedomia a hrdosti videli strašiaka fašizmu. Zatiaľ sme my Slováci z rozličných demokratických štátov i vzdialených kontinentov nerobili nič iné, iba sme sa vyjadrovali a správali tak, ako sme to dlhodobo pozorovali a osvojili si podľa správania sa slobodných príslušníkov všetkých normálnych národov na svete. Nedávno po takmer pätnástich rokoch výsledok prieskumu amerických sociológov z Chicagskej univerzity, podľa ktorého Slováci majú najnižší stupeň národného vedomia a následne i najmenej národnej hrdosti v celej európskej oblasti bývalých satelitných štátov Zväzu sovietskych socialistických republík presvedčivo potvrdil, že náš údiv bol oprávnený a že reakcia časti slovenskej inteligencie iba dokazovala, že jej a značnej časti obyvateľstva dnešného Slovenska chýba čosi, čo sa v nepomerne vyššej miere oprávnene a zákonito prejavuje u všetkých národov Európy.
  15. A mohli by sme ešte dlho pokračovať.

Neprotirečí to však tomu, čo sme na začiatku konštatovali o povážlivom nedostatku národného vedomia? Neprotirečí. Lebo národná identita je skutočnosť objektívnej povahy, kým národné vedomie je psychologický stav subjektívnej individuálnej aj spoločenskej povahy, ktorého intenzitu podmieňuje celý rad rozličných faktorov.

Faktory rastu a prehlbovania

Prvým a najdôležitejším faktorom rastu a hĺbky národného povedomia vždy bola a je národná výchova. Túto v zdravej spoločnosti začínajú rodičia, teda základná bunka každej spoločnosti, ktorou je rodina. Ale hlavne v našej súčasnosti kvalitu výchovy širokých vrstiev národa podmieňujú školy všetkých stupňov. Nie je to náhoda, že všetky totalitné režimy si pokladajú za absolútnu prioritu po uchvátení moci vyhradiť si úplnú kontrolu školstva. Tak to bolo aj v septembri 1944, keď už hneď v prvých dňoch povstania, ktorého hlavným cieľom bolo vyhlásenie Československej republiky a teda rozbitie obnovenej slovenskej štátnosti, vtedy ešte samozvaná Slovenská národná rada svojím nariadením číslo 5/44 zo 6. septembra 1944 sa chcela zmocniť škôl „všetkých kategórií a stupňov od detských opatrovní a útulní až po vysoké školy“. To bolo potom od roku 1945 spoločným programom, dôsledne realizovaným československými a komunistickými vládami. Obidve slovenskému národu nežičiace zložky vtedajšej politickej moci veľmi dobre chápali kľúčovú dôležitosť školskej výchovy, a preto aj dosiahli to, čo nás teraz ponižuje a trápi. Odvtedy – okrem nás najstarších – všetky dnes žijúce generácie boli vychované školstvom totalitného systému, ktorý nielenže nemal záujem výchovou a výučbou pestovať národné povedomie, ale mal vyhranené zámery vštepovať do myslí a do sŕdc slovenských detí a mladých ľudí ideologické dogmy marxistického internacionalizmu, bojovného ateizmu a politického čechoslovakizmu. Pol storočia takéhoto celoplošného a exkluzívneho školenia nemohlo nenechať v mysliach a citoch týchto generácií svoje zhubné stopy.

Na toto sme sa usilovali upozorňovať vedúce osobnosti slovenského politického i kultúrneho života. Osobne som mnohým z nich pripomínal, že Slovensko sa nachádza v podobnej situácii, ako to bolo v Taliansku po zjednotení v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Vtedy na jednom z prvých zasadaní talianskej vlády jeden z tvorcov nového národného štátu vyhlásil: „Podarilo sa nám vytvoriť Taliansko. Ale teraz je našou hlavnou úlohou utvoriť taliansky národ.“ Poukazoval som aj na príklad východného Nemecka, kde ešte za Nemeckej demokratickej republiky po páde komunistickej totality nová vláda medzi prvými opatreniami reformovala školstvo. Prioritne prepustila zo služby 1504 profesorov, docentov a iných učiteľov, ktorí sa špecializovali na vyučovanie marxizmu-leninizmu a boli aktívnymi členmi komunistickej strany a jej rozličných organizácií. Pre ostatných učiteľov organizovala osobitné kurzy, aby mohli korigovať svoje predošlé školenia a vyučovať v duchu demokratických slobôd. Aj to prispelo k následnému zjednoteniu Nemecka.

Nič podobného nepodnikla ani jedna z doterajších vlád Slovenskej republiky. Podnes sa na našich školách vyučuje podľa niekdajších osnov a s niekdajšími pedagogickými príručkami, často v tom istom duchu – ak už nie otvorene marx-leninizmu, tak určite v duchu starého a opäť aj z katedier hlásaného čechoslovakizmu. A nie je to, žiaľ, iba na štátnych školách. Lebo keď som raz prednášal trom triedam maturantov na jednom katolíckom gymnáziu, z väčšiny otázok, ktoré mi tí dospievajúci študenti predložili, až sálala nevraživosť hraničiaca s nenávisťou voči všetkému slovenskému. Pri stole som o tom hovoril s riaditeľom školy. „Viem o tom – odpovedal – ale nemôžem to nijako zmeniť. Dejiny vyučuje veľmi schopná učiteľka, pôvodom Češka, ktorá si žiakov dokáže získať a presvedčiť. Takže z našich žiakov robí Čechoslovákov. Ja nemám právo kontrolovať obsah vyučovania jednotlivých predmetov a žiadna štátna inšpekcia prakticky nejestvuje.“ Bolo a je to lepšie na iných, štátnych aj súkromných školách? Potom sa nemôžeme čudovať, že práve najmladšie ročníky dospievajúcej mládeže sú takmer totálne odcudzené slovenskému národu, nemajú k nemu nijaký citový vzťah a necítia nijakú mravnú povinnosť uctiť si jeho dejiny, pestovať jeho kultúrne dedičstvo a prispieť k budovaniu, posilňovaniu a udržaniu jeho štátnosti.

Záver je preto jednoznačný: Pretože v uplynulých vyše dvoch desaťročiach napriek politickým zmenám ani jedna z doterajších vlád Slovenskej republiky nedokázala – alebo nechcela? – podstatne zmeniť obsahy a pedagogické zameranie školských osnov najmä na poli slovenských dejín a občianskej výchovy, nemožno sa čudovať, že ani dnes, po takmer celých dvadsiatich rokoch obnovenej slovenskej štátnosti, stupeň národného vedomia sa pohybuje v najnižších až kritických polohách a následne aj národná hrdosť je tu takmer neznámou veličinou. Kto sledoval a čítal nespočetné verejné prejavy našich najvyšších štátnych predstaviteľov nemohol si nevšimnúť, že z ich úst takmer nikdy nevyšlo posvätné slovo národ.

Pri nedávnych voľbách väčšina slovenských voličov dokázala svojimi volebnými hlasmi odovzdať zákonodarnú moc do rúk zodpovedných činiteľov, ktorí sa už opätovne verejne vyslovili za nutnú nápravu tohto smutného a ponižujúceho stavu vzdelanosti a kultúry. Od týchto faktorov však príčinne závisí aj stav národného povedomia a národnej hrdosti. Ak vláda i parlament budú dôsledne uplatňovať tento vyhlásený program a podporovať náležité iniciatívy na jeho realizáciu, ak naše rodiny, a hlavne naše školy sa intenzívne zapoja do tejto široko koncipovanej akcie, tak sa situácia aj v pomerne krátkom čase niekoľkých rokov môže obrátiť k lepšiemu.

Nikdy nezabudnem na zážitok z roku 1983. V tom čase som býval veľmi často v Spolkovej republike Nemecko, kde som udržiaval intenzívne vzťahy tak vedeckej, cirkevnej i politickej povahy. Hlboko mi uviazol v pamäti jeden zdanlivo nepatrný zážitok.

Izraelská univerzita Bar-Ilan, ktorá vtedy mala 10 tisíc poslucháčov poctila titulom Doktora honoris causa dlhoročného predsedu židovskej obce v Berlíne Heinza Galinského. Pri tejto príležitosti prezident univerzity Bar-Ilan Prof. Emanuel Rackmann poskytol rozhovor redaktorovi nemeckého časopisu „deutschland-berichte“. Na otázku, čím sa tá univerzita líši od ostatných univerzít v Izraeli, Rackmann odpovedal: „Podstatný rozdiel medzi našou univerzitou Bar-Ilan a ostatnými univerzitami v Izraeli tvorí fakt, že naši študenti sa musia zúčastniť na 25 percent viacej študijných kurzov, ktorými sú špeciálne povinné predmety z judaistiky. Medzi tieto patria: židovská filozofia, židovské dejiny, Biblia a Talmud, pretože my uplatňujeme svetonáhľad, že na tejto univerzite nemôže promovať v žiadnom odbore študent, ktorý by neovládal tieto predmety. Každý študent musí poznať korene židovského života. Tieto korene tvoria najdôležitejšiu časť toho, čo naša univerzita dáva svojim študentom. Druhým dôvodom je to, že my sme sionistická univerzita. Preto vyžadujeme od našich študentov, aby aj oni boli sionistami, aby boli idealistami, aby pre štát niečo robili, aby mu niečo dávali a nie iba od neho prijímali. Na našej univerzite máme niektoré fakulty tak zariadené, aby študenti národu čosi dávali.“

Ak uvážime, že vtedy Izrael mal asi dva a pol milióna obyvateľov – teda približne polovicu obyvateľov Slovenska – a z tej univerzity mu každoročne vyšlo dve- až tritisíc takto vyučených a súčasne národne i nábožensky k idealizmu vychovaných mladých akademicky vzdelaných pracovníkov, ľahšie pochopíme svetovú záhadu všestranného rastu a mohutnenia štátu Izrael. Ale by nám to mohlo pomôcť nahliadnuť, ako je to aj s národnou tragédiou hraničiacou kultúrnou, ekonomickou aj politickou situáciou nášho mladého štátu. Naše vlády – žiaľ všetky bez výnimky – nielenže nezaložili podobnú vysokú školu s jednoznačným a intenzívnym študijným programom historického a náboženského obsahu národných dejín – a v pomere k počtu obyvateľstva by sme ich potrebovali aspoň dve – ale naopak, až s nepochopiteľnou nezodpovednosťou zachovali nezmenený celý školský systém s jeho starými marxisticko-boľševickými a čechoslovakistickými osnovami, pedagogickými príručkami a učiteľmi. Títo v značnej väčšine podnes vyučujú a vychovávajú mládež k bezduchému materialistickému internacionalizmu, teraz aj pod elegantnou etiketou európskej „otvorenej spoločnosti“, a upevňujú v mladých dušiach hriešnu neznalosť historických koreňov národa, do ktorej neprestávajú vštepovať absurdné tézy historickým vývojom na smetisko dejín vyhodených ideológií.

Toto je jedna z hlavných príčin našej súčasnej duchovnej, ale nielen duchovnej biedy. Preto je najvyšší čas, aby sme sa my Slováci zobudili. Aby sme si uvedomili, že máme svoje hlboké historické korene v slávnej štátotvornej náboženskej i kultúrnej minulosti, ktorá nás mravne zaväzuje. Aby sme sa nebáli nikoho, ani vzdialených veľmocí tohto sveta, ale si uvedomili naše sväté právo žiť a rásť v duchu našich národných tradícií. Na to nás oprávňuje aj najzákladnejší princíp každého demokratického zriadenia, podľa ktorého je aritmetická väčšina, ktorá rozhoduje o povahe, hodnotách a cieľoch orgánov zákonodarstva i výkonnej moci v správe štátu. Je jedným z krikľavých paradoxov najnovšieho vývoja v našom štáte, že nad 73,5 percentami veriacich občanov Slovenskej republiky rozhodujúcu moc dostali do rúk predstavitelia mikroskopických zoskupení Slovákom národne i nábožensky úplne cudzích alebo odcudzených jednotlivcov. Za takýto vývoj spoločnosti sme zodpovední všetci. Lebo iba správne použitie volebného lístka, prakticky jediný, a práve preto nielen politicky, ale aj mravne zodpovedný prejav moci, ktorou každého občana vybavuje základný ústavný zákon, môže túto absurdnú situáciu podstatne zmeniť a dať našej spoločnosti impulz na správnu orientáciu ďalšieho vývoja v súlade so základnými hodnotami našich historických koreňov na zachovanie a zveľadenie vzácneho dedičstva našich otcov.

Na záver

Dejiny nás učia, že ľudské spoločenstvá, včítane štátnych útvarov, sa zachovávajú vo svojej existencii, dokážu sa brániť pred vonkajšími útokmi a zveľaďovať svoju autoritu iba dovtedy, dokiaľ dôsledne zachovávajú základné ideové zásady, na ktorých sa utvorili. Jeden z najvýrečnejších prípadov, ktoré toto pravidlo potvrdzujú, je súčasťou aj našej historickej skúsenosti. Uhorskému kráľovstvu dal jeho zakladateľ sv. Štefan I. do vena zásadu úcty, slobody a spravodlivosti pre všetky rozličné etnické spoločenstvá - nazýval ich „hosťami“ - ktoré tvorili obyvateľstvo ním založeného štátu. Dokiaľ sa jeho nástupcovia dôsledne pridržiavali tejto základnej idey štátu, Uhorsko prosperovalo, rozširovalo svoje územie až po Adriatické more, odrážalo aj veľmi nebezpečné útoky nepriateľských mocností a celý svet ho rešpektoval. Keď sa však uhorské vlády počnúc 19. storočím začali dopúšťať stále hrubších nedôsledností proti tejto základnej idei štátu až po s ňou celkom nezlučiteľnú politiku odnárodňovania a násilnej asimilácie nemaďarských občanov, priviedlo to za necelých sto rokov k rozpadu takmer tisícročnej ríše.

A konečne aj naše vlastné dejiny nás o tom poučujú. Prvá Slovenská republika v preambule svojej aj zahraničnými odborníkmi veľmi pozitívne hodnotenej ústavy proklamovala, ako sme uviedli, kresťanský charakter slovenského štátu. Napriek mimoriadne veľkým ťažkostiam, vyplývajúcim z okolností, ktoré sprevádzali jeho vznik a trvanie, ten štát v neuveriteľne krátkom čase dosiahol všeobecné zlepšenie hospodárskej situácie svojich občanov, prakticky úplne odstránil nezamestnanosť, zaistil obyvateľstvu viac kultúrnej i náboženskej slobody, než mali kedykoľvek predtým, a udržal slovenskú zlatom podloženú korunu na trvalom kurze so švajčiarskym frankom. Ale keď sa odklonil od zásad prirodzeného i ústavného práva schválením diskriminujúcich vládnych nariadení voči dvom zo svojich etnických zložiek, ktoré napriek vonkajším tlakom znamenalo hrubú nedôslednosť v zachovávaní základných zásad, na ktorých ten štát vznikol, začali sa rysovať aj neblahé následky, ktoré ho priviedli k rýchlemu zániku.

Múdry si uzná chyby, ktorých sa dopustil, zamyslí sa nad tým a poučí sa z toho. Je na nás, všetkých občanov obnovenej Slovenskej republiky, aby sme sa z dejín poučili a vyhýbali sa nedôslednostiam v riadení osudov nášho štátu. Môžeme to účinne ovplyvňovať hlavne a prakticky jedine tým, že v tomto zmysle vždy uplatníme svoje volebné právo, ktorým môžeme a máme zveriť ten osud do rúk takých osvedčených, všestranne pripravených a čestných osôb, ktoré sa dokázali vernými a dôslednými uplatňovateľmi základných ideí slovenskej národnej i štátnej tradície, ktorými sú kresťanstvo a suverénna štátnosť. Ak sme na to pri predošlých voľbách nemysleli a osud nášho štátu sa dostal aj do rúk osôb a hnutí, ktorým je suverenita Slovenskej republiky neželateľnou prekážkou v ich službičkovaní cudzím, straníckym, alebo osobným sebeckým záujmom, a preto sa usilovali vytunelovať ju aj za cenu nielen osobnej, ale aj národnej cti, tak nasledujúce voľby nám ešte dajú príležitosť, aby sme svoj ťažký omyl teraz napravili. Ináč by sme stratili právo sťažovať sa a šomrať proti tomu, čo nás v najbližšej budúcnosti môže postihnúť.

Prof. Milan S. Ďurica

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo

náhodný výber článkov

Demaskovanie jazyka vládcov

Nová kniha sociológa Manfreda Kleine – Hartlageho „Jazyk SRN“ má podtitul: „131 škaredých slov a ich politický význam“ a je venovaná najpoužívanejším slovám a zvratom v nemeckých oznamovacích prostriedkoch, alebo ako hovorí autor, „žargónu demokracie“.

Výzva Slovenskej národnej strane

Na námestí SNP v Bratislave si nepriatelia slovenskej štátnosti postavili veľký petičný stan.

Čo sa deje v Európskej únii?

Briti ovládli summit a téma utečeneckej krízy sa dostala do úzadia. Aké jednoduché, však? Británia má opäť výnimku.