Slovenská partokracia

Politické zriadenie, v ktorom je zdrojom všetkej moci ľud sa nazýva demokraciou. Podľa W. Churchila je demokracia všeobecne považovaná za „najmenej zlý“ model vlády.

 Ak sa však politické strany „rozliezajú“ po všetkých verejných i neverejných inštitúciách a podnikoch, ktoré sú v rukách štátu a ak sú voliči len užitočnými idiotmi, ktorých strany potrebujú len pri voľbách, tak potom nadobúda demokracia podobu partokracie. Partokracia nie je u nás žiadnych spôsobom uzákonená. Neexistuje ani jedna jediná právna norma, o ktorú by sa tento systém mohol oprieť. A predsa funguje. O tom netreba pochybovať. Pomenovali to verejne mnohí novinári, politológovia ba dokonca aj niektorí politici. A uvedomme si. V partokracii majú voliči jednu istotu – môžu si slobodne zvoliť, ktorá strana ich bude po voľbách okrádať‼!

Existuje názor, že na Slovensku klasický partokratický model nikdy nefungoval, pretože slovenské politické strany sú slabé a nestabilné. Ako je však možné, že napriek tomu u nás nevládne ľud ale politické strany, a to napriek tomu, že sú (väčšinou) slabé a nestabilné? Odpoveď je zrejmá – politika je „bomba kšeft“. Politici z rôznych, často proti sebe stojacich strán, sa vedia až príliš ľahko dohodnúť, ak ide o „obchod“. Áno o obchod. Obchodmi totiž nazývajú nekóšer profitovanie z verejných prostriedkov. V podstate to funguje tak, že ak sú pri moci politici zo zoskupenia „A“, tak nadávajú na politikov zo zoskupenia „B“. Obviňujú ich zo zneužívania moci, z neschopnosti, z korupcie a zo všetkého, čo si len vieme predstaviť. Potom, až si splnia „povinnosť“ pošpiniť druhú stranu, stretnú sa a družne sa bavia o „obchodoch“. A až sa karta obráti, tak je to naopak. Ale voči nikomu (alebo takmer voči nikomu) ešte nevyvodili zodpovednosť. Sem tam sa síce stane, že sa niektorý politik vzbúri, avšak ten musí politiku opustiť, pretože naňho začnú poľovať všetci, ako opozícia, tak aj koalícia. A väčšinou je potom taký človek rád, že má pokoj. Isto občas musí odísť, aj ten, koho korupčné správanie už nebolo možné ututlať, avšak toho buď „vykopnú“ vyššie, alebo je už „za vodou“ a môže sa na všetkých vykašľať.

Partokracia je na Slovensku realitou, ale dá sa proti tomu vôbec niečo robiť? No dúfam, že áno, pretože inak by to bolo veľmi, veľmi zlé. Napriek tomu, že sa tento spôsob vládnutia nemôže oprieť o žiadny právny predpis, tvári sa akoby bol legálny. Vyžíva takzvanú sivú zónu v slovenskom právnom poriadku a zatiaľ sa mu celkom darí. Typickým produktom a hlavným riadiacim orgánom partokracie je koaličná rada, ktorú zriaďujú v prípade, že sa na vláde podieľajú dve alebo viac strán. Tam sa stretávajú čelní predstavitelia politických strán, ktorí rozhodujú o tom, čo bude štát robiť, aké zákony budú prijaté, ktorá strana bude „garantovať“ konkrétny rezort a ním riadené, či spravované inštitúcie a podniky, koho na aký post vymenujú a koho odvolajú. Poslanci parlamentu majú potom už len jednu úlohu, a to poslušne všetko odhlasovať - ak nie tak bude s nimi zle. Chvála Bohu však za to, že sa koaličnej rade až tak veľmi nedarí a že sa občas predsa len nájdu poslanci, ktorí si uvedomia, že majú svoje vlastné vedomie a svedomie. To je však výnimka potvrdzujúca pravidlo.

Neviem, či sa podarí partokraciu úplne zničiť, ale aj jej potlačenie je veľmi žiaduce, aj keď to bude dlhodobý proces. Možno musí generácia spojená s „nežnou revolúciou“ odísť celkom z politiky a musí ju nahradiť celkom nové pokolenie. Tak ma ale napadlo - len aby sa mladí od starých politikov „nenakazili“.

Neustále musí pokračovať poukazovanie na netransparentné a korupčné správanie, najmä tých najvyšších predstaviteľov, pretože „ryba smrdí od hlavy“. Je úplne jedno kto a z akých dôvodov po transparentnosti volá, treba mu načúvať a podporiť ho, a to aj vtedy, ak je iného politického presvedčenia než my a v iných otázkach s ním vonkoncom nesúhlasíme. Partokracia je totiž problém, ktorý sa diagonálne tiahne cez celé politické spektrum a pretože je to akási choroba demokracie, nie je programovým prvkom žiadneho politického zoskupenia. Ani jedna politická strana by sa nikdy nepriznala, že ak sa dostane k moci, tak okamžite začne deformovať demokraciu a nahrádzať ju partokraciou – funguje to už akosi automaticky. Politici však vždy robili a vždy budú robiť len to, čo im verejnosť dovolí. Musíme si tiež dávať pozor, aby sme sa neuspokojili s riešeniami, ktoré síce na prvý pohľad vyzerajú ako posilnenie prehľadnosti aktivít verejnej správy a verejného sektora, ale v skutočnosti len „mútia vodu“. Ako príklad uvediem povinnosť verejného sektora uverejňovať na internete všetky hospodárske operácie, čo v praxi znamená, že v mori uverejnených účtovných dokladov znejúcich na zanedbateľné hodnoty sa veľmi ľahko môžu stratiť doklady na hodnoty skutočne veľké – myšlienka to pôvodne nebola zlá, ale nebola domyslená. A uvediem tiež jeden ďalší konkrétny príklad z minulosti. V roku 1998 som navrhol zákonom zriadiť Verejný register privatizovaného majetku. Mal to byť štátny informačný systém, ktorý by každému poskytol spoľahlivú informáciu o tom, kto, kedy, za akú cenu a za akých ďalších podmienok získal privatizovaný majetok. Zablokovala to vtedajšia SDĽ (teda strana, ktorej bývalí členovia dnes tvoria väčšinu členskej základne strany SMER) – vraj z dôvodu ochrany osobných údajov. A môžem čitateľa ubezpečiť, že ďalšie politické zoskupenie vôbec neprotestovali a nesnažili sa SDĽ presvedčiť – veď prečo aj, týkalo sa to predsa aj ich samotných. A práve títo ľudia majú dnes plné ústa transparentnosti. Dá sa im veriť? Asi by sme mali byť opatrní.

Voliči by sa mali zbaviť fanúšikovského prístupu k politikom. Často ospravedlňujú korupčné správanie tých „našich“, avšak tvrdo odsudzujú tých „vašich“. To je zásadná chyba. Neexistujú predsa „dobrí“, či „zlí“ zlodeji, existujú len a len zlodeji – a všetci aj tí „naši“ aj tí „vaši“ patria do basy. Všetci by sme mali v prvom rade chcieť, aby sa práve „naša“ strana očistila. Musí rásť tlak verejnosti na zvyšovanie a posilňovanie transparentnosti verejnej správy a nakladania s verejným majetkom. Taký tlak však bude rásť len vtedy, ak nebudeme ospravedlňovať tých „svojich“ a ak budeme o veci verejne diskutovať.

Som presvedčený, že by právny poriadok mal obsahovať ustanovenia proti prieťahom v konaní, nielen pred súdmi ale aj pre orgánmi verejnej správy, pričom by bola ustanovená aj osobitná zodpovednosť za škody spôsobené prieťahmi v konaní.

Bolo by veľmi užitočné sprísniť trestnoprávne sankcie za trestné činy páchané verejnými činiteľmi a nepremlčateľnosť trestných činov verejných činiteľov. Trestný zákon sa neustále vyvíja a niet dôvodu sa domnievať, že ho netreba ďalej zdokonaľovať. Vyzliecť sudcu z talára, ak svojou nečinnosťou spôsobí, že zločinec sa dostane na slobodu, by mal by automatický dôsledok. Trest za také konanie by mal sudca dostať ešte na dôvažok.

Od pádu komunistickej vlády sa u nás neustále omieľa fráza, že štát je najhorším vlastníkom a najhorším podnikateľom. Nikto si ale verejne nepoložil otázku prečo je to tak. V zahraničí existuje dosť príkladov, že aj štátny podnik (či štátna obchodná spoločnosť) môže fungovať, hospodáriť a podnikať veľmi dobre – pravda ak má schopný manažment. Schopný manažment sa však netvorí zo straníckych nominantov – vyberá sa s odborníkov, a to aj s tých zahraničných. Títo ľudia však musia mať istotu, že ich postavenie nebude ohrozené príchodom novej politickej garnitúry k moci. Asi mi dá čitateľ za pravdu, že odvolať „z politických dôvodov“ manažéra, ktorý pozdvihol úroveň ním riadeného podniku, či verejnej inštitúcie a nahradiť ho straníckym nominantom, nie je v záujme spoločnosti. Pokiaľ však taký manažér nebude mať istotu, že ho bude rešpektovať každé vládnuce politické zoskupenie, vykašle sa na vedenie štátneho podniku, či verejnej inštitúcie a zostane radšej v súkromnom sektore. Ak tomuto niekto nechce rozumieť, tak musí byť buď veľmi hlúpy, alebo mu ide len a len o „tunel“. A keď už „musia“ do funkcií ustanovovať straníckych nominantov, tak keby aspoň nominovali odborníkov. Počas druhej Dzurindovej vlády šéfoval právnemu odboru Fondu národného majetku inžinier, ktorého jedinou kvalifikáciou bolo, že bol Maďar – bol predsa nominantom Strany maďarskej koalície, ktorá mala toto miesto vyárendované a tak to stačilo. Pokiaľ sa nezbavíme straníckych nominácií a pokiaľ budú jednotlivé rezorty, vrátane nimi riadených inštitúcií a podnikov prideľované do „garancie“ jednotlivých strán vládnej koalície, pokiaľ bude stačiť, aby na šéfovanie bolo potrebné len to, aby nominant bol členom, alebo priaznivcom niektorej koaličnej strany, tak štát bude stále najhorším vlastníkom a najhorším podnikateľom – to je fakt.

Asi by bolo potrebné zmeniť volebný systém na väčšinový, aby sme volili konkrétnych poslancov a nie strany. Slovensko by sme mali rozdeliť na množstvo jednomandátových volebných obvodov zodpovedajúce množstvu poslancov parlamentu. Tak by sa mohla skutočne uplatniť zodpovednosť poslancov voči voličom. Pokiaľ totiž volič nemá možnosť vo voľbách zhodnotiť pôsobenie konkrétneho poslanca, pretože ten je schovaný v politickej strane, ktorú volíme celoštátne, tak zúčtovateľnosť, ako základný princíp zastupiteľskej demokracie neexistuje. Väčšina politických strán bude určite tento systém odmietať a dôvodov si nájdu, koľko len chcete. Ale, ak by sa o veci často, verejne a intenzívne diskutovalo, mali by to čoraz ťažšie. Názor Igora Matoviča o založení politickej strany pre „nezávislých poslancov“ je nielen naivný ale aj nereálny, a to napriek tomu, že sleduje správny cieľ. Obdobný výsledok by mohol priniesť práve väčšinový systém. Poslanec, ktorý je silnou osobnosťou a ktorý porazil svojich súperov vo svojom volebnom obvode sa nedá len tak zmanipulovať a nebude fungovať ako prosté koliesko bezduchej hlasovacej mašinérie.

Mali by sme sa vážne zamyslieť, aj nad zmenou nášho systému vlády na prezidentský systém, aby vládu menoval prezident, ktorý by ju aj viedol podobne, ako je to vo Francúzsku, či v USA. Vláda, pod vedením prezidenta, by takto nebola natoľko prerastená s parlamentom, ako je to u nás dnes, keď parlament je fakticky vo vleku vlády. A ak by boli prezident, a vláda, z iného politického tábora ako parlament (ako sa to niekoľkokrát stalo vo Francúzsku), museli by sa takto obidva tábory dohodnúť na spoločnej práci pre Slovensko. Výkonná a zákonodarná moc by sa takto stali na sebe skutočne nezávislými. Prezident a členovia vlády by to síce mali vo vzťahu k parlamentu podstatne ťažšie, ale napokon, veď majú dosť dobé platy, tak nech sa namáhajú a namiesto politikárčenia nech robia skutočnú politiku a odbornú robotu.

A napokon spomeniem priamu demokraciu. Je to najvyšší prejav skutočnej ľudovlády – pravda tam, kde sú občania uvedomelí a vedia, že zúčastniť sa hlasovania v referende je naozaj ich občianskou povinnosťou, ako napríklad vo Švajčiarsku. Chce to však kultiváciu štátu, intenzívne vysvetľovanie a zmenu podmienok uskutočnenia a záväznosti výsledkov referenda tak, aby mohlo byť úspešné a aby tak bolo skutočným nástrojom priamej demokracie a aby nebolo len dôvodom na zbytočné vyhadzovanie peňazí. Existujú síce aj riziká, ktoré sa však dajú pomenovať a eliminovať. To je však hudba budúcnosti.

Netvrdím, že viem predložiť kompletný návrh na potlačenie partokracie v slovenskom demokratickom systéme. Týmto príspevkom chcem len vyvolať diskusiu na danú tému. Napokon aj tu platí: „Koľko ľudí, toľko názorov.“. Ale ak sa len tak uspokojíme s tým, čo nám vládne, tak si ani nič iné nezaslúžime.

JUDr. Milan Janičina

Európa na rázcestí ...

Ukradnuté kosovo


náhodný výber článkov

Vystúpenie Veľkej Británie z EÚ vôbec nie je nereálne

 Štrasburg, 11.05.2016 | Vystúpenie Veľkej Británie z EÚ nie je také nereálne, ako by sa mohlo zdať, tvrdí R. Sulík.

KOMENTÁR Jozefa Banáša

Namiesto „Domu detí“ postavíme „Kidhouse“, prvá slovenská krčma v Bratislave sa volá „First Slovak Pub“,

O původu Slovanů

Slované prošli naším územím mnohem dříve, než se sem dostali Keltové či Germáni!